9. Slnko v sieti

Tlmočník si získal filmových akademikov

Deviaty ročník slávnostného odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti sa uskutočnil 5. 4. v Starej tržnici v Bratislave. Najviac ocenení, ktoré udeľuje Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) za najlepšie filmy a tvorivé výkony minulého roka, získala snímka Martina Šulíka Tlmočník. Má ich dovedna šesť.

Tlmočník zvíťazil aj v kategórii hraný film, kde boli tento rok nominované štyri tituly a až tri z nich nakrútili českí režiséri v minoritnej slovenskej koprodukcii – ide o Hmyz (r. J. Švankmajer), Jana Palacha (r. R. Sedláček) a Tomana (r. O. Trojan). Martina Šulíka ocenili aj za réžiu a spolu s Marekom Leščákom i za najlepší scenár. Úspešný tvorca vyzdvihol v ďakovnej reči predstaviteľov ústredných postáv Tlmočníka Jiřího Menzela a Petra Simonischeka, ktorí získali spoločne cenu za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe. Prvý z nich stvárnilv tomto slovensko-česko-rakúskom road movie potomka obetí holokaustu, druhý zase syna dôstojníka SS. Obaja sa vydajú na cestu naprieč Slovenskom, aby pátrali po pravde o minulosti, a postupne sa pred nimi skladá aj mozaika indícií o súčasnom stave krajiny a spoločnosti. Ceny za víťaznú dvojicu hercov prevzali ich manželky Brigitte Karner a Olga Menzelová. A keď sme pri Tlmočníkovi, akademici ocenili aj jeho kameramana Martina Štrbu a hudobného skladateľa Vladimíra Godára.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stal Posledný autoportrét Mareka Kuboša, ktorý sa, mimochodom, dostal aj do trojice nominovaných v režisérskej kategórii. Za najlepší animovaný film označili členovia SFTA titul Mimi a Líza – Záhada vianočného svetla (r. Ivana Šebestová, Katarína Kerekesová). Jeho český koproducent Martin Vadas v ďakovnej reči poznamenal, že nám závidí ceny pre animovaný film a že v tomto smere je Slovensko ďalej ako Česko.

Minoritné koprodukcie Toman Hmyz sme už spomínali v súvislosti s nomináciami v kategórii hraných filmov. Napokon na udeľovaní cien Slnko v sieti neobišli naprázdno. Česká herečka Kristýna Boková uspela s vedľajšou úlohou v Tomanovi (cenu za ňu prevzal režisér filmu Ondřej Trojan) a za ten istý film ocenili aj kostýmovú výtvarníčku Katarínu Štrbovú Bielikovú. Na pódiu ju zastúpila slovenská koproducentka snímky Zuzana Mistríková. Ako uviedla, Štrbová Bieliková by sa v ďakovnej reči určite dotkla tém, ktoré na ceremoniáli dominovali minulý rok v súvislosti s udalosťami po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pretože v tejto krajine to ešte zďaleka nie je tak, ako má byť.

Hmyz vyniesol Slnko v sieti Janovi a Václavovi Švankmajerovcom v kategórii architekt – scénograf aj zvukárovi Ivovi Špaljovi. Medzi ďalších ocenených patrili herečka Zuzana Bydžovská (za hlavnú úlohu vo filme Jan Palach), herec Marián Geišberg in memoriam (za vedľajšiu úlohu v rozprávke Čertovské pero), Zuzana Paulini a Juraj Steiner (masky v snímke Hovory s TGM) a Maroš Šlapeta (strih dokumentu Válek).

Z diváckej ceny sa tešili tvorcovia dokumentu Niečo naviac Martin Šenc a Palo Kadlečík. A cenu za výnimočný prínos slovenskej kinematografii získal scenárista a režisér Ondrej Šulaj, s ktorým vám prinášame rozhovor na nasledujúcich stranách.

Celý večer sa niesol v duchu predstavovania filmárskych profesií a zákulisia natáčania filmu. Tak bola ladená aj úvodná tanečná choreografia v podaní zoskupenia CreDance pod vedením Ladislava Cmoreja. Ďalšie choreografie predstavili témy jednotlivých titulov nominovaných na cenu za najlepší hraný film. Organizátori sa zároveň rozhodli uctiť si počas ceremoniálu pamiatku osobností kinematografie, ktoré vlani zomreli.

Držitelia cien Slnko v sieti v hlavných kategóriách
Najlepší hraný film: Tlmočník (r. Martin Šulík)
Najlepší dokumentárny film: Posledný autoportrét (r. Marek Kuboš)
Najlepší animovaný film: Mimi a Líza – Záhada vianočného svetla (r. Ivana Šebestová, Katarína Kerekesová)
Najlepšia filmová réžia: Martin Šulík (Tlmočník)
Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe: Zuzana Bydžovská (Jan Palach)
Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe: Jiří Menzel a Peter Simonischek (Tlmočník)

Jaroslava Jelchová
FOTO: Slnko v sieti / Daniel Dluhý

5. Týždeň slovenského filmu

Bol Týždeň slovenského filmu DÔVERNÝ NEPRIATEĽ alebo mal NIEČO NAVIAC?

Týždeň slovenského filmu (TSF) je bezpochyby potrebným podujatím a od 6. do 12. 4. 2019 sa v Kine Lumière uskutočnil už piaty raz. Jeho organizátori sa v niečom poučili z minulosti, niektoré dobré nápady ponechali, iné zasa opustili, prišli aj s novými impulzmi. A výsledok? Trochu rozpačitý.

Predovšetkým sa zachovala väzba TSF na udeľovanie filmových cien Slnko v sieti; jeho program tvorili filmy spĺňajúce kritériá, aby sa o túto cenu mohli uchádzať. Slávnostný ceremoniál Slnka v sieti sa konal v predvečer TSF a vysielala ho v priamom prenose RTVS na Jednotke, aby sa čo najviac upriamila pozornosť publika na program samotného TSF i na slovenské filmy uvádzané počas týždňa na Dvojke RTVS.

Čo sa týka samotného TSF, tentoraz absentovalo jeho slávnostné otvorenie (sprevádzané predpremiérovou novinkou), čo je škoda – z prestížnych i propagačných dôvodov. Kým po minulé roky tu bol pred samotným TSF „predskokanský“ víkend venovaný oceneným osobnostiam, tohto roku bežal „iba“ TSF (od soboty do piatka). Súčasťou víkendu bola aj novinka nazvaná Maratón víťazných filmov (nahradil ozveny TSF v regiónoch), keď sa v sieti multiplexov Cinemax v 12 mestách (Banská Bystrica, Bratislava, Dunajská Streda, Košice, Martin, Nitra, Poprad, Prešov, Skalica, Trenčín, Trnava, Žilina) premietali víťazné filmy v troch najsledovanejších kategóriách (najlepší hraný, dokumentárny a animovaný film). Táto akcia sa však nestretla s očakávaným záujmom divákov. Ostatne, to platí pre celý TSF, ktorý mal nižšiu návštevnosť než vlani. A nebolo to spôsobené neprítomnosťou diváckych trhákov typu Všetko alebo nič alebo Cuky Luky film, lebo tie ani vlani netvorili špičku návštevnosti TSF (na rozdiel od návštevnosti v bežnej distribúcii), kde bodovali skôr artové tituly. Tohto roku sa nám nepodarilo získať presné čísla, ale priemerná návštevnosť na predstavenie bola 16,42 diváka; najvyššiu zaznamenal minoritný Toman (73 divákov). Je to taká ošemetná záležitosť: nízky záujem o premietané tituly je vlastne pochopiteľný, lebo skutoční záujemcovia o ne ich už videli v čase distribučnej premiéry; zároveň sa ukazuje, že úvody k filmom a možnosť stretnutia s tvorcami nie sú pre divákov dostatočným lákadlom. Hoci napríklad stretnutie so scenáristkou, s producentkou a účinkujúcimi hercami, resp. tanečníkmi z filmu Backstage na tému Ako vzniká tanečný film bezprostredne po jeho premietnutí s možnosťou dozvedieť sa zaujímavé fakty súvisiace s jeho prípravou a nakrúcaním bolo naozaj vydarené.

A tým sa dostávame k sprievodným podujatiam, ku ktorým patril aj seminár Rudolf Urc – tvorca a interpret histórie, spojený s udelením Ceny Petra Mihálika „objektu“ seminára, masterclass Jonáša Karáska či prezentácia projektu Obrazy (proti) extrémizmu. Ťažisko však spočívalo v panelových diskusiách, ktorých počet sa tohto roku „scvrkol“ zo štyroch na dve. Z dôvodu nízkej vlaňajšej produkcie sa nediskutovalo o animovanom filme, ale odpadla aj diskusia o filmovej vede, kritike a publicistike, čo je naozaj škoda, najmä ak uvážime, že tieto oblasti sa pravidelne stávajú predmetom spontánnej kritiky pri hodnotení hraných a dokumentárnych filmov. (Možno by stálo za zváženie zvoliť v tejto oblasti každý rok nejaký iný výsek alebo podtému, lebo zrejme nie je v silách žiadneho potenciálneho referujúceho obsiahnuť všetky texty publikované za rok v printových a webových médiách.) Hodnotenia hraných filmov sa tohto roku originálnym spôsobom ujal Miloš Krekovič, ktorý upozornil na (objektívne) nízky počet (čisto či väčšinovo) slovenských hraných filmov za rok 2018, na prelínanie artu a žánrového filmu a častý nepomer medzi scenárom a jeho vizuálnym spracovaním. Koreferujúci Radovan Holub poukázal na málo „slovenskosti“ v slovenských filmoch i na pretrvávajúce napätie medzi priaznivcami artu a „návštevníckeho“ filmu. Martin Palúch a Matej Sotník, ktorí referovali o dokumentárnom filme, skonštatovali, že vlaňajšia dokumentárna produkcia reflektovala viac históriu a s ňou spojené „osmičkové“ výročia a menej aktuálnu súčasnosť. Pokiaľ ide o hraný film, najväčšia diskusia vznikla okolo pojmu „kalkul“ (pri voľbe témy a formy aj vo vzťahu k AVF), pri dokumente o kvalite snímok Okupácia 1968 Válek z hľadiska ich vzťahu k historickej pravde.

Tohtoročný TSF sa konal pod hravým propagačným sloganom „Bol TOMAN DÔVERNÝ NEPRIATEĽalebo mal NIEČO NAVIAC?“, ktorý sme si dovolili parafrázovať v titule článku. A aká je odpoveď na položenú otázku? TSF určite mal niečo navyše, ale divák sa k nemu občas správa ako k dôvernému nepriateľovi.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)