31. MFKF DRÁŽĎANY/VISEGRÁD IN SHORT(S)

Zatiaľ čo na Slovensku je povedomie o krátkom filme obmedzené a spája sa predovšetkým s tvorbou študentov filmových škôl či s animovanými seriálmi pre najmenších, v Drážďanoch sa nedávno skončil už 31. ročník Medzinárodného festivalu krátkych filmov (9. – 14. 4.). V jeho industry programe sa od roku 2015 nachádza aj fórum pre filmových profesionálov Visegrád in Short(s), organizované v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom.

Festival v hlavnom meste Saska je prirodzeným dôkazom priaznivých podmienok a pretrvávajúceho záujmu o kratší a zväčša menej nákladný filmový formát zo strany tvorcov i publika. Jednotlivé programové sekcie ponúkajú divákom široký výber z toho najlepšieho zo súčasnej medzinárodnej i domácej produkcie, z experimentálnej tvorby alebo špeciálne zostavené programy, ktoré tento rok skúmali napríklad presahy estetiky dokumentov v hraných filmoch či opakujúce sa témy v kubánskej kinematografii. Na plátna sa však opäť dostali aj staršie diela, festival v retrospektíve predstavil menej známu krátkometrážnu tvorbu Dereka Jarmana či drážďanského fotografa a filmára Christiana Borcherta. Veľký podiel na návštevnosti mali nepochybne pásma určené detskému divákovi, ktoré programový tím patrične odlíšil podľa vekových kategórií. Kuriozitou bola sekcia Seriously! WTF? s podtitulom Lost in Space, ktorú zostavili festivaloví dramaturgovia Anne Gaschütz (MFKF Drážďany) a Daniel Vadocký (MFF Art Film Fest Košice). Vybrali do nej diela, ktoré sa v ich pamäti dokázali pevne ukotviť napriek (alebo práve vďaka) svojej bizarnosti. 

Festivalové publikum tvoria prevažne diváci z Nemecka alebo blízkeho okolia, návštevníkov zo vzdialenejších oblastí (zväčša filmových profesionálov) láka festival zaradením ich filmu do niektorej zo sekcií či industry programom. Medzi jeho dlhodobé ciele patrí vytvorenie priestoru na nadväzovanie a posilňovanie medzinárodných vzťahov, už piaty rok s dôrazom na krajiny Vyšehradskej štvorky. Rozhodnutie usporiadať fórum Visegrád in Short(s) je napokon celkom prirodzené, keďže ide o geograficky blízkych susedov, o ktorých sa na Západe vzhľadom na železnú oponu dlho vedelo iba málo. 

Program podujatia sa tradične skladal z viac či menej formálnych stretnutí prostredníctvom masterclassov, prezentácií či panelových diskusií. Otvorila sa i jedna z dlhodobo pretriasaných tém o prístupe festivalov k poplatkom za premietanie krátkych filmov v súťažných a nesúťažných sekciách. Účastníci diskusie, ktorú moderoval umelecký riaditeľ Vienna Shorts Daniel Ebner, sa zhodli aspoň na tom, že festival by mal za premietanie filmu mimo súťažných sekcií zaplatiť hoc i nižšiu čiastku ako prejav úcty voči dielu a jeho tvorcom. Z ďalších diskusií si väčšiu pozornosť získalo v súčasnosti populárne aplikovanie genderových teórií na aktuálnu tvorbu.

Vybraní účastníci Visegrád in Short(s) mali príležitosť predstaviť svoje najnovšie projekty v rámci úvodného pásma Open Film Night, do ktorého tento rok vybrali aj film Gregora Valentoviča Čína o bývalej profesionálnej plavkyni hľadajúcej pokoj a mier v samote. Zo slovenských autorov sa na podujatí zúčastnila i ďalšia študentka Ateliéru filmovej a televíznej réžie FTF VŠMU Štefánia Lovasová.

Novinkou 5. ročníka fóra Visegrád in Short(s) bol workshop pre filmových kritikov Talking Short – Writing About Short Film. Z jeho iniciatívy následne vznikla online platforma talkingshort.com, ktorá poskytuje (doteraz chýbajúci) priestor na písanie o krátkom filme. Súčasťou workshopu bola i prezentácia slovenskej krátkometrážnej tvorby, ktorú sme spolu so Soňou Balážovou viedli pred komornou zostavou mladých kritikov. Po krátkom historickom úvode sme pozornosť sústredili na tvorbu mladých talentov z FTF VŠMU, úspešných animátorov (či skôr animátoriek), ale aj na obmedzené možnosti financovania a distribúcie krátkych filmov na Slovensku. V následnej diskusii sa ukázalo, že účastníci si Slovensko zrejme zapamätajú ako krajinu so silnou večerníčkovou tradíciou a s autormi upozorňujúcimi na neutíchajúci strach a zlo v spoločnosti.

Napriek menšej pozornosti, ktorej sa krátkemu filmu na Slovensku dostáva, je dôležité pripomenúť, že táto tvorba sa doma ani v zahraničí nestráca. Vďaka spolupráci SFÚ odštartovala jej tohtoročná prezentácia už na MFKF v Clermont-Ferrand a čoskoro bude pokračovať počas festivalov animovaného filmu v Třeboni (CEE Animation Forum v máji) a v Annecy (filmový trh MIFA v júni), ktoré dlhodobo podporujú filmovú tvorbu organizovaním industry podujatí vrátane platforiem na prezentáciu pripravovaných projektov. 

Lea Pagáčová (odborná referentka Audiovizuálneho informačného centra SFÚ)

FILMOVÁ FAKULTA UNATC BUKUREŠŤ

Poslucháčka filmovej réžie na VŠMU Štefánia Lovasová strávila päť mesiacov na študijnom pobyte v Bukurešti, v krajine, ktorá sa po roku 2000 prezentovala viacerými výraznými filmami a osobnosťami, dokonca do takej miery, že sa v medzinárodnom kontexte začalo hovoriť o novej vlne v rumunskej kinematografii. Aké skúsenosti si z tamojšieho filmárskeho prostredia odniesla?

Napriek chudobe, korupcii a silnej emigrácii je Rumunsko za posledných osem rokov percentuálne najúspešnejšou krajinou na festivaloch v Cannes, Benátkach a Berlíne (8 filmov, 10 cien). Húževnatosť rumunského filmového priemyslu bola jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla stráviť v Bukurešti jeden semester zo svojho magisterského štúdia filmovej réžie. V októbri 2018 som teda začala navštevovať Universitatea Națională de Artă Teatrală și Cinematografică „I. L. Caragiale“ (UNATC) v ročníku Ovidia Georgesca, ktorý je súčasne dekanom filmovej fakulty. 

Krajina a systém sú porovnateľné so Slovenskom, ale rumunská ľahostajnosť, či už na strane elít, alebo bežného obyvateľstva, je ešte hlbšia. Depresiu mladých ľudí a pocit bezmocnosti cítiť tak vo verejnom živote, ako aj v súkromí. Často sú zmierení s tým, že nič nezmenia alebo sa zmeny nikdy nedočkajú. Aj to je dôvod silnej emigrácie. Všetci mladí, ktorých som stretla, mali množstvo priateľov v zahraničí (väčšinou v západnej Európe) a veľa z nich takisto uvažovalo nad odchodom. Na univerzite však zotrvávalo zopár ľudí, ktorí chceli dosiahnuť zmenu či už v samotnej krajine, alebo v rumunskej kinematografii. 

UNATC je štátna univerzita. Svojou štruktúrou silne pripomína VŠMU, má divadelnú i filmovú fakultu a tá filmová funguje v rámci hodnotenia poslucháčov veľmi podobne ako naša bratislavská. Študenti tam však nakrúcajú o niečo menej a na škole je aj menej katedier – v bakalárskom stupni sú spojení napríklad režiséri hraného a dokumentárneho filmu alebo strihači a zvukári. Až v magisterskom štúdiu sa špecializujú na určitý odbor. Univerzita v Bukurešti je technicky oveľa lepšie vybavená ako súčasná VŠMU, od filmovacej techniky po zariadenie tried. Každá miestnosť disponuje projektorom a kvalitným zvukovým systémom, na škole sa zároveň nachádza premietačka na filmový materiál a poslucháči si počas štúdia niekoľkokrát vyskúšajú aj natáčanie na filmovú surovinu. Škola je pre nich otvorená 24 hodín denne po celý týždeň. Na tvorbu tam majú o niečo väčšie finančné zázemie, no bez možnosti žiadať o grant zo štátnych inštitúcií. 

Študentmi sú hlavne mladí ľudia, prijatí hneď po strednej škole. Na súčasnú rumunskú kinematografiu nemajú veľa dobrých slov, snažia sa zbaviť tieňa „rumunskej novej vlny“ a vytvoriť niečo úplne odlišné. Často inklinujú k žánrovosti a výraznejšej štylizácii. Mnohí z nich dokonca pokukujú po komerčných a diváckych projektoch. Veľakrát som od študentov počula, že festivaly ich nezaujímajú a chcú nakrúcať hlavne pre rumunského diváka. Filmy, ktoré nie sú „depresívne“ a prinesú ľuďom radosť a uvoľnenie, čo „rumunská nová vlna“ nerobila. 

Na UNATC je v programe Erasmus výborné, že zahraniční študenti nie sú zoskupení v jednej triede, ale sú rozhodení medzi Rumunov do ich študijného plánu. Hodiny síce nie sú v angličtine, ale vždy sa nájde niekto ochotný tlmočiť. Študijné plány sa pritom veľmi líšia v závislosti od katedry. Mala som možnosť navštevovať hodiny v rámci réžie hraného filmu, ale keďže to nebolo až také časovo náročné, chodila som aj na hodiny dokumentárneho filmu, ktoré boli veľmi obohacujúce. Viedol ich napríklad filmový kritik Andrei Rus, veľká kapacita v oblasti dokumentárnej kinematografie. Réžiu hraného filmu viedol Ovidiu Georgescu, ktorý má na konte dve celovečerné snímky. Videla som jeho titul Ultimul Zburator (2014), ktorý, žiaľ, nevyniká kvalitou a podľa mojej mienky dosahuje skôr úroveň semestrálneho cvičenia. Georgescu priviedol na školu veľa svojich spolupracovníkov a kvalita práce je aj v ich prípadoch často otázna. Nemôžem povedať, že by bolo moje štúdium hranej réžie pod týmto vedením obzvlášť prínosné a rozšírilo mi obzory (na rozdiel od prednášok z oblasti dokumentárneho filmu). 

V súčasnosti na UNATC nepôsobia žiadni tvorcovia „rumunskej novej vlny“ a vyučujúci režiséri sú skôr technicky zdatní. Moja skúsenosť bola taká, že so študentmi nerozoberajú filmy do hĺbky, ostávajú v rovine príbehu a zvratov, ktoré neslúžia na nič iné ako na vybudovanie napätia. Študenti preto konzultujú svoje nápady a projekty hlavne medzi sebou alebo s osobnosťami mimo školského prostredia. Azda by sa dalo povedať, že filmová škola v Rumunsku zažíva v súčasnosti jemnú krízu, ale tá môže celkom pravdepodobne vyústiť do ďalšej úspešnej tvorivej vlny.

Štefánia Lovasová (študentka filmovej réžie na FTF VŠMU v Bratislave)