Maroš Šlapeta

strihač a producent

Vo filme je všetko také poprepájané a všetko so všetkým tak súvisí, že ho neviem vidieť len zo strihačského pohľadu. Keď je pre mňa film zásadný, tak zo všetkých stránok, ako celok. A dôležité sú aj okolnosti, ktoré môžu z niektorých filmov spraviť filmy iniciačné. V mojom prípade to je Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý som videl koncom 80. rokov na tajnej projekcii v nejakom vysokoškolskom klube. Dodnes si pamätám, ako ma vtedy zasiahol. Nemyslel som si, že budem filmár, ani dlho po tom nie. Došlo mi to až spätne.

Ďalším takým filmom je Plechový bubienok. Videl som ho v rakúskej televízii, kde po jedenástej hodine dávali filmový klub s dôležitými dielami svetovej kinematografie. Bol som ešte malý a nevedel som po nemecky, ale vôbec mi to neprekážalo. Pochopil som všetko, čo som potreboval pochopiť, a bol som úplne hypnotizovaný obrazom. Neskôr som sa dozvedel, že mnoho ďalších ľudí v Bratislave a okolí, kde sa dala rakúska televízia chytiť, videlo ten film v rovnakom čase.

A dozvedel som sa aj to, že jeho kameramanom bol Igor Luther, čo ma privádza k ďalšej skupine zásadných filmov – slovenských, respektíve československých. V súvislosti s Lutherom a ďalším kameramanom Dodom Šimončičom je to napríklad film Kristove roky, ktorý je výnimočný aj vďaka kamere. Nadväzuje na študentské snímky, ktoré Luther robil najmä so svojimi slovenskými spolužiakmi na FAMU. Aj medzi nimi sa dajú nájsť zaujímavé diela. Úžasný je pre mňa i film Slávnosť v botanickej záhrade, kde robil kameru Šimončič, a najzásadnejšie sú asi Hanákove Obrazy starého sveta a Ja milujem, ty miluješ.

Zásadné bolo pre mňa obdobie 90. rokov, keď prišli do kín všetky zakázané a trezorové filmy a vo filmových kluboch som objavil aj nezávislé snímky režisérov ako Jarmusch, Lynch alebo Kaurismäki. Kaurismäkiho považujem za jedného z najväčších humanistov a mám rád takmer všetky jeho filmy. Vyjadrujú sa o človeku s humorom. Najradšej mám jeho film Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku, pri ktorom sa vždy očistne smejem ako blázon. Od Jarmuscha spomeniem Cudzejší ako raj, ktorý vznikol s minimálnym rozpočtom, a od Lyncha sú to napríklad Divokosť v srdci a Modrý zamat.

Nesmiem vynechať film Metro Luca Bessona, ktorý je pre mňa niečo ako čistý film. Málo sa v ňom hovorí a veľa koná. Je to pastva pre oči a zároveň generačná výpoveď. Aj preto patrí medzi moje najobľúbenejšie filmy.

A zásadné sú pre mňa takmer všetky filmy Alfreda Hitchcocka. Považujem ho za fantastického filmového rozprávača, ktorý výrazne obohatil filmový jazyk. Jeho tvorbu často odporúčam aj študentom, pretože sa na nej dajú pochopiť pravidlá filmovej reči.

Mám rád veľa filmov a sú pre mňa dôležité rôznym spôsobom.