Bez tieňa niet tajomstva, v divákovi prebúdza spoluautora

Stál za kamerou všetkých hraných filmov Martina Šulíka, za svojho dvorného kameramana ho považuje aj Vladimír Michálek. Vlani mala premiéru jeho tretia spolupráca s režisérkou Agnieszkou Holland. Kameraman Martin Štrba získal v marci za jej Šarlatána Českého leva. Piateho z devätnástich nominácií. Dvadsiata k nim môže pribudnúť o rok. Ak sa otvoria kiná a konečne sa do nich dostane aj novinka Martina Šulíka Muž so zajačími ušami.

Minulý rok bol pre väčšinu ľudí v umeleckom, kreatívnom prostredí náročný. Aký bol pre vás? Profesijne a osobne? Čím ste vyplnili priestor, ktorý náhle vytvorila pandémia?

Prázdnota, do ktorej nás uvrhla pandémia, nás scitlivuje voči rôznym oblastiam, nasvecuje témy ukryté v tieni každodenného života, vracia nás k sebe samým, približuje ešte viac k našim blízkym, obnažuje náš skutočný vzťah k nim. Pandémia akcentuje tému ohľaduplnosti a empatie, ale aj tému radikalizácie nenávistných prejavov. Pandémia nám veľmi jasne naznačuje významnú úlohu: vrátiť kultúru medzi tých, ktorými sa dávame zastupovať. Táto úloha je náročná v tom, že sa v nich zrkadlíme všetci. Je to teda cesta sebareflexie, cesta kultúry voľby. Pri posledných voľbách bolo našou hlavnou požiadavkou spravodlivo sa porátať s korupciou. To sa aj začalo napĺňať, ale zakrátko sa ukázalo, že jediná požiadavka nestačí. Navyše, hlbšie pod ňou bola skrytá negatívna emócia odplaty, ktorú vo svojej kampani šikovne využilo – a v pohodičke „dosurfovalo“ až do premiérskeho kresla – stelesnenie pomstychtivosti, podvodu, deštrukcie, monštruózneho egocentrizmu a senzáciechtivosti. Pravý opak empatie, kultúry, dôvery, odbornosti a pokory. To sú požiadavky, na ktoré nesmieme nikdy zabúdať a musíme na nich nekompromisne trvať, keď bude zase niekto skúšať brnkať na naše najnižšie pudy. Ukazuje sa, že je viac než nutné preformátovať ľudskú psychiku pomocou zásadnej reformy vzdelávacieho procesu. Nie je možné, aby sa pod rúškom absolútne nekritického uctievania kultu a tradičných hodnôt porušovali základné ľudské práva a sloboda prejavu, ktoré musia platiť pre všetkých rovnako bez ohľadu na náboženské vyznanie, farbu pleti a sexuálnu orientáciu. V osobnej i profesijnej rovine chcem urobiť všetko pre to, aby som tomuto preformátovaniu čo najviac pomohol. Momentálne čítam značné množstvo scenárov, ktoré sa nerealizujú pre pandemické opatrenia. Za normálnych okolností by som asi pracoval na väčšine z nich. Teraz po uvoľnení opatrení hrozí, že, pochopiteľne, všetci budú chcieť všetko realizovať naraz. Som teda nútený robiť prísnu selekciu, ktorej kritériom bude akceptácia inakosti. 

Zatvorené kiná stopli aj viacero plánovaných premiér, medzi nimi aj film Muž so zajačími ušami, vašu ďalšiu spoluprácu s Martinom Šulíkom. Z anotácií zatiaľ vieme, že to bude tak trochu i surreálne dielko. Dávalo vám to aj viac možností hrať sa s obrazom, formou než pri iných filmoch, ktoré ste predtým spolu robili?

Áno, je to tak. Rád by som to rozobral i detailnejšie, ale ako ste správne poznamenali, ľudia ešte nemali možnosť film vidieť, takže by som ich nerád obral o prekvapenie. Čo prezradiť môžem, je zrejmé aj z upútavky. Film sa skladá z niekoľkých vrstiev reflektujúcich viacero rovín psychiky hlavného predstaviteľa. Vďaka tomu bolo možné pestrejšie rozohrať i formálnu skladbu filmového obrazu. S chuťou som sa toho ujal a celú svoju imagináciu som až do poslednej kvapky s radosťou vmiešal do optimálneho kokteilu imaginácie Martinovej, architekta Fera Liptáka a kostýmovej výtvarníčky Kataríny Hollej.

Čím sa s Martinom Šulíkom navzájom inšpirujete aj po rokoch spolupráce a priateľstva? 

Môže sa zdať, že po toľkých rokoch spolupráce vás už nič neprekvapí, ale opak je pravdou. Vždy je to o kvalite scenára. A tá u Martina a Mareka Leščáka neklesá. Dokonca sa mi zdá, že kvalita tohto scenáristického dua zreje stále viac. Obzvlášť ma teší Martinova čoraz väčšia dôvera. Prejavuje sa tým, že častejšie akceptuje moje postrehy v dramaturgicko-obrazovej rovine. S tou dôverou to zašlo až tak ďaleko, že keď som sa ponúkol do stále neobsadenej roly „vedeckého fotografa“, neváhal ma obsadiť.

Mesiac pred zatvorením kín stihol slovenskú premiéru film Agnieszky Holland Šarlatán. Zbiera jednu cenu za druhou; istý čas to vyzeralo, že má na dosah aj nomináciu na Oscara. Bola to vaša tretia spolupráca. Ako sa vyvíjala vaša tvorivá komunikácia?

Pri realizácii Jánošíka bola pre mňa Agnieszka svetoznáma režisérka, pri ktorej som sa vtedy cítil ako také ucho, s prehnane veľkým rešpektom. Niežeby si ho nezaslúžila, ale hovorím to preto, že v takej pozícii sa snažíte byť i prehnane dokonalý, čo vám trošku bráni byť autentický. Pri realizácii Horiaceho kra sa rešpekt dostal, myslím, do správnych koľají, vďaka čomu som ho primerane pocítil i z Agnieszkinej strany. Pri Šarlatánovi sa naplno rozvinulo od začiatku sa rodiace priateľstvo a to nás oboch prenieslo zo sveta profesijných vzťahov do sveta vzájomnej dôvery. Neodstránilo to všetky trecie plochy, ale názorová rôznosť sa riešila otvorene, čisto, jasne a okamžite, bez intríg a zákopových bojov.

Aktuálne spolupracujete na hranom debute Zuzany Piussi. V akej fáze teraz ste a čo rozhodlo, že ste do projektu vstúpili?

Do projektu som vstúpil na základe dobrého scenára Ingrid Hrubaničovej, ktorá tam aj hrá hlavnú rolu. Pred Vianocami minulého roku sme urobili „predtáčku“. Malo sa pokračovať koncom januára tohto roku, ale pre zhoršenie pandémie sa natáčanie posunulo. V marci ochorelo na covid niekoľko hercov i členov štábu. Zostáva dúfať a priať všetkým skoré uzdravenie. Verím, že všetko dobre dopadne, pretože film v réžii Zuzany Piussi by mohol byť nekompromisne aktuálny ako vždy a mať silnú výpovednú hodnotu.

Ak sme hovorili o cenách pre Šarlatána, tak medzi nominovanými na ceny českej kritiky v kategórii krátkych filmov bola aj snímka  M E Z E R Y  vašej dcéry Nory Štrbovej, zaujímavá obsahovo i formálne. Je to veľmi osobný, intímny film nielen pre ňu, ale i pre vás. Ako ho vnímate? 

Okrem nominácie od českej kritiky pozbierali  M E Z E R Y  po celom svete množstvo cien, ktoré si Nora, bohužiaľ, nemohla chodiť vyzdvihovať osobne, pretože všetky festivaly sa pre pandémiu presunuli do online priestoru. Mrzí ma, že si ten ohromný ohlas nemohla zažiť na vlastnej koži. Na druhej strane ma teší, že neskĺzla do uplakaného sentimentu, čo pri takýchto chúlostivých témach vždy hrozí, a že sa jej to podarilo spracovať nesmierne citlivo, s obrovským presahom a ohlasom. Samozrejme, od nás rodičov mala tú najsilnejšiu emočnú podporu a to bolo jediné, všetko ostatné je výsledkom výsostne jej autorského prístupu. 

Zatiaľ čo váš film Vlna vs. breh sa vracal k radostnému obdobiu,  M E Z E R Y  sú, naopak, o vyrovnaní sa s traumatickým zážitkom. Bol aj pre vás arteterapiou?

Bol. I keď asi inou ako pre Noru, inou ako pre Katarínu. Šimonov odchod je pre nás všetkých nepredstaviteľná strata, ťažko prenosná nielen na iných, ale i na nás samotných. Každý z nás žil so Šimonom v inom vzťahu: syn – matka, syn – otec, brat – sestra. Čo nás spája, je absurdná smrť blízkeho, mladého človeka. Uplynul nejaký čas, medzitým mi zomrela mama, necelý rok nato zomrel nedávno na covid i otec. Momentálne sme všetci obkolesení smrťou. Pandémia nám dáva ďalšiu lekciu, možno jednu z najpodstatnejších, a to, že smrť je neoddeliteľná súčasť života. Konzumným prístupom k životu príliš upriamujeme pozornosť na materiálno; duševno, kam spadá aj smrť, sme vytlačili na úplný okraj. Nutkavo ľpieme na raste HDP, a pritom potláčame to, čo je možno najpodstatnejšie, čo nás presahuje, tvárime sa, že to neexistuje. Je to nefér voči našim blízkym, ktorí nás museli nedobrovoľne opustiť. Smrť syna postavila moje vnímanie konečnosti do kontextu s pojmom za hranicami nášho vedomia, s nekonečnom. Nejde iba o to, že úvahy tohto typu bolia menej ako úvahy o definitívnom konci. Ide o to, že keď nemáme poňatia, čo sa deje za hranicami nášho vedomia, nemôžeme sa tváriť, že to neexistuje. Slovami severoamerických Indiánov: Smrť je zmena takého veľkého významu, že naše telo ju nemá šancu uniesť...

Umenie je terapia, ktorú v tejto dobe potrebujeme. V ostatných mesiacoch sme však boli svedkami toho, ako sa opäť na rôznych úrovniach skloňovala jeho (ne)dôležitosť. Podpora umeleckej sféry je nielen u nás slabá. Na nedávnom udeľovaní Césarov sme videli herečku s protestným nápisom „no culture, no future“ na nahom tele. Vy ste umelecká rodina, ako to celé vnímate?

Vnímam to tak, že konkrétne u nás na Slovensku (v Česku tiež) je viac než nutné v rámci demokratických pravidiel zaviesť do ústavy dodatok, že politik, ktorý sa preukázateľne (s posúdením Ústavného súdu) dopustí klamstva a podvodu, ide nekompromisne z kola von. Navždy. A špeciálne na Slovensku by sa to týkalo i právoplatne odsúdených a trestaných. Inými slovami, kým sa nenastolí základná kultúra prejavu v najvyšších kruhoch, ťažko sa dočkáme podpory kultúrneho sektora z týchto miest. 

Ako kameraman transformujete slová do obrazov, ale teraz ste sa vydali opačnou cestou. Prezraďte viac.

Vo svojej profesii neustále vizualizujem slová scenára a prezentujem ich vo filmovom obraze. Keď bolo teraz v dôsledku lockdownu natáčanie obmedzené, celý tento proces sa mi v hlave otočil. Obrazy víriace okolo mňa a vo mne som začal fixovať do slov. Dokonca mi na to Český literárny fond udelil finančný príspevok, povedal som si, že to je výzva. Možno by z toho mohla vzniknúť i knižka s pracovným názvom Neprerušená reťaz nepriamych dôkazov, že On je psychopat alebo Mimikry alebo Z prázdna do prázdna alebo Jo-tylda a Eg-tur si lížu rany alebo nejako úplne inak.

Opäť je to cesta k sebe, do seba, teda sa vraciame k už spomínanej introspekcii ako východisku. Hovoriť o sebe nahlas, formulovať myšlienky, pomenovať emócie znamená aj lepšie sa spoznať? 

Je to, ako keby človek prežívajúci život zo dňa na deň znovu prežul prežitú všednosť a až tak sa dostal ku všetkým chutiam. Alebo človeka na „dovči“, pokojne sa pohojdávajúceho na nafukovačke, zmetie obrovská príbojová vlna, úplne ho to zomelie, vtiahne do hlbočiny a potom (v lepšom prípade) vypľuje bohatšieho o hlbšie skúsenosti, o znovuzrodenie... 

Ale aj tak asi zostáva veľa vecí, ktoré sú ťažko prenosné, ak ich niekto sám neprežil. Hovorí sa, že jeden obraz vydá za tisíc slov. Takže čo fotografia? To, o čom sme zatiaľ hovorili, je výzvou aj na intenzívnu vizuálnu esej či aspoň na fotoskice.

Vzniká mi v tejto dobe pod rukami či skôr pod nohami séria akýchsi fotoskíc s pracovným názvom Z prázdna do prázdna. Deje sa to na prechádzkach s našou „psicou“, spravidla keď je po daždi. Koncept by pokojne mohol mať aj titul Keď naprší a uschne, čím je povedané skoro všetko. V krátkom intervale medzi tým, ako z prázdna spadne dážď a vzápätí sa znova do prázdna vyparí, vznikajú na asfaltových chodníkoch bizarné abstraktné obrazce. Mám nutkavú potrebu ich fotograficky fixovať v nádeji, že raz dorastiem do schopnosti rozšifrovať ich... ako správy zo svetov, ktoré sú pre nás doteraz neznáme. 

Veľa vecí sa presunulo do online priestoru, vznikol už aj akýsi pretlak, treba si vyberať medzi projekciami, streamovanými divadelnými predstaveniami, koncertmi, výstavami, diskusiami – všetko je online. Ako sa s tým náporom vyrovnávate?

Idem sa prejsť s našou (po prepočte) 90-ročnou „psicou“ Auréliou. Ale rád sa zúčastňujem aj na zmysluplných kultúrnych online akciách. Teší ma, že mladí ľudia prejavujú záujem o moje skúsenosti. Rád sa o ne podelím, zvlášť v tejto dobe, keď sú študenti v Prahe i v Bratislave prakticky už rok odrezaní od reálneho štúdia. 

Online bol aj váš nedávny masterclass. Jeho hlavné témy boli snímanie viacerými kamerami a práca so svetlom. 

Bez svetla a kamery by bol film rozhlasovou hrou. Na snímanie viacerými kamerami je viac názorov. Chcel som sa podeliť o ten svoj: použiť ich treba len v nevyhnutných prípadoch, keď ide o zachytenie naozaj neopakovateľného, napríklad odpálenie starého továrenského komína. Ale môže to byť aj spoločné rozhodnutie s režisérom, keď ide o zachytenie kontinuity náročného intímneho dialógu alebo, naopak, vyhrotenej scény ústiacej do bitky za asistencie kaskadérov.

Keď som sa pýtala Doda Šimončiča, či pre neho bola zaujímavá práca na Perinbabe, ktorá sa odohráva v zime a má obmedzenú farebnú paletu, s nadšením vydýchol: „Ale to svetlo!“ Svetlo je, samozrejme, alfou a omegou. A čo tieň?

Bez tieňa niet tajomstva. Tieň je u mňa jeden z najdôležitejších výrazových prostriedkov. Tieň prebúdza v divákovi imagináciu, prebúdza v ňom „spoluautora“ príbehu. Paradoxne ja sám som vyrástol na rozhlasových hrách. Celé detstvo som bol prilepený uchom na rádiu, pretože môj otec  roky odmietal kúpiť televízor. Jemu vďačím za to, že filmy vznikali v mojej hlave, pritisnutej na reproduktore rádia. Dá sa povedať, že v tom období sa zásadne rozvinula moja obrazotvornosť.

Váš masterclass bol aj o špičkových technologických možnostiach, ktoré ponúka nové filmové A4 Studio, o špičkových objektívoch. Zároveň mal motto „obmedzenia robia štýl“. 

Špičkové technológie sú jedna vec, limity filmových rozpočtov druhá vec. 

Patríte ku kameramanom, ktorí cielene vyhľadávajú technické novinky? 

Nepatrím. Niežeby som nesledoval najnovšie trendy. Presnejšie, radi ma o tom informujú moji technickí spolupracovníci. Vo mne sa pred každým natáčaním prebúdza pračlovek, ktorý si v jaskyni prvý všimol efekt camery obscury. Za optimálnych podmienok sa môže v akomkoľvek potemnenom priestore, v tomto prípade na kamennú stenu, premietnuť „živý obraz“ reality, prevrátený hore nohami. Keď k tomuto úkazu pridáte svetlocitlivú vrstvu, vzniká film. Chcem tým povedať, že mojou prioritou je filmový obraz. To, akým spôsobom sa zaznamenáva, je dôležité, ale na to mám v tíme naslovovzatých odborníkov.

Spomínali sme pripravovaný film Zuzany Piussi. Na čom okrem neho ešte pracujete?

Je toho viac. Za všetky spomeniem pre mňa obzvlášť dôležitý projekt Ema a smrtihlav, ktorý som začal rozvíjať ešte s vynikajúcim spisovateľom, scenáristom a režisérom Petrom Krištúfkom, ktorý už, bohužiaľ, takisto nie je medzi nami. Réžie sa ujala Iveta Grófová. Nedávno mi poslala takmer finálnu režijnú verziu scenára. Mám z nej pocit, že to uchopila za viac ako správny koniec alebo, ešte presnejšie, začiatok. Okrem iného, na pozadí našej nedávnej minulosti precízne akcentuje morbiditu geopolitických bojov páchanú na pestrej palete spolunažívajúcich národností. 

Pobavilo ma, keď sa Marek Eben v rozhovore s Igorom Lutherom pozastavil nad tým, že človek zodpovedný za vizuál filmu, sa vlastne celý čas díva jedným okom. Hovoril, samozrejme, o dobe, keď ešte kameramani nemali k dispozícii monitor. Už som sa na to pýtala viacerých kameramanov – ak vás niečo zaujme, pristihnete sa pri tom, že jedno oko prižmúrite?

Ešte som sa nepristihol. Ale je pravda, že keď sa pozerám do zrkadla, je evidentné, že ľavé oko mám nepatrne privreté.

Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: Garfield film, Martin Štrba