Roman Šupej

V rubrike Ako ďalej, absolvent? predstavujeme začínajúcich filmárov a pýtame sa ich na štúdium a predstavy, s akými vstúpili do profesionálneho života. Roman Šupej študoval v Ateliéri kameramanskej tvorby FTF VŠMU. Na minuloročnom festivale študentských filmov Áčko ho ocenili za najlepšiu kameru v snímke Nuda (r. Alica Bednáriková).

Pred príchodom na VŠMU som študoval na strednej filmovej škole v Košiciach. Tam som získal znalosti základov filmového jazyka a prvé praktické skúsenosti v obrazovej tvorbe. Pod pedagogickým vedením Petra Hrabinského a Jaroslava Kernera som sa naučil základy strihovej a obrazovej skladby. Strednú školu som vnímal ako prípravu na prijímacie pohovory na VŠMU. Dá sa povedať, že do filmárskeho sveta som vstúpil prakticky pripravený. Obsah výučby na VŠMU bol rozsiahlejší a vďaka získaným vedomostiam a znalostiam som stále viac chápal princípy fungovania filmu a to, aká dôležitá je úloha kameramana v tvorivom procese. Z teoretických predmetov ma zaujímali dejiny svetového filmu, ale viac som inklinoval k praktickej výučbe.

Fascinovalo ma hlavne štúdium svetla. Prvé dva roky sme sa pod vedením kameramana Stanislava Szomolányiho venovali práve svetelným konštrukciám. Vďaka tomu som pochopil, že svetlo skutočné a svetlo filmové sú dve odlišné veci. Vedieť pracovať so svetlom považujem za jednu z najdôležitejších predností kameramana.

Rozvrh predmetov a rozsah výučby na VŠMU neboli časovo až také náročné. To, čo sa študent kamery naučí, závisí od jeho vlastnej iniciatívy a od toho, ako pristupuje k svojmu času, k výučbe a či má záujem pracovať na sebe aj mimo školy. Keď sa nad tým zamyslím s odstupom času, tak práve voľnejší prístup pedagógov je jedným z negatív, ktoré som pociťoval počas štúdia. Mal som však šťastie na spolužiakov, s ktorými sme sa podporovali a ťahali dopredu. Bola medzi nami zdravá rivalita a myslím si, že tak to má byť.

Keďže voľného času bolo vcelku dosť, vzájomne sme si pomáhali pri nakrúcaní školských filmov, rozprávali sme sa o svetle, o filmoch, ktoré sme videli, chodili sme na maliarske a fotografické výstavy a zúčastňovali sa na festivaloch. V rámci školy sme mali aj možnosť praxovať na nakrúcaní reklamných spotov i hraných filmov nášho ročníkového vedúceho Tomáša Juríčka. Vidieť nakrúcanie na vlastné oči, pracovať s ľuďmi z fachu, komunikovať s nimi na profesionálnej úrovni bolo veľmi podnetné.

Počas štúdia som si privyrábal ako osvetľovač, vďaka čomu som sa dostal aj na veľké filmovačky. Tým chcem povedať, že kameraman si nemusí hľadať prácu len ako hlavný kameraman, ale môže sa uplatniť aj v iných profesiách – ako gaffer, švenker, asistent kamery a podobne. Už počas štúdia sa môže človek rozhodnúť, akou cestou by sa rád vydal. Keď si uvedomí, čo ho na kameramanskej práci najviac zaujíma, sústredí sa na tú konkrétnu pozíciu, čo potom pomáha profesionalizovať filmový priemysel. Ja sa chcem kameramanskej práci venovať ako tvorca a autor obrazu.

Pre kameramana je dôležité, aby mal okolo seba ľudí, ktorým pri tvorbe filmu dôveruje a s ktorými je na jednej vlne. Počas štúdia bol pre mňa takým človekom Vlado Masný, ktorý režíroval moje študentské filmy a pomáhal mi v profesionálnom smerovaní. Ďalšou je režisérka Alica Bednáriková, pri ktorej som vďaka našim spoluprácam pochopil význam vzťahu režisér – kameraman. Jej jedinečný smutno-smiešno-sarkastický pohľad, ktorý vo svojich filmoch využíva, a veľký zmysel pre detail ma fascinujú.

Okrem nakrúcania rôznych komerčných projektov, ako sú reklamné spoty a videoklipy, momentálne pripravujeme práve Alicin bakalársky film. Je to náročné, pretože sme sa rozhodli snímať ho na 16 mm filmovú surovinu, takže nás čaká ešte veľa práce.