Od Siakeľovcov... doteraz

Je to pôsobivá súvislosť a pekná náhoda: keď sa na jar v roku 1921 v Radošine v rodine železničiara Jána Beňoviča narodila najslávnejšia herečka Radošinského naivného divadla Katarína Kolníková, práve vtedy prišli na Slovensko podnikaví americkí Slováci pod vedením nadšených bratov Siakeľovcov, aby vo svojej domovine nakrútili prvý slovenský celovečerný film Jánošík, legendami opradený príbeh – o bájoslovnom živote a hrdinskej smrti terchovského zbojníka Juraja Jánošíka. 

Keďže Siakeľovci boli filmári so skúsenosťou, ale aj s výrazným umeleckým cítením (prišiel s nimi aj ďalší podnikavý Slovák Ján Závodný), nevznikol celkom prvoplánový či náhodný filmový pokus; vzniklo – nerozpakujme sa to povedať – pôsobivé umelecké dielo. 

Podľa všetkého Siakeľovci nemali čas na kasting, teda vyberať do svojho filmu najlepších hercov spomedzi vtedajších šikovných slovenských divadelných ochotníkov (ale aj tak im v Dolnom Kubíne padla do oka do úlohy Aničky ochotníčka Marienka Fábryová), a preto museli v Prahe do titulnej úlohy Jánošíka obsadiť tzv. profesionála, nehrdinského, vo výraze dosť ťarbavého a počas filmovania duchom neprítomného Theodora Pištěka. No aj tak zásluhou talentovaných Siakeľovcov napokon vzniklo viac než dôstojné základné dielo slovenskej kinematografie, ktoré svojím umeleckým vyznením a osobitne civilným rámcovaním príbehu nielen svojsky spracúva jánošíkovskú legendu, ale aj ju poetickou filmovou rečou tlmí a sprítomňuje. 

Nedávno som o tom všetkom písal list do „nebeského zberného strediska“ našej storočnej herečke Kataríne Kolníkovej, ktorá onedlho ožije v mojej novej kabaretnej hre Sedel som dva roky a zároveň aj v chystanom filme Pošta pani Kolníkovej, ktorý pre televíziu pripravuje syn Juraj. Píšem svojej herečke:

„Spomenuli sme si v apríli 2021 na Vás, že ste sa u nás pred sto rokmi narodili ako Katka Beňovičová, neskôr Kolníková, a neuveríte – práve vtedy, keď americkí Slováci, bratia Siakeľovci, nakrúcali vo Veľkej Fatre prvý slovenský film Jánošík a zároveň naši ochotníci začali v kaštieli hrávať divadlo. A to ste vtedy ešte vôbec nemohli tušiť, že raz si v našom Jááánošíííkovi aj zahráte Jánošíkovu matku.“

Náš Jááánošííík z roku 1970 nechcel v nasledujúcom desaťročí desivej tzv. normalizácie oživovať ďalší mýtus o hrdinskom zbojníkovi Jánošíkovi, skôr naopak. Všade na okolí sa v tom čase vo veľkom namnožili hrdinovia revolučného robotníckeho hnutia, komunistickej strany, socialistickej práce a odboja, a tak sme sa chceli v rámci našej naivnej poetiky pohrať so všetkým, čo sa okolo hrdinu, a teda aj hrdinského mýtu o Jánošíkovi za mnohé roky nakopilo v literatúre, v divadle, vo filme a vôbec v našej kultúre. A zároveň sme chceli na javisku s humorom predstaviť nášho antihrdinu, pochybujúceho Jánošíka, ktorý sa prieči, nechce byť patetickým hrdinom, ale – s dovolením – chce byť normálnym človekom, dokonca sa vo svojom záverečnom monológu odvoláva aj na Bielikovho Jánošíka.

„Inak som si to všetko predstavoval. Ako? Takto: príde niekto z Koliby a povie: Ta pôjdeme do Vrátnej. A v tej Vrátnej výťah zostrojíme a na tom výťahu sťa starí corgoni sa od rána do večera voziť budeme.“ 

Snažili sme sa tak po našom ironicky spochybniť košatú legendu a s humorom poprieť mýtus, ktorý má, ako vieme, neuveriteľne dlhý a tuhý život. 

Neubránili sme sa však vytrvalej, permanentnej žiadosti divákov, a tak sme znovu uviedli Jááánošíííka v druhej a dokonca aj v tretej verzii (2000, 2013), až sme prekročili tisícku javiskových repríz, čo je asi slovenský divadelný rekord.

„Ide tu o búranie mýtov. Ale Štepka nezosmiešňuje legendu, to duchovné pravdivo (...) iba je skeptický na tému grandióznych hrdinov a veľkých historických vzorov. Akoby chcel povedať, že netreba byť hrdinom, treba žiť normálne, ľudsky, čestne, morálne,“ napíše ešte o prvom Jááánošíííkovi náš najznámejší teatrológ Vladimír Štefko. 

Roky sme s naším humorom a iróniou tak po našom a inak akoby mimochodom spochybňovali v Jááánošíííkovi všeobecne známu mýtickú legendu. Lenže jej fungovanie v slovenskom povedomí je tuším mocnejšie ako my, keďže dodnes je náš Jááánošíííkv repertoári RND so zástupmi verných divákov v hľadiskách... 

Áno, sme to my, čo sme spočiatku usilovne na javisku brojili proti legende. A možno sme za tých päťdesiat rokov od premiéry Jááánošíííka ani nemali kedy postrehnúť, že sme sa sami časom tými legendami stali... 

Aj v našej javiskovej filmovej inscenácii režiséra Ondreja Spišáka Kino Pokrok (1995), ktorá na scéne RND ilustrovala dejiny svetovej i našej kinematografie (a zároveň aj našej spoločnosti od roku 1895 po tieto dni), sme predstavili na scéne aj historickú chvíľu slovenskej kultúry, teda príchod amerických krajanov filmárov Siakeľovcov a zrod slovenskej kinematografie. 

Rozprávačka

Ale my sa teraz rýchlo vráťme do jarných mesiacov roku 1921, keď americkí Slováci, bratia Daniel a Jaroslav Siakeľovci so svojou Tatra Film Corporation a s filmármi z pražského Barrandova idú u nás nakrútiť najväčšiu tému slovenského národa – Jánošíka. Áno, vážení diváci, je to rok vzniku prvého slovenského celovečerného hraného filmu, čo by si okolitý neprajný svet už konečne mohol zapamätať, napríklad už aj podľa toho, že sa v tomto roku narodila aj slávna herečka RND Katarína Kolníková...

Nášho divadelného Jááánošíííka sme na scéne uvádzali parafrázou známeho výroku: Šťastný je národ, ktorý má hrdinov. Ale ešte šťastnejší je ten národ, ktorý hrdinov nemusí mať. 

Možno to v týchto súvislostiach povedať aj takto: 

Náš národ mal naozaj veľké šťastie, keď bratia Jaroslav a Daniel Siakeľovci and comp. pre Slovákov pred sto rokmi nakrútili Jánošíka – prvý slovenský celovečerný film.

Stanislav Štepka, dramatik, herec, Radošinské naivné divadlo
foto: archív SFÚ