Človek, práca a svet krásy, ktorý mizne

V novej rubrike Film.sk Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Pokračujeme tvorbou režiséra Karola Skřipského a trojicou jeho filmov Pieseň farieb a tvarov (1960), Sená na Doščanke (1967) a Obyčajné drevo (1967).

Brniansky rodák Karol Skřipský sa ako dvadsiatnik presťahoval do Vrátnej doliny a začal fotografovať, potom sa postavil aj za kameru. Neskôr viedol štúdio populárno-vedeckých filmov. Skřipský ovplyvnil formovanie etnografického dokumentárneho filmu na Slovensku, podobne ako jeho ďalší priekopník Martin Slivka. S ním Skřipský spojil sily pri námete, scenári aj komentári filmu Pieseň farieb a tvarov. 

„Odkedy Karol Skřipský v druhej fáze svojej tvorby presunul pozornosť od dynamiky prírodných procesov na dialektické napätie medzi človekom a prírodou, čoraz silnejšie u neho znie tón nostalgie za čímsi, čo čas nenávratne, ale zákonite vytláča zo života – za patriarchálne stvoriteľským vzťahom k práci, ktorý moderná priemyselná spoločnosť deľbou práce rozbila,“ píše o Skřipskom v Smene v roku 1968 Pavel Branko a spomína práve Pieseň farieb a tvarov a snímkuStvoritelia  (1964). „Skřipský v nich bez filozofovania vzdáva hold drobnému veľkému človeku, ktorý tvorí krásu tak prirodzene, ako dýcha,“ píše Branko, ktorý sa Skřipského tvorbe venoval aj v samostatnej publikácii. K filmom ešte poznamenáva, že hoci v nich niet ani náznaku skepsy a sú oslavou harmónie, výrečný je výber protagonistov a prostredia. Cítiť z nich vedomie neodvratnosti. Krása, ktorú tvoria, tu po nich zostane. V ich diele však nemá kto pokračovať. 

Kým protagonistkami Piesne farieb a tvarov sú tri staré ženy z rôznych kútov západného Slovenska, ktoré po celodennej lopote neoddychujú, ale trpezlivo, precízne, kúsok po kúsku maľujú tradičné ľudové ornamenty, v Obyčajnom drevehľadá Skřipský krásu v materiáli z názvu filmu a zachytáva remeselníkov, ktorí pracujú s drevom. Vyrábajú z neho košíky, varešky, ale aj umelecké predmety. Len Sená na Doščanke sa v istom zmysle vymykajú tomuto naratívu očarenia krásou. Výtvory práce v nich však iba nahrádza prírodná scenéria. A Skřipský aj tu, v Bohom zabudnutom údolí Liptovskej Tepličky, s rovnakou úctou vzhliada k obyčajnému človeku a jeho práci, hoci je ňou „iba“ hrabanie sena, sprevádzané vo filme Vivaldiho hudbou. Štyri ročné obdobia snímka radením výjavov miznúceho sveta evokuje, hoci sa nakrúcalo v priebehu jedného aprílového týždňa roku 1967. 

Sená na Doščanke ocenili na festivale filmov s poľnohospodárskou tematikou v Brne, Pieseň farieb a tvarov získala Čestné uznanie na Dňoch krátkeho filmu v Karlových Varoch a Obyčajné drevo ocenili na festivale Academia Film Olomouc. Pri týchto oceneniach sa vyzdvihovalo, že Skřipského filmy zachytávajú svet, ktorý zaniká a mizne. 

Skřipský v roku 1968 emigroval, čo znamenalo, že oficiálne prestal na vyše dvadsať rokov existovať a o jeho diele sa opäť mohlo hovoriť až po revolúcii. 

Matúš Kvasnička