O empatii a solidarite s tými, ktorí sa ocitli v ťažkých časoch

Na prahu našich domovov dokumentuje situácie, keď do seba narážajú dva svety. Okom kamery sleduje ľudí, ktorí bojujú – za svoje názory, práva, ale i životy. Viac ako desaťročie nakrúca protesty a udalosti a zachytáva, ako extrémizmus presakuje zo spodných vôd do hlavného prúdu. Po premiére na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave predstavil umelec Tomáš Rafa svoj dokument Utečenci sú tu vítaní aj na Slovensku, a to v marci v online priestore na platforme DAFilms.sk.

V roku 2010 začal mapovať ultrapravicovú scénu a po viac ako desaťročí je jeho archív plný videí, ktoré jasne dokumentujú nárast extrémizmu a nacionalizmu v Európe. „Prešlo vyše sedem desaťročí od konca druhej svetovej vojny a extrémistické pravicové skupiny sa opäť a s čoraz väčšou silou spájajú proti moslimom, Rómom, židom, proti všetkým, ktorí sú ,iní‘. História sa opakuje. A nenávistná rétorika sa od čias holokaustu nemení,“ hovorí výtvarník, fotograf a filmár Tomáš Rafa. Za svoju tvorbu získal Cenu Oskára Čepana, Slovak Press Photo aj Czech Press Photo. Kým doteraz sa prezentoval krátkymi videami, ktoré majú dovedna až 17 miliónov videní, najnovšie prichádza s celovečerným filmom. Jeho debut Utečenci sú tu vítaní vznikal v rokoch 2015 a 2016, keď v Európe prepukla utečenecká kríza. „V septembri 2015 som išiel do Budapešti. V jednej chvíli som si ,dával kávu‘ v Bratislave a o dve hodiny som stál uprostred železničnej stanice, kde boli tisíce ľudí na úteku. Stanovali tam, ale nešli na žiaden festival. Bol to šokujúci pohľad,“ spomína Rafa na to, kedy sa utečenci stali témou číslo jeden nielen u našich južných susedov, ale aj u nás. V Maďarsku zotrval niekoľko dní a nakrúcal. „Predtým som v júni točil protest, potom sa zrazu konal v Bratislave pochod Mariana Kotlebu, na ktorého konci som nakrútil, ako dnešný poslanec Národnej rady SR Milan Mazurek na hlavnej stanici vulgárne nadával na Alaha a osočoval moslimskú rodinu s malými deťmi. Deň po proteste v Bratislave som cestoval do Berlína, kde demokraticky zmýšľajúci ľudia volali po otvorení hraníc a prijatí utečencov. Po ceste som ešte videl, ako v Česku na peróne zadržali utečencov. Na jeseň som sa ocitol v Röszke a v Horgoši, kde Maďarsko postavilo ,žiletkový‘ plot a následne zavrelo hranice. Potom som cestoval so slovenskými dobrovoľníkmi na Balkán,“ vymenúva Rafa. Videá a fotografie priebežne zverejňoval. „Materiály sa zbierali až do roku 2016, keď som sa ocitol na Lesbose. Rok som intenzívne nakrúcal, snažil som sa zachytiť kľúčové momenty utečeneckej krízy.“ 

Pandémia mu ponúkla čas, aby zozbieraný materiál spracoval do filmovej podoby. „Kamerou zaznamenávam bežne dostupné akcie vo verejnom priestore. Je to tvorba záznamu, ktorý sa ihneď edituje alebo čaká v archíve na spracovanie. Jednotlivé časti po uplynutí istého času odhaľujú algoritmus fungovania spoločenských procesov. V prípade môjho projektu hraničných spoločenských procesov, ktoré sú spojené s nacionalizmom, xenofóbiou, s rasizmom. Táto práca je blízka aj filmovo-dokumentárnej a reportážnej oblasti,“ ozrejmuje Rafa. Témy súvisiace s rasizmom či so xenofóbiou sleduje viac ako desať rokov. Na začiatku to boli segregačné múry, v roku 2013 veľká vlna protirómskych protestov v Česku, nasledovala utečenecká kríza, téma LGBT a boj za reprodukčné práva žien.

Celosvetová kríza a protipandemické opatrenia môžu v divákoch vzbudiť väčšiu empatiu k protagonistom Rafovho filmu. „Na pozadí súčasnej pandémie prežívame spoločenskú krízu, ktorá zasiahla všetkých obyvateľov. Po roku pandémie, keď sme nútení fyzicky sa izolovať na neurčitý čas a súčasne sa vzdať časti občianskych práv, sa približujeme k situácii, s ktorou sa stretáva každý utečenec ako žiadateľ o azyl vo forme izolácie a čakania na výsledok azylového procesu. Film má potenciál túto našu skúsenosť rozšíriť a dať divákovi možnosť premýšľať o empatii a solidarite s ľuďmi v ťažkých životných situáciách,“ myslí si Rafa. Počas nakrúcania sám zažíval náročné momenty, keď si uvedomoval, na čo sa vlastne pozerá. Extrémne situácie zažil už predtým, keď nakrúcal krvavé udalosti na Majdane a na východe Ukrajiny, kde na ulici ležali mŕtvi ľudia. „Samozrejme, všetko, čo sa dialo okolo mňa, na mňa vplývalo a zábery vo filme vďaka tomu vyzerajú tak, ako vyzerajú. Nie sú neosobné alebo bez emócií. Naopak, mám pocit, že nesú nielen vizuálnu, ale aj emocionálnu informáciu. Táto realita môže normálne zmýšľajúceho a cítiaceho človeka paralyzovať. Mnohokrát som dramatické situácie prekonal len vďaka tomu, že medzi mnou a realitou je kamera. Podobne ako na Ukrajine ani tu som nebol schopný sa na to pozerať ,naživo‘. To bola metóda, ako to všetko prežiť. Bohužiaľ, ostatní tú kameru nemali,“ dodáva Rafa.

Utečenci sú tu vítaní (r. Tomáš Rafa, Slovensko, 2020) 

Zuzana Sotáková
foto: DAFilms.sk/Tomáš Rafa