Hana Hegerová

(20. 10. 1931 – 23. 3. 2021)

Kým sa z Hany Hegerovej stala speváčka a kráľovná československého šansónu, venovala sa herectvu. 

Keď mal v máji 1940 v Slovenskom národnom divadle premiéru balet Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky, v malej úlohe kráľovnej piadimužíkov sa tu objavilo dievčatko menom Carmen Mária Štefánia Farkašová. Baletka sa z nej nestala, pre zdravotné problémy musela s tancom prestať. Hereckú kariéru zase postupne vytlačila spevácka. 

O Hegerovej filmový debut sa postaral režisér Jiří Krejčík, ktorého vraj zaujala na ulici. Zveril jej hlavnú úlohu v snímke Frona (1954). Vo víťaznom filme 8. ročníka festivalu v Karlových Varoch sa Frona obáva budúcnosti a z kalkulu si vezme syna najbohatšieho sedliaka. Floriš Zobač (Július Pántik) je však alkoholik a Frona sa utieka k bývalej láske (Otto Lackovič). V čase, keď Hegerová debutovala pred kamerou, pôsobila ako herečka v žilinskom divadle, kam nastúpila v roku 1953. Vystupovala pod novým krstným menom a maminým dievčenským priezviskom ako Hana Čelková. Krstné meno chcela mať obyčajné a nenápadné. Aby si ľudia pre meno, ktoré odrážalo lásku jej babičky k opere, nehovorili: Hrá zle a ešte si dá meno Carmen? 

Umelecký neúspech, ktorý neležal na Hegerovej pleciach, naozaj prišiel. Podľa Dejín slovenskej kinematografie bol filmPrevierka lásky (r. Jozef Medveď, 1956) prvou slovenskou celovečernou snímkou, ktorú neuviedli v českej distribúcii pre nízku umeleckú úroveň. Jeho témou boli paradoxne aj česko-slovenské vzťahy. Hegerová hrá dcéru továrnika a manželku mladého inžiniera (Elo Romančík). Ich vzťah narúšajú odlišnosti prameniace z triednych zázemí a konflikt manžela s českým svokrom. V slovenskom celovečernom filme pre kiná sa Hegerová podľa databázy SK Cinema ako herečka už neobjavila. 

K hraniu ju priviedla náhoda. Po maturite pracovala istý čas v komárňanských strojárňach, kde bola pre svoj kádrový profil pod drobnohľadom. Vedela, že musí odísť a má dve možnosti – vydať sa alebo študovať v niektorom z odborných kurzov. Z viacerých, na ktoré ju prijali, si nakoniec vybrala divadelný. Bol najdlhší a znamenal dva roky v Bratislave. „Mama mi dala briliant a k tomu som dostala Ottův slovník naučný. Tak som ich predala a za to som potom mohla dva roky existovať, teda zaplatiť si bývanie a byť v Bratislave na kurze,“ citoval Hegerovej spomienky portál Českej televízie. 

Kurz absolvovala v roku 1953 a o rok neskôr sa vydala za dramaturga a prekladateľa Dalibora Hegera, s ktorým mala syna Matúša. Manželstvo sa po pár rokoch rozpadlo, priezvisko si Hegerová nechala. Ako speváčka sa prvýkrát predstavila v bratislavskej Tatra revue. Sľúbili jej zmluvu, ale keď neprichádzala, skúsila šťastie vo formujúcom sa pražskom Rokoku. Do Prahy odchádzala s jedným kufrom a 1 400 korunami vo vrecku. Keď sa chcela po roku vrátiť na Slovensko, dvaja muži ju presvedčili, aby zostala. Jedným bol riaditeľ divadla Darek Vostřel, druhým režisér Ján Roháč. Ten sa práve vrátil z bruselského Expa, kde Československo slávilo veľký úspech. A on slávil úspech u Hegerovej. Poslúchla ho, zostala, nasledovala ho do divadla Semafor a niekoľko rokov tvorili pár. Vďaka Semaforu sa objavila vo Formanovom Konkurse (1963) aj ako jedna z hlavných postáv v muzikáli Kdyby tisíc klarinetů (1964), v ktorom Barrandov využil obrovskú vlnu záujmu o toto divadlo v 60. rokoch. V snímke v réžii Jána Roháča a Vladimíra Svitáčka hrá Hegerová do istej miery samu seba. 

V Česku účinkovala aj v ďalších filmoch. Vedľajšiu úlohu sestry jednej z hrdiniek jej ponúkli v treťom spoločnom filme Tam na konečné (1957) Ján Kadár a Elmar Klos, Otakar Vávra ju ako prostitútku Vandu obsadil do filmu Policejní hodina(1960), v dráme z koncentračného tábora Přežil jsem svou smrt (1960) režiséra Vojtěcha Jasného bola Cigánkou a v česko-maďarskom filme Neděle ve všední den (r. Félix Máriássy, 1962) choreografkou. Najvýraznejšiu filmovú rolu jej zveril Karel Kachyňa, keď ju obsadil po boku Rudolfa Hrušínskeho do príbehu o stretnutí dvoch outsiderov, alkoholika a ženy s ľahšou povesťou, Naděje (1964) podľa scenára Jana Procházku. Na jedinom juhoamerickom áčkovom festivale v Mar del Plata ho ocenili za réžiu. 

S postupom času sa Hegerová sústredila na spevácku kariéru a jej piesne dotvárajú atmosféru viacerých filmov. Herectvo jej však chýbalo. „Veľmi rada by som hrala. Hoci v päťdesiatej piatej alternácii. Slávu ako herečka nepotrebujem, ale divadlo milujem,“ citoval ju hudobný kritik Jiří Černý v texte k DVD Pasians. Na ňom vyšli videoklipy Jána Roháča a Vladimíra Svitáčka či dokument Fera Feniča. 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš