Zotrieť odstup, prekročiť hranice

Sýrska študentka Waad Al-Kateab začala počas arabskej jari nakrúcať na mobil študentské protesty v Aleppe. Po vypuknutí občianskej vojny nakrúcala ďalej a z citových, ale i humanistických dôvodov sa zamerala na skupinu aktivistov a zvlášť na mladého lekára Hamzu, ktorý v improvizovaných nemocniciach počas bombardovania zachraňoval ľudské životy. A popritom sa stal filmárkiným manželom a v roku 2015 aj otcom jej dcérky Samy.

V roku 1945 nakrútil britský dokumentarista Humphrey Jennings slávny film Denník pre Timothyho, kde bábätku narodenému v poslednom roku druhej svetovej vojny rozpráva o bojoch za mier a hrôzach vojny, aby nová generácia na konflikt, ktorý si nemôže pamätať, nikdy nezabudla. Dokumentárny film Pre Samu (2019) vznikol z mimoriadne rozsiahleho materiálu na podobnom princípe: vytvorila ho ako denník mama pre svoju dcéru, aby jej raz umožnila pochopiť, prečo sa s manželom rozhodli tak dlho zotrvávať vo vojnovej zóne a dennodenne riskovať životy – svoje i jej. V oboch filmoch sa prelína osobné so spoločenským, chvíle harmónie s vojnovým ničením. 

A predsa tieto dva filmy nemôžu byť rozdielnejšie: kým Jenningsov film s množstvom starostlivo komponovaných, bezpečných záberov a vopred pripravených mizanscén i s kultivovaným, dobovo príznakovým komentárom hláskuje každým záberom slovo odstup, bezprostredné, roztrasené, zašumené zábery mladej sýrskej filmárky akýkoľvek odstup negujú. Vojna vráža do autorky aj protagonistov tak prudko, že množstvo scén mohlo byť ich poslednými. Neviem, či poznám nejaký iný film, v ktorom by priamo pred kamerou toľko ľudí – a detí! – naposledy vydýchlo. Na zábery také bolestné a hrôzostrašné, že by ich televízne spravodajstvo nikdy neunieslo, sa zvyknúť nedá. Vo filme Pre Samu ich je možné prežiť len vďaka tomu, že ich režisérka citlivo prepája s okamihmi pokoja, rozhovorov, reflexie, ale aj úľavnej radosti a smiechu. 

Smrť sa v tomto filme ocitá v tesnom objatí života. Posledné vydýchnutia striedajú prvé nádychy. Nejde len o narodenie Samy. Uprostred filmu privezú do nemocnice po jednom z útokov ženu v deviatom mesiaci tehotenstva s črepinou v bruchu. Nasleduje urgentný cisársky rez a zdanlivo nekonečné, drsné kriesenie novorodenca, ktorý nevykazuje nijaké známky života. Vo chvíli, keď to už vôbec nevyzerá nádejne, sa chlapček nadýchne a zakričí. 

Podobné striedanie napätia a jeho uvoľňovania charakterizuje nielen radenie jednotlivých scén, ale aj celkovú estetiku filmu. Zašumené, rozochvené reportážne zábery autorka kombinuje s esteticky pôsobivými panoramatickými a leteckými zábermi na poničené, zaprášené Aleppo. Stiesňujúce, zakrvavené priestory improvizovaných nemocníc zase strieda so záhradou, kde bola kedysi šťastná. A predovšetkým – ako mnoho iných rodičov – nakrúca svoju malú dcéru. Zachytáva jej prvý úsmev, pokroky, ale aj vlastnú hrôzu pri útokoch, keď si chvíľu nie je istá, či jej dcéru mal kto – kým ona filmovala – preniesť do bezpečia.

Film Pre Samu je však unikátny práve vďaka tomuto ženskému, materskému pohľadu, nabitému životom. Vojnou zničené mesto a domy s obnaženými útrobami zostávajú vďaka nemu obývaným priestorom, kde stále tepú ľudské vzťahy. Okrem mladých ľudí, ktorí poskytujú v Aleppe krízovú lekársku pomoc, sa vo filme objavuje aj rodina režisérkinej kamarátky, učiteľky s troma malými deťmi. Starší z chlapcov trpí menej bombovými útokmi než stratou kamarátov, ktorí z Aleppa poväčšine utiekli s rodičmi. Na koberci má rozložené vystrihnuté papierové figúrky – za každého kamaráta jednu. A práve nový život režisérku napokon priprie, aby sa rozhodla z Aleppa s celou rodinou konečne odísť. S jedným dieťaťom mladí rodičia ešte ako-tak dokážu aj fungovať ako rodina, aj plniť svoje spoločensky prospešné poslanie. S dvoma maličkými deťmi by to však už bolo veľké riziko.

A tak Waad Al-Kateab s mužom, dcérou a priateľmi napokon koncom roku 2016 prekročí sýrsko-turecké hranice a mieri do Európy. Pod srdcom má druhé dieťa a v kufri hromadu audiovizuálneho materiálu, z ktorého v spolupráci s britským dokumentaristom Edwardom Wattsom poskladá filmový denník pre svoju dcéru a zároveň správu o situácii v obliehanom Aleppe. Správu takú komplexnú a presvedčivú, že získala prestížnu cenu BAFTA za najlepší debut. Správu takú živú, že nikto z tých, ktorí ju prijmú a pochopia, azda už nikdy nebude na utečencov z oblastí zasiahnutých vojnou pozerať s obranným a zjednodušujúcim postojom ako na hrozivú vlnu, čo sa chystá zaplaviť náš bezpečný svet.

Pre Samu (For Sama, Spojené kráľovstvo, 2019) RÉŽIA Waad Al-Kateab, Edward Watts SCENÁR A KAMERA Waad Al-Kateab HUDBA Nainita Desai STRIH Chloë Lambourne, Simon McMahon MINUTÁŽ 95 min. HODNOTENIE 4 hviezdičky DISTRIBUČNÁ PLARTFORMA Kino doma

Mária Ferenčuhová
foto: ASFK

K rituálom prechodu

Cemetery je vrstevnatá, precízne komponovaná dokumentárna esej o ceste, presnejšie o jej archetypálnej povahe a hraničných bodoch. No nielen to. Ambície filmu sú väčšie: nejde mu iba o výpoveď o ceste, snaží sa touto cestou prejsť a ešte viac – byť ňou. Vpísať sa do jej snového tela.

Umelecké projekty režiséra Carlosa Casasa sú založené na detailnom, dlhoročnom výskume, spočívajúcom v dôkladnom zbere audio- a videopoznámok (zvuková atmosféra miesta, veľké celky krajiny), ktoré sa následne stávajú súčasťou jeho dokumentárnych experimentov s uvoľnenými hranicami. Výsledkom nie sú len filmy, ale i videoinštalácie či experimentálna hudba. Tematicky sa umelec kontinuálne zameriava na časovosť, konečnosť, miznutie... Podobne postupoval aj v tomto prípade. Základom Cemetery je mýtus o posvätnom mieste, ktoré sa vraj nachádza v hlbokej džungli Srí Lanky: cintorín, kam chodia umrieť slony. 

Film je rozdelený do štyroch častí či kapitol, ktoré dohromady tvoria vskutku špecifický útvar. Slon Nga a jeho mahaut Sanra v prvej kapitole „spozorujú“ prítomnosť entity z inej sféry, hlas Iného, neviditeľného Strážcu, a rozhodnú sa nasledovať jeho stopu. Podľa mýtu ich totiž „ešte stále môže doviesť na miesto, ktoré nikto nikdy nevidel. Jedine ak v snoch.“ Začne sa príprava: modlitby, očista slona v jazere, posledné kŕmenie. Druhá kapitola ukazuje pytliakov, ktorí hľadajú stopy slona s mačetou a so samopalom v rukách. Nie sú úspešní.

Tu film stavia na spájaní akýchsi fiktívnych (a mystických) nuáns – nadprirodzených prvkov, ktoré sú citlivo vsadené do prezentovaného sveta a akoby náhodne ich spozoruje kamera – so striktne observačným prístupom k dianiu, bez slov. Táto jemná fluktuácia medzi faktickým a fiktívnym sprvu spôsobuje nemalé trenie medzi dokumentárnym pozorovaním (na ktoré sa kladie požiadavka pravdivosti) a úplnou imerziou do sledovaného zo strany recipienta (ktoré plynulo prechádza k vlastnej diegéze s pravidlami odkláňajúcimi sa od toho, čo je pravdivé, kde už vlastne nedáva zmysel dožadovať sa „pravdivého“). Imerzívnosť obrazu a budovanie svojbytného sveta prevažuje, to možno spozorovať hneď na začiatku. Z rádia sa ozýva hlásateľ s oznamom o najväčšej tragédii v moderných dejinách: zemetrasenie v inej časti sveta s magnitúdou 9,7 má milióny obetí. Kamera si všimne rozvibrovanú hladinu vody, pavučinu mihajúcu sa vysoko vo vzduchu. Subjektívny záber z pohľadu slona odhaľuje pohyb či prelud istých tieňových figúr. Pytliakov zasa postihne pri pátraní malátnosť, ktorá o chvíľu bez bližšieho vysvetlenia vyústi do bezvedomia. Film tak v jednom z plánov akcentuje lament za prírodu a vyslovuje aj obavu o osud (moderného) človeka, ktorý šliape po odvekom poriadku vecí. Mýtické plynule vchádza do faktického, rozpúšťa ho pred očami recipienta a čím ďalej, tým viac vytvára priestor na jeho sprítomnenie. A posvätné.

V tretej kapitole sa režisér, povedané určite trúfalo, snaží o magické (znovu)nadobudnutie tela ako (nového) prostriedku vyjadrenia. Je to rituál prechodu. Celkom čierna, oko desiatky minút nedostáva nijaký oporný bod, iba kde-tu vlnu tieňov a zrnenia. V popredí sú ruchy: trúbenie slonov, zvuky vody, echo záhrobnej prajaskyne. Ak sú Sanrove modlitby z prvej kapitoly vyslyšané, telo slona tu už bezprostredne vstupuje do inej sféry. To, na čo naráža vedomie recipienta, by mohlo a malo zostať otvorenou otázkou. Tma zmazala obraz, nabila sa napätím Iného. Agónia, ktorú zažívané pripomína, nabáda k hlbšej interakcii, meditácii (alebo ide o priamu snahu o iniciáciu?). Pripomína stav, ktorý je analogický nielen koncu (tým neľudským, podľudským), no i počiatku (transľudským). Vzdialene pripomína to, čo René Alleau nazýva „ontologická ruptúra“, stav dosiahnuteľný iba v čírom stave snenia. Odtiaľ sa dá ísť už iba naspäť.

Ambientný a vzývajúci mnohohlas prichádzajúci so svetlom a odkrývajúci staronové videnie ešte viacej prehlbuje (ne)viditeľnú živelnosť v hrdle obrazu. Rozpráva sebavedome, mnohé naznačí, no nikdy sa neodtrhne od pôvodnej temnoty. Slovami Emmanuela Lévinasa: „Živel, ktorý nám spôsobuje slasť, ústi do ničoty, ktorá oddeľuje. Živel, ktorý obývam, je na hranici noci.“ 

Cemetery (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Poľsko, Uzbekistan, Srí Lanka, 2019) SCENÁR A RÉŽIA Carlos Casas KAMERA Benjamin Echazarreta ZVUK Chris Watson HUDBA: Ariel Guzik MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE *****

Jakub Lenčéš – absolvent audiovizuálnych štúdií
foto: MUBI.COM/Carlos Casas