V apríli uplynulo osemdesiat rokov od narodenia Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava), jedného z najvýznamnejších slovenských románopiscov druhej polovice 20. storočia. Počas približne štyridsaťpäťročnej spisovateľskej činnosti napísal dvanásť kníh: deväť je prozaických a tri predstavujú eseje a publicistiku. Po trojici jeho diel siahli aj filmári.

Literárna kritika si prozaika začala intenzívnejšie všímať po vydaní poviedkového cyklu Južná pošta (1974, niektorí ho vnímajú ako román) a následne vyvolali veľkú pozornosť jeho romány Pomocník s podtitulom Prvá kniha o Palánku(1977) a Agáty s podtitulom Druhá kniha o Palánku (1981) – tie mu už priniesli, povedané nadnesene, priam slávu. Avšak veľkú výpovednú hodnotu majú aj predchádzajúce Ballekove prózy, ktorým kritika veľa pozornosti nevenovala: novely Útek na zelenú lúku (1967), Púť červená ako ľalia (1969) a román Biely vrabec (1970). Súbor autorových tzv. farebných próz mal zavŕšiť román Modré hodiny, ten však už cenzúra nedovolila vydať, keďže ponúka nielen metaforický príbeh, ale je aj implicitným vyjadrením odporu proti okupácii Československa v auguste 1968; vyšiel až v roku 1995 pod názvom Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných). Všetky sa nesú v intenciách nepísaného programu silnej prozaickej generácie, ktorá sa výrazne presadila v 60. rokoch. Tým programom bolo popretie metódy socialistického realizmu. 

Aj uvedené Ballekove knihy prinášajú protagonistov z rodu nespokojencov, outsiderov či vydedencov spoločnosti, kladúc dôraz na problematiku identity a existenciálnych úzkostí. Osobitú pozornosť si zasluhuje stále nedocenený Biely vrabec, ktorý je románom o schizofrenikovi, čomu zodpovedá aj jeho originálna kompozícia. Spomedzi troch Ballekových kníh esejí a publicistiky – Letiace roky (1998), Zlatý stôl (Verejne v rokoch 1974 – 1999) (2000), Trojou a vŕškom pamäti (Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008) (2013) – je najpozoruhodnejšia vari tá tretia. Počas dlhého účinkovania vo funkcii veľvyslanca Slovenskej republiky v Prahe si Ballek viedol podrobné zápisky. Kniha však nezaznamenáva iba jeho činnosť, ale aj pocity, autor pátra v pamäti a vracia sa k mnohým okamihom svojho života. Sú to aj hĺbavé úvahy na rôzne témy: česko-slovenské vzťahy, úloha kultúry v bytí spoločnosti, zmysel práce veľvyslanca, politika, Praha, ktorá zohrala aj v dejinách Slovákov významnú úlohu...

Všetky Ballekove prozaické knihy sa vyznačujú silnou vizuálnosťou. Autor dokázal majstrovsky, aj prostredníctvom detailu, zachytiť atmosféru južného kraja, malého pohraničného mesta Palánk (ukrývajú sa za ním Šahy, kde prežil detstvo a mladosť) v povojnových rokoch, mestskej štvrte, trhoviska, kaviarne... Jeho opisy sú také sugestívne, že čitateľa priam vťahujú do fiktívneho románového sveta, ktorý akoby sa v okamihu čítania stával realitou. A všetky Ballekove knihy, ktoré napísal v 70. a 80. rokoch, počnúc Južnou poštou a končiac Čudným spáčom zo Slovenského raja(1990), sa vyznačujú silným príbehom, ba v každej sa ukrýva zaujímavých príbehov hneď niekoľko.

Sugestívny opis, vizuálnosť a príbeh – týmito atribútmi sa Ballekove diela priam núkali do pozornosti filmárov. V roku 1981 nakrútil režisér Zoro Záhon psychologickú drámu Pomocník, ktorej scenár napísal Ondrej Šulaj. Scenár filmu Južná pošta vytvorili Jozef Heriban a Jozef Slovák, nakrútil ho režisér Stanislav Párnický v roku 1988. Ballek sa tak zaradil k slovenským spisovateľom, ktorí majú sfilmované viac ako jedno dielo (okrem neho napríklad Martin Kukučín, František Švantner, Vincent Šikula). 

S Ballekom som bol v priateľskom vzťahu od čias, keď som o ňom písal diplomovú prácu (obhájenú v roku 1977). Z jeho rozprávania viem, že s filmovými spracovaniami svojich diel bol spokojný. Keď som sa ho opýtal, či nechcel sám napísať scenár či aspoň na ňom spolupracovať (ako to urobil napríklad Peter Jaroš pri Tisícročnej včele), odpovedal, že nie, že túto prácu rád prenechal ľuďom, ktorí vedia, ako sa to robí. Zároveň si plne uvedomoval, že sfilmované literárne dielo nie je „zrkadlovým obrazom“ predlohy, nie je jeho absolútne presným prepisom a scenáristi a režiséri musia mať voľné ruky. 

Premiéry tretieho filmu nakrúteného podľa svojej prózy sa Ballek, žiaľ, už nedožil. Snímka Agáva vznikla na podklade rovnomennej druhej kapitoly prvej časti románu Agáty, ktorý je mimoriadne epicky rozvetvený a radí sa k najobjemnejším dielam slovenskej prózy, v roku 2016 ju nakrútil Ondrej Šulaj podľa vlastného scenára. Tento film, zachytávajúci tragický ľúbostný príbeh v špecifických podmienkach malého mesta, sa stretol spomedzi troch uvedených s najväčším počtom kritických výhrad. Napriek tomu, domnievam sa, patrí k tomu lepšiemu, čo v slovenskej kinematografii vzniklo. 

Ako som už naznačil, prozaické diela Ladislava Balleka ukrývajú množstvo ďalších pútavých príbehov, napríklad v románe Lesné divadlo je aj príbeh o človeku, ktorý sa rozhodne vykonať pomstu za nepotrestanú vraždu svojho otca, ale dopustí sa pri tom osudného omylu. Možno po niektorom z nich ešte scenáristi a režiséri v budúcnosti siahnu. 

Igor Hochel, literárny vedec, autor monografie Ladislava Balleka
foto: archív SFÚ

Režíroval v divadle i televízii, roky prednášal adeptom réžie na VŠMU a stál aj pri vzniku jej filmovej a televíznej fakulty. Meno režiséra Igora Ciela , ktorý sa párkrát predstavil aj pred kamerou, je spojené s bratislavskými pondelkami, má ná konte desiatky televíznych inscenácií, filmov aj niekoľko divácky úspešných seriálov. V apríli uplynulo 90 rokov od jeho narodenia. 

„Najviac rôznych diel pre televíziu natočil podľa jej bývalého archivára Milana Antoniča Igor Ciel a po ňom režisér Franek Chmiel,“ hovorí pre Film.sk Ladislav Széplaki z Bratislavského kultúrno-informačného strediska, ktorý sa na UKF v Nitre venoval v diplomovej aj rigoróznej práci práve Cielovi. Sám napočítal 148 diel režiséra, keď jednotlivé časti viacdielnych titulov rátal samostatne. „Je ťažké charakterizovať jeho tvorbu súhrnne. Nakrúcal skoro všetky žánre,“hovorí Széplaki a dodáva, že Ciel nakrútil napríklad viacero filmov s vojnovou tematikou, ovplyvnený aj zážitkami z detstva v Košiciach, ktoré počas vojny patrili Maďarsku. „Často adaptoval literárne predlohy mladých domácich i svetových autorov. Hrdinami jeho filmov sú často zranení ľudia, telesne aj psychicky. Do príbehov rád vsúval jemnú erotiku v rôznych formách. A mal rád deti, ktoré sa u neho často objavujú aspoň na chvíľu v rôznych obrazoch,“pokračuje Széplaki. Dodáva, že Ciel ako režisér rád dával šancu mladým hercom. 

Igor Ciel začínal ako ochotník. Od premeny záľuby na profesiu ho neodradil ani prvý neúspech, na VŠMU ho vzali až na druhýkrát. V 50. rokoch pôsobil vo viacerých regionálnych divadlách, od roku 1955 vo Zvolene, istý čas ako umelecký šéf aj riaditeľ. S novým desaťročím prešiel do Nitry. V tom období začal učiť na VŠMU. Od roku 1974 viedol katedru profilovanú na tvorbu pre film a televíziu, ktorá vtedy vznikla ako súčasť divadelnej fakulty. V roku 1989 ho vymenovali za profesora a rok nato stál pri vzniku samostatnej filmovej a televíznej fakulty, kde bol prodekanom. Na prelome tisícročí vyučoval aj na banskobystrickej Akadémii umení. 

S televíznou tvorbou začal v prvej polovici 60. rokov popri práci v divadle, ale televízia postupne prevažovala. „V roku 1966 som postúpil do Československej televízie. Zanechal som divadlo hlavne preto, že som mal taký pocit, že sa už nemám kam posunúť, že už nemôžem rozšíriť svoje obzory, že sa už budem len opakovať. A televízia ako fenomén sa mi zdala absolútne novou vecou, ktorú bolo treba preskúmať, prezrieť, overiť a začať vedieť jej prostredníctvom rozprávať,“spomínal Ciel v projekte Online lexikón slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk. 

V televízii začínal s kameramanom Mojmírom Tomašovičom, na prelome 70. a 80. rokov natočil viacero diel so Stanislavom Szomolányim a často spolupracoval s kameramanom Mariánom Minárikom. Spojila ich náhoda a Cielov záskok za chorého kolegu Franeka Chmiela. „Igor Ciel bol obľúbený i medzi hercami. Nikdy mu žiadny z nich neodmietol hrať,“ spomínal v Széplakiho práci Minárik, ktorý zomrel vlani v októbri. „Sedávali sme nad textami našich inscenácií a seriálov oveľa viac, ako sme strávili pri samotnom filmovom nakrúcaní či televíznych záznamoch,“ prezradil Minárik, ktorý s Cielom nakrútil aj jeho zrejme najznámejšie dielo, výpravný seriál Vivat Beňovský! (1975). Ten vznikol v koprodukcii s Maďarskom. „Bola to dlhá a náročná práca. Nakrúcalo sa na Slovensku, v Maďarsku, v Juhoslávii, v Poľsku a v Nemecku,“ povedal Minárik a dodal, že ak nenakrúcali seriál, zvládli s Cielom natočiť aj päť inscenácií do roka. Hoci mal seriál Vivat Beňovský! podľa Ciela rozpočet 30 miliónov korún, bol obchodným úspechom. „Získali sme späť 33 miliónov a rozpočet sme vyrovnali. Jedine pána riaditeľa Hlinického, ktorý bol najlepší riaditeľ Československej televízie, na rok zavreli. Daroval totiž televízor súdruhovi Biľakovi, ktorý žiaden nemal, aby mohol vidieť Beňovského,“cituje Ciela lexikón FTF VŠMU. Széplaki vo svojej práci pridáva vyjadrenie maďarského kameramana Lászlóa Marczaliho, s ktorým Ciel neskôr nakrúcal v Maďarsku. Ten už jeho meno poznal, lebo „Vivat Beňovský! bol aj u nás populárny, ako napríklad v Amerike Dallas. Počas jeho vysielania v televízii stíchli ulice miest a každý sledoval film.“

S nápadom na Beňovského prišiel Daniel Michaelli z redakcie literárno-dramatického vysielania. Bol aj známym hercom a Ciel, pre ktorého sa 70. roky stali „obdobím seriálov“, ho už predtým obsadil napríklad do šesťdielnych Parížskych mohykánov (1971) a neskôr mu zveril hlavnú úlohu v trojdielnom Louisovi Pasteurovi (1979). Pri návšteve v Prahe Cielovi a Michaellimu látku ponúkol Jaroslav Dietl. Beňovský mal pôvodne 13 častí, na žiadosť Švédov, ktorí už predtým kúpili niekoľko jeho diel, však Ciel seriál skrátil do dynamickejšej podoby z vyše 12 na 10 hodín a počet častí znížil takmer o polovicu. Projekt vznikal tri roky, Ciel písal technický scenár mesiace zatvorený na chate v Mýte pod Ďumbierom. „Keď bol doma, tak sa zatvoril do svojej izby a tam pokračoval ďalej. U nás vtedy bola telefónna ústredňa, lebo v tom čase ešte nebol všade telefón a ja som vybavovala stretnutia kompetentných, ktorí na tom pracovali. Doma bol hotový blázinec,“ spomína v Széplakiho práci Cielova manželka Alžbeta. Na VŠMU prednášala adeptom herectva a manžel ju obsadil do niektorých svojich filmov. Scenáre k niekoľkým Cielovým filmom napísala dcéra Hana a syn Martin sa venuje teórii filmu, ktorú prednáša na VŠMU.

Spomenuté viacdielne snímky sa divákom vybavia aj dnes, v Cielovej filmografii však nájdeme aj iné zaujímavé projekty.„Niektoré jeho tituly sú v ústraní neprávom. Napríklad Kráska a výlet (1966), kde použil kombináciu hranej tvorby a fotografického znázornenia vecí, alebo Česť (1966), kde do príbehu vkladal animáciu, čo bol v tom čase v hranom filme neobvyklý počin,“ hovorí Széplaki a spomína aj snímky Inferno (1969) podľa hry Leopolda Laholu a Koniec a začiatok(1968) podľa predlohy Romana Kaliského. V nej sa Ciel vracia k procesom z 50. rokov. „Oba boli aj zakázané,“ dodáva Széplaki a upozorňuje aj na Piesne a verše pre múdrych i bláznov (1972), dramatizované pásmo poézie z obdobia baroka a osvietenstva. Potvrdzuje tak slová o žánrovej šírke Cielovej tvorby, v ktorej nájdeme aj rozprávku, mikrokomédie, krimi či dokumentárne portréty hercov SND. 

„Po piatich minútach som vedela, že spolupracujem s vynikajúcim režisérom. Vedel vytvoriť veľmi dobrú náladu, čo veľkou mierou pomáhalo hercovi. Bol to džentlmen, ktorý nechal herca pracovať tak, že nakoniec robil to, čo on chcel,“cituje Széplaki vo svojej rigoróznej práci slová slávnej maďarskej herečky Mari Törőcsik. S Cielom, ktorý počas kariéry spolupracoval s viacerými maďarskými umelcami a Maďarovi na matrike vraj vďačí aj za tvrdé „l“ v priezvisku, nakrútila pre Maďarskú televíziu Sonatínu pre páva (1990). „Ciel bol veľmi veľký režisér,“ povedala Törőcsik, ktorá oceňovala Cielovu citlivosť a kvalitu režiséra vraj dokázala vycítiť okamžite. „Nikdy som nemala rada brakových režisérov, radšej som prepadla s dobrým, ako bola úspešná so slabým.“

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš

Sníval o kariére leteckého konštruktéra, ktorú mu prekazili politické názory a účasť v protifašistickom odboji. Za ne ho zatkli a odsúdili. Počas vojny ho odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene, kde strávil tri mesiace. Prežil, ale po vojne sa namiesto lietadiel venoval filmu a prekladu. Filmový kritik, historik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu a prekladateľ Pavel Branko sa narodil pred sto rokmi, 27. apríla 1921. Storočnice sa nedožil, zomrel vlani v auguste. 

„Najväčším zadosťučinením je určite to, že ma stredná generácia, ba ani tí mladší, podľa všetkého nepokladajú za lanský sneh. Martin Kaňuch, rozhľadený šéfredaktor teoretického polročníka Kino-Ikon, má dokonca na svedomí väčšinu štúdií, ktoré som preň napísal a ktoré by bez jeho iniciatívy a pobádania nikdy nevznikli,“ napísal Pavel Branko v roku 2011 v závere svojich memoárov, nazvaných Proti prúdu. Keď mohol po páde režimu opäť slobodne publikovať, ako sedemdesiatnik to naplno využil. Spolupracoval s obnoveným Kultúrnym životom, s týždenníkom Mosty aj so Slobodnou Európou. „V úzko profesionálnej oblasti filmovej publicistiky som sa zrazu ocitol medzi tými, ktorých hlas sa berie na vedomie. Slovenský filmový ústav aj VŠMU mi povydávali dávno napísané štúdie, ktoré cenzúra odpratala do trezoru. Profesor Václav Macek roku 1998 v prísnom jednozväzkovom výbere pomohol na svet súboru recenzií, rozhovorov a štúdií za polstoročie činnosti pod názvom Straty a nálezy, roku 2005 a 2007 nasledovali ďalšie dva zväzky,“ vyratúval v pamätiach Branko, ktorý bol aktívny aj v posledných rokoch života. Prišiel napríklad s označením silnej mladej vlny slovenských dokumentaristov. Zastrešil ich termínom „generácia 90“. A nie je to tak dávno, čo Branko spolu s dramaturgom a režisérom Rudolfom Urcom zostavil kolekciu krátkych dokumentov zo 60. rokov na 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60 (2019). 

Pavel Branko patril k dominantným postavám slovenskej filmovej kritiky. Po vojne sa živil ako prekladateľ a filmový publicista. Prispieval do rôznych periodík a pôsobil ako redaktor časopisu Film a divadlo. V 70. rokoch bol dva roky odborným pracovníkom Slovenského filmového ústavu, ale normalizácia si ho našla aj tam, a tak v roku 1973 odišiel do dôchodku. 

Ako jeden z prvých kritikov na Slovensku sa hlbšie a systematicky venoval dokumentárnej tvorbe. Tejto oblasti jeho pôsobenia sme sa vo Film.sk venovali nedávno, pri rozlúčke s Pavlom Brankom. Výrazné však boli aj jeho aktivity a snahy v oblasti jazykovej kultúry a kultúry prekladu. Po revolúcii sa slovenčine a adekvátnosti prekladu venoval vo svojich glosách, ktoré neskôr vyšli aj knižne. Bola to však téma, ktorú si zobral za svoju už na začiatku profesionálnej kariéry. „Aj Čs. štátny film musí prijať zásadu, že prekladanie je umenie, a prijať ju nie deklaratívne, ale v praxi,“ písal Branko v časopise Slovenská reč 7 – 8, 1951 – 1952. „Slovenské podtitulky sa zásadne tvoria z českých, nie z originálu, pričom je slovenský titulkár, zrejme z technických príčin, prísne viazaný na české podtitulky: nesmie vytvoriť ani viac ani menej podtitulkov než český, nesmie teda vlastne vôbec samostatne prekladať,“ upozorňoval v obsiahlom texte Branko. Tým sa v titulkoch preberali chyby, stierali sa zvláštnosti a jazyk strácal „šťavnatosť a peľ originálu“. Branko v texte uviedol množstvo príkladov, ktoré ilustrujú nielen danú problematiku, ale aj jeho charakteristický dôraz na detail. Ako v prípade Zlodejov bicyklov. „Raz sa uvádza ako ,Zlodeji bicyklov‘, raz ako ,Zlodej bicyklov‘. Pritom od tejto nepatrnej odchýlky neobyčajne veľa záleží,“ vysvetľuje Branko. Názov v jednotnom čísle podľa neho vzbudzuje príchuť kriminálneho prípadu a nevidno za ním tragický osud vykorisťovaných hrdinov, ktorí sa krádeže dopúšťajú zo zúfalstva. 

Branko získal za svoju prácu Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy (2018), Slnko v sieti za celoživotné dielo (2007) aj Zlatú kameru na Art Film Feste (2001). Od prezidenta republiky si v roku 2015 prevzal Pribinov kríž II. triedy. „Napriek dojatiu neprestávam tie ocenenia pociťovať ako nadhodnotenie, hoci už to, že mi toľko filmárov vysokého kreditu dalo svoj hlas, budí pocit udiveného zadosťučinenia. Kedykoľvek si však spomeniem, ako som pri preberaní Slnka v sieti vyjachtal, že ho pokladám za ocenenie toho, čo bolo, nie toho, čo bude, sám sa v duchu kandidujem do Guinnessovej knihy rekordov za najväčšiu sprostosť, akú sa komu podarilo pri takej príležitosti vytresnúť,“ napísal Branko vo svojich pamätiach. Ako píše Ingrid Hrubaničová v Kultúre slova 5/2020, kde upozorňuje na citovaný text, Brankove úvahy sú podnetné aj dnes. V tomto zmysle Branko a jeho odkaz nesvedčia len o minulosti, ale môžu aj formovať to, čo bude.

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta