Medzi nehou a hrou

V máji uplynie tridsať rokov od uvedenia vtedy výnimočného debutu Martina Šulíka Neha, ktorý sa opäť vracia k divákom. Vlani sa k nim vrátil aj o tri roky mladší digitálne reštaurovaný debut Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji. Tieto dva návraty poskytujú nielen priestor na porovnanie týchto filmov, ale aj na zamyslenie nad ich niekdajším a dnešným odkazom.

Po tom, ako zbil otca, opúšťa Šimon rodinný dom na vidieku a prichádza do Bratislavy, kde sa pokúša študovať. V prenajatom byte však prepadá nude, dokonca koketuje s myšlienkou na samovraždu. Z tohto stavu ho vytrhne až známosť s bezdetným párom v strednom veku: Šimon sa dobrovoľne stáva objektom ich manipulácie, vyvolanej vzťahovou krízou. Pár v minulosti pôsobil medzi špičkami komunistických funkcionárov – žena ako príležitostná milenka, muž ako ochrankár. Ich túžba po dieťati, ktoré nemôžu spolu mať, sa môže spájať okrem iného aj so snahou očistiť sa, dosiahnuť zmierenie sa s novou dobou a jej hodnotami. V závere filmu k takémuto zmiereniu naozaj dochádza, keď pár vyhľadá Šimona, ktorý sa medzitým vrátil k rodičom, a prezradí mu, že žena je tehotná. Dva alebo azda aj tri svety – Šimona, jeho rodičov a zvláštnej dvojice medzi týmito dvoma generáciami – sa prepojili, záverečné sneženie symbolizuje nádej na očistu.

Kým témou Nehy je okrem iného medzigeneračné zmierenie a prijatie nedávnej minulosti, film Na krásnom modrom Dunaji už prezentuje príbeh o kriminalizácii krajiny, ktorou je hlavné mesto presiaknuté do tej miery, že sa v ňom stierajú rozdiely medzi životom ako umením a životom ako kriminálnou činnosťou. Hneď v úvode totiž sledujeme falošnú krádež obrazu Andyho Warhola zo Slovenskej národnej galérie, ktorou trojica protagonistov maskuje stopy po skutočných zlodejoch. Cesta k odmene za tento akt vedie cez svojráznu „geocachingovú“ hru avant la lettre, ktorú si trojica kamarátov spestruje vlastnými zábavkami od návštevy cirkusu cez kanadské žartíky s milenkami a „úlety“ pod vplyvom drog až po návštevy bratislavského letiska, kde iba túžobne sledujú lietadlá, keďže sami nemôžu prekročiť hranice mesta. 

Debuty potvrdili paralýzu

Dva filmy sa javia takmer neporovnateľné poetikou, príbehom, spôsobmi rozprávania. Neha je bildungsroman o mladom mužovi, vyrozprávaný v sérii strohých symbolických epizód, oddelených dlhými zatmievačkami, počas ktorých počujeme iba hudbu Vladimíra Godára, s minimom dialógov a takmer až odcudzeným, minimalistickým hereckým prejavom. Film Na krásnom modrom Dunaji je príbeh troch flâneurov, dobrodruhov, hráčov a bonvivánov, ktorí čakajú na odmenu od tajuplného mafiánskeho bosa rusko-židovského pôvodu. Takisto má epizodickú štruktúru, tá je však omnoho voľnejšia, plná zdanlivo nemotivovaných digresií, a herecký prejav je schválne afektovaný, hlučný, až ukričaný, na míle vzdialený od toho, na čo bola slovenská kinematografia zvyknutá predtým i potom. Napriek rozdielom však dnes obidva filmy predstavujú ikonické príklady zachytenia zeitgeistu 90. rokov.

Príznačné je už to, že ide o dva debuty – práve od nich sa očakávala zmena diskurzu, no práve ony potvrdili, každý originálnym spôsobom, paralýzu spojenú s prechodovým obdobím začiatku 90. rokov. Kým Šimon sa môže pohybovať medzi vidiekom a mestom, ale často ostáva vnútorne pasívny, trojica bonvivánov z filmu Na krásnom modrom Dunaji je akčná, ale len v rámci najbližšieho okolia hlavného mesta. 

Neha patrí medzi posledné filmy nakrútené v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe a súčasne medzi prvé, ktoré zaznamenali spoločensko-politickú zmenu z novembra 1989. A táto zmena je spojená práve s paralýzou. Oproti Nehesú postavy Semjanovho debutu omnoho živšie, aj tie však v ich plánoch paralyzuje to, že sa v očakávaní odmeny nemôžu pohnúť z hlavného mesta, až po záver, keď jedna z nich ukradne spoločnú výplatu a  „odletí“ z krajiny. Kamaráti sú už v úvode filmu označení za hercov, čomu zodpovedá aj ich spomínaný afektovaný výraz i to, že v prístupe k ľuďom, životu a práci pôsobia ako hráči. V porovnaní s kruto manipulatívnymi hrami, ktoré medzi sebou rozohrávajú postavy Nehy, však zostávajú kamaráti v dobrej nálade a okrem žien v zásade nikomu neubližujú. Ich zaradenie k hercom však za ten čas nenápadne nahlodáva dôveru v úlohu hercov v Nežnej revolúcii – z hercov sa stali kriminálnici, klamári a notorickí neverníci bez stálej práce a stabilných vzťahov.

Ťažko sa píše o filme, na ktorý sa treba pozerať

Dnes také cenné odkazy na atmosféru doby neboli v čase vzniku filmov prijaté jednoznačne. V čase svojho vzniku sa obidva stretli s rozporuplným prijatím – menej v prípade Nehy a viac v prípade snímky Na krásnom modrom Dunaji. Úspech Nehy na Festivale českých a slovenských filmov 1991 (cena za režijný debut, kameru a hudbu) vyvolal vlnu pozitívnych reakcií i porovnávanie s tvorbou Tarkovského, Bergmana, Bertolucciho (minimálne v dvoch kritikách sa objavuje Posledné tango v Paríži ako vzor!), Formana (Čierny Peter), no kritici nezriedka priznávali bezradnosť z prenosu takého výnimočného filmu do slov („Ťažko sa píše o filme, na ktorý sa treba pozerať,“ píše autor označený iniciálkami O. K. vo Večerníku[1]; „[č]ím bezpečnejšie film kotví vo výsostných vodách audiovizuálnej reči, tým hmlistejšie sa javí z brehu verbálneho vyjadrovania“, dodáva Jozef Rundes v Pravde[2]). Neha mala predznamenávať nástup novej generácie,[3] jej prijatie však ani zďaleka nebolo len pozitívne. Napríklad Viera Langerová explicitne píše, že sa jej film nepáčil, a ako dôvod uvádza najmä pokračovanie v rétorike 80. rokov: notorický model mužských dvojíc, stereotypný obraz pokornej ženy v postave hluchonemej Marty, „emocionálny bankrot medzi mužom a ženou“ a najmä naznačovanie korelácie medzi zlyhaním morálky vo verejnej a v súkromnej sfére na príklade postáv Viktora a Márie.[4] Kritický ostáva i Martin Ciel, ktorý vo filme identifikuje opakovanie významov v obrazovej a vo verbálnej zložke, ale napriek tomu označuje Šulíkov debut v tom istom čísle Kultúrneho života, kde ho kritizuje Langerová, za najlepší debut od čias trojice „slávnych debutov Juraja Jakubiska, Dušana Hanáka a Ela Havettu“.[5]

Neučesaný experiment si našiel nové publikum

Kontrast medzi počiatočným prijatím dvoch debutov dobre ilustruje aj reakcia ďalšieho renomovaného autora tohto obdobia. Kým Ciel pokračuje vo vlne chváliacej Šulíkov debut, ten Semjanov, naopak, označil Václav Macek o niekoľko rokov za kombináciu „do seba uzavretého rodinného filmu pre známych, amatérskeho pokusu o experiment a paródie na detektívne príbehy“ a prirovnaním k debutu Juraja Bindzára Okresné blues ho nepriamo pasoval až za diletantský.[6]

Postupom času sa Cielova intuícia, totožná s reakciami viacerých dobových kritikov, čoraz viac potvrdzovala. Šulík už rok nato uviedol svoj druhý film, o štyri roky neskôr tretí a stal sa jediným autentickým mladým autorom 90. rokov a jediným debutantom, ktorý v rámci tejto dekády vôbec dokázal pokračovať v nakrúcaní. Semjan, ktorého debut siaha už do obdobia po rozklade Koliby, už nikdy nenakrútil žiaden celovečerný film. Jeho debut si však s odstupom času našiel nie celkom zanedbateľnú skupinu priaznivcov, často mladých kritikov, ktorí začali oceňovať práve jeho bláznivú neučesanosť a navzdory Macekovmu hodnoteniu v Dejinách slovenskej kinematografie sa snažili film opakovane oživovať a pripomínať v kolektívnej filmovej pamäti.

Text bol podporený štipendiom Fondu na podporu umenia.

Neha (Československo, 1991) RÉŽIA Martin Šulík SCENÁR Martin Šulík, Ondrej Šulaj DRAMATURGIA Zuzana Tatárová KAMERA Martin Štrba HUDBA Vladimír Godár ARCHITEKT František Lipták NÁVRHY KOSTÝMOV Anna Hroššová STRIH Dušan Milko ZVUK Csaba Török VEDÚCI VÝROBY Ivan Filus HRAJÚ Maria Pakulnisová, Gejza Benkő, György Cserhalmi, Iva Bittová, Adela Gáborová, Stanislav Štepka PRODUKCIA Slovenská filmová tvorba Bratislava - Koliba, tvorivo - výrobná skupina Panoráma Film, vedúci Tibor Vichta PREMIÉRA 15. 5. 1991 DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 2. 1992

Na krásnom modrom Dunaji (Slovensko, 1994) RÉŽIA Štefan Semjan SCENÁR Maroš Hečko, Štefan Semjan DRAMATURGIA Boris Hochel KAMERA Martin Štrba HUDBA John Lurie, Iggy Pop ARCHITEKT Juraj Mojžiš NÁVRHY KOSTÝMOV Katarína Bieliková STRIH Peter Kordáč ZVUK Peter Mojžiš VEDÚCA VÝROBY Nataša Černilová HRAJÚ Juraj Johanides, Maroš Kramár, Vladimír Hajdu, Silvia Šuvadová, Marián Labuda, Andrej Hryc, Ľubomír Paulovič PRODUKCIA Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum v koprodukcii Slovenská televízia Bratislava, JMB FILM & TV Production, Ltd., producent Milan Stráňava; Tvorivá skupina Viera Bieliková – Vladimír Bednár DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 6. 1994

Jana Dudková – filmová teoretička, Ústav divadelnej a filmovej vedy, Centrum vied o umení SAV
foto: archív SFÚ

Happyend nikto nečaká, silný príbeh však diváka nepustí

„Pre peniaze to nerobíš, pre slávu to nerobíš, trápiš tým svoje okolie, svoju rodinu, seba katuješ...“ Prečo lezú? Horolezci si takúto otázka nekladú, širokú verejnosť začne odpoveď zaujímať najmä v okamihoch tragédie. Trpko úprimnými slovami Ivana Fialu otvára Pavol Barabáš dokument Everest – najťažšia cesta.

„Celých dvadsaťpäť rokov ma prenasleduje myšlienka na tento lezecký výstup,“ priznáva horolezec (ako prvý Slovák pokoril himalájsku osemtisícovku Nanga Parbat), keď spomína na expedíciu, ktorú v roku 1988 viedol. Fiala, ktorý zomrel pred tromi rokmi, mal vtedy štyridsaťsedem a s malou partiou skúsených horolezcov si predsavzali husársky kúsok. Vyvrátiť tvrdenie skúseného pokoriteľa najvyššej hory sveta Chrisa Boningtona (vrchol dosiahol až na štvrtý pokus). Zdolať alpským štýlom (bez nosičov, fixných lán a kyslíkových prístrojov) najstrmšiu a najnáročnejšiu juhozápadnú cestu na Everest je nemožné! Expedícia, ktorú Brit viedol, absolvovala túto trasu v roku 1975. Ale iba klasickým štýlom – s pomocou štyridsiatich šerpov, nosičov, dvanástich horolezcov (na vrchol vystúpili dvaja), ton nákladu vrátane kyslíkových fliaš a budovania výškových táborov. Boningtonovo rozhodné „nemôže byť o tom ani reči“ bolo hodenou rukavicou.

„Chceli sme zasa posunúť hranice ľudských možností – liezť najťažšie cesty v malých skupinách a alpským štýlom,“ rozpomína sa vo filme po rokoch Ivan Fiala. V jeho bolestných spomienkach ožíva dramatický príbeh, ktorého bol Everest nemým svedkom v októbri 1988. Raz ho už Barabáš pripomenul v snímke Vábenie výšok (2017). Tentoraz zaostril výlučne na príbeh, ktorý nemal šťastný koniec. Aby pripomenul štyroch slovenských horolezcov, na ktorých svet zabudol.

„Trápi ma, či sme na to mali, či sme sa neprecenili,“ spytuje si svedomie vedúci ambicióznej výpravy. Dokument Everest – najťažšia cesta je jeho spoveďou. Spoveďou muža, ktorý „bol pri tom“. Vypravil Dušana Becíka, Petra Božíka, Jara Jaška a Jozefa Justa na „ťažkú cestu“, aby alpským štýlom absolvovali „Boningtonovu hard way“ na najvyšší vrchol planéty. Všetci štyria patrili k svetovej horolezeckej špičke. Veľmi chceli dokázať nemožné. Boli pripravení liezť „naľahko“ a rýchlo. Stráviť vo výške nad 8 500 metrov dlhší čas je totiž životunebezpečné – nie náhodou sa táto zóna označuje ako zóna smrti. Fyzická kondícia a odhodlanie nestačili, krutú partiu rozohralo s ambicióznym štvorlístkom počasie. 

V spovedi Ivana Fialu, pulzujúcej emóciami, ožíva dráma. Má všetko, čo k žánru patrí – od expozície cez krízu až po vyvrcholenie. Autenticitu spomienok znásobujú archívne zábery, ktoré približujú dianie „na pľaci“ pod Everestom – od príprav sprevádzaných úsmevmi cez znepokojujúce správy o troch nociach bivakovania v zóne smrti, o snežnej slepote a ubúdajúcich silách aj nádejeplnú informáciu, že Just dosiahol vrchol, až po posledné pípnutie jeho vysielačky. „Ostalo v polohe domnienok, čo sa stalo... Odišlo nás sedem a len traja sme sa vrátili,“ rozpamätáva sa ústredný rozprávač. Do prúdu trýznivých spomienok a dobového obrazového spravodajstva vstupujú výpoveďami skúsení pokoritelia výšok Chris Bonington, Peter Habeler, Peter Hámor a Marek Holeček. Rakúsky dobyvateľ Everestu (spolu s Messnerom) napríklad pripomína, ako funguje mozog v zóne smrti.

Z kamienkov troch motivických línií vyskladal Pavol Barabáš sugestívny príbeh, plný zvratov aj napätia, hoci od začiatku je jasné, že sa končí neodvratnou tragédiou. Neustále udržiava pozornosť diváka, ani na chvíľu mu nedovolí poľaviť. Nie je to prvoplánový „doják“ či sentimentálna story, útočiaca na slzné kanáliky. Barabáš za roky filmárčiny už dobre vie, ako vybudovať silný príbeh aj ako ho vyrozprávať obrazom. A hlavne má dobrý nos na strhujúce témy, ktoré objavuje v rôznych kútoch sveta aj doma.

„Čo som mohol? Záchrana nebola v ľudských silách... To je niečo, čo visí nad mojím životom,“priznáva Ivan Fiala s tvárou zbrázdenou bolesťou. Jediný muž z neveľkej expedície dokázal to, čo skúsený Bonington vyhlásil za nemožné. Ale naozaj? Veď sa nevrátil ani jeden... Ako pripomína Marek Holeček (český horolezec, ktorého Everest neláka), dosiahnuť vrchol nie je nič – treba sa odtiaľ aj vrátiť.

V kamennej stene najvyššej hory sveta sú dve pamätné tabule. Jedna s menom Jozef Psotka (stratil sa pri zostupe z Everestu v roku 1984) a druhá s menami Dušan Becík, Peter Božík, Jaro Jaško, Jozef Just. Dokument Everest – najťažšia cesta rozpráva príbeh, ktorý odhaľuje, čo sa ukrýva za písmenami v lesklom kove.

Everest – najťažšia cesta (Slovensko, 2020) RÉŽIA A SCENÁR Pavol Barabáš KAMERA Pavol Barabáš, Martin Barabáš, Štefan Bučka, Maroš Lukáč, Jan Strítežský, zábery z vrcholu Everestu Pavol Bém HUDBA Martin Barabáš STRIH Pavol Barabáš, Róbert Karovič ÚČINKUJÚ Chris Bonington, Ivan Fiala, Peter Habeler, Peter Hámor, Marek Holeček, Milan Skladaný MINUTÁŽ 52 min. HODNOTENIE **** ONLINE PREMÍERA 12. 3. 2021 na platforme Kino doma

Jena Opoldusová/publicistka
foto: K2 Studio