Dobré rady z prvej ruky 

Miro Ulman je vyštudovaný kybernetik, ale narodil sa s vášňou pre hudbu a film. V Slovenskom filmovom ústave pôsobí už viac ako dvadsať rokov a o slovenskej kinematografii vie takmer všetko. Titulok Rozdávač dobrých rád z rozhovoru vo Film.sk spred desiatich rokov ho vystihuje presne. Čokoľvek chcete vedieť, rád sa podelí. A hoci sa to nezdá, v apríli oslavuje šesťdesiatku.

Myslela som si, aké jednoduché je urobiť rozhovor s niekým, koho poznám dvadsať rokov, no tak dlho ako teraz som nad prvou otázkou ešte nerozmýšľala. Začnem teda od základu. Oslavuješ 60 rokov. Ako sa cítiš? 

– Keď som videl v kalendári výročí napísané, že Miroslav Ulman má 60, zdalo sa mi to čudné. Väčšinu času trávim na siedmom poschodí vo filmovom ústave, kde je kolektív mladých ľudí a v komunikácii s nimi si pripadám mladší, než v skutočnosti som. Ten vek však nejakým spôsobom vnímam, lebo už mi nestačí spávať v noci štyri hodiny a nevládzem toľko, čo predtým, no inak to neriešim. 

Film je pre teba koníček, ktorý sa ti stal prácou. Vnímaš to po toľkých rokoch práce pri filme rovnako? 

– Problém je v tom, že veľa času už netrávim samotným filmom, ale inými vecami, ktoré nie sú až také zábavné a trvajú oveľa dlhšie ako ten najdlhší film, ktorý kedy vznikol. Na druhej strane som si našiel spôsob, ako spojiť obidve svoje lásky, film a hudbu, v cykle Music & Film v Kine Lumière. Keď som vyčerpaný štatistikami a zháňaním údajov, poteší ma vidieť plné kino a radosť ľudí, ktorí po filme vychádzajú z kinosály. 

Cyklus Music & Film pripravuješ už šesť rokov. Napĺňa predstavy, s ktorými si ho kedysi zakladal?

– Vznik cyklu súvisel s tým, že kedysi som chcel urobiť v amfiteátri na Búdkovej ceste filmový festival, kde by sme mohli na plátne vidieť kapely a spevákov, ktorých sme za socializmu nemohli zažiť. Chcel som, aby to bolo vonku, v prostredí, ako keby sme boli ozaj na koncerte, len, bohužiaľ, kým sa mi to podarilo splniť, amfiteáter zbúrali. Rok po svojej päťdesiatke som potom zorganizoval hudobný Music & Film festival, bol to prvý a posledný ročník zároveň, no ukázalo sa, že niečo podobné tu chýba. Keď sa otvorilo Kino Lumière a bolo digitalizované, dostal som ponuku robiť cyklus hudobných filmov. Vopred som si nebol istý záujmom, ale hneď prvá projekcia Led Zeppelin: Celebration Daybola absolútne vypredaná a film sme ešte niekoľkokrát opakovali. Hráme filmy naprieč žánrami od Björk cez The Chemical Brothers po Depeche Mode, klasiky ako Led Zeppelin, Rolling Stones až po Franka Zappu, pri ktorom som si myslel, že na film o ňom príde len pár mojich kamarátov, no nakoniec bolo predstavenie vypredané. Takmer vypredané bolo napríklad aj v decembri na dokumente o najslávnejšej opernej speváčke všetkých čias Marii Callas.

Do cyklu zaraďuješ filmy, ktoré nie je možné na Slovensku vidieť. Ide o jedinečné alebo exkluzívne projekcie. Stretávaš sa pri tom s nejakými úskaliami? 

– Od samého začiatku som chcel, aby dramaturgia spočívala vo výnimočnosti, lebo nemá zmysel hrať filmy, ktoré sú bežne v distribúcii. Úskalí to má veľmi veľa. Na DVD a blu-rayoch vyšli už tisícky titulov, ale málokto tuší, že len niektoré majú práva na verejné projekcie. Napríklad sa mi stalo, že na výročie koncertu pre Freddieho Mercuryho vyšiel reštaurovaný záznam celého koncertu na blu-rayi, ale majitelia práv po dohode s právnikmi nesúhlasili s projekciou, hoci sme to mali s nimi už dohodnuté. A takých titulov je neúrekom. Chcel som zahrať aj dokument z narodenín Davida Bowieho, kde mal kopec slávnych hostí, no produkčné spoločnosti mi nevedeli povedať, komu film predali a kto má práva. Môžeš si to kúpiť na nosiči, ale v kine sa to premietať nesmie. Preto mi urobilo obrovskú radosť, keď sa mi po desaťročnom úsilí podarilo minulý rok vybaviť Žltú ponorku, a to v čase, keď mal film 50. výročie a zároveň sa premietol pri príležitosti 5. výročia cyklu Music & Film. 

Prichádzaš pri dramaturgovaní a zháňaní kópií do kontaktu s nejakými hudobníkmi alebo režisérmi či producentmi, ktorí sú v tomto žánri významnými osobnosťami?

– S niektorými nepriamo. Napríklad dokumentPearl Jam: Letʼs PlayTwo, za ktorý sme získali nomináciu Denníka N na kultúrnu udalosť roka, som zohnal ešte skôr, ako mal heslo na IMDb. Mal som ho vďaka tomu, že jeden z divákov mi na facebooku napísal, či zahrám tento film. Začal som po ňom pátrať a zistil som, že ho natočil známy fotograf Danny Clinch. Našiel som ho na instagrame, v električke cestou z práce domov do Dúbravky som mu poslal správu a on mi hneď odpísal, že súhlasí, a film bol vybavený. Potom mi ešte poslal videopozdrav pre divákov, ktorý sme premietli pred filmom v kine, a boli sme jedna z prvých krajín, kde sa to hralo.

Music & Film je tvojou srdcovou záležitosťou. Cyklus je už veľmi dobre rozbehnutý, na jeho predstavenia prišlo celkovo 8 500 divákov. Máš aj iné projekty, ktoré by si rád realizoval?

– Mám ich niekoľko, ale, bohužiaľ, nemám na ne čas. Kedysi som sa chcel vybrať na cestu po Slovensku a navštíviť všetky súčasné i bývalé kiná. Vyfotiť exteriér aj interiér a nahrať spomienky premietačov a vedúcich. Vidiac nereálnosť tohto projektu, zredukoval som to na kiná v Bratislave. Ľudia dnes často chodia okolo rôznych budov a netušia, že v nich boli kiná so svojimi príbehmi.

V SFÚ vynakladáš veľa úsilia predovšetkým na zhromažďovanie informácií o slovenských filmoch a informovanie o nich. Máš v kompetencii rôzne databázy, štatistiky, si zdrojom informácií o slovenskom filme. V akej situácii je dnes slovenský film? 

– V neporovnateľne lepšej než pred pätnástimi rokmi, keď som sa tejto činnosti začal venovať. Keď som v tom čase chodil uvádzať slovenské filmy na festivaly, žartoval som, že Slovensko je jediný štát, ktorý má bilančnú národnú filmovú prehliadku po celej krajine, lebo ten jeden film, ktorý vznikol, sa hrá vo všetkých kinách, ktoré máme. Ale, chvalabohu, už to tak nie je. Len na porovnanie, počas prvých desiatich rokov samostatnosti vzniklo 30 filmov a za vlaňajší rok ich bolo 33. Vidieť z toho, že produkcia neporovnateľne narástla. Rovnako diametrálne odlišné sú aj počty divákov. Dokonca sme zažili roky, keď sme na Slovensku mali medziročný nárast návštevnosti aj tržieb najvyšší v Európskej únii. Zvýšila sa produkcia, záujem divákov, ale veľmi ma teší aj žánrová pestrosť. 

Sleduješ filmy na streamovacích kanáloch v počítači alebo si stará škola a myslíš si, že film patrí do kina? 

– Voľakedy som bol na voľnej nohe a zarábal som relatívne dosť peňazí. V januári som vyrážal na festival do Rotterdamu, potom som bol na prehliadke maďarských filmov v Budapešti, neskôr na Berlinale, v júni som chodil na Filmfest do Mníchova, neskôr na MFF Karlove Vary a potom som bol v Benátkach. Za rok som mimo distribúcie videl dokopy minimálne 400 filmov a všetky na plátne. Platil som si to sám, no teraz nemám ani toľko peňazí, ani toľko času, a preto filmy, ktoré chcem vidieť, pozerám aj takto. Počítač je však až posledná možnosť. Snažím sa vidieť všetko v kine na veľkom plátne. 

A ako vidíš z tohto hľadiska perspektívu filmu ako kinozážitku? 

– Keď nastúpila televízia, hovorilo sa, že kino zanikne, a nestalo sa to. Rovnako si myslím, že nezanikne ani teraz, keď máme rôzne streamovacie služby. Stále sa nájde dosť ľudí, hoci ich bude menej, ktorí dajú prednosť sledovaniu filmu v pohodlí kina s ďalšími spriaznenými dušami. Kiná dnes už poskytujú kvalitnú projekciu, komfort v sálach a je to neporovnateľný zážitok, aj keď má človek najlepšie domáce kino so zvukomDolby Atmos. Myslím si, že kiná pretrvajú aj naďalej.

Simona Nôtová
foto: Miro Nôta