Keď je smrť najlepšou z možností

Intímna reflexia života vo svetle blížiaceho sa konca aj svedectvo o zápase za dôstojnosť a autonómnosť v rozhodovaní o vlastnom tele navzdory kultúrnym konvenciám a právnemu statusu quo. Dokumentárny film Dobrá smrť je výsledkom päťročnej práce domáceho, slovensko-českého tvorivého tímu pod vedením producenta a režiséra Tomáša Krupu. A tam sa jeho lokálnosť končí – film sebavedome cieli na medzinárodné publikum.

Husté záhradné kry, ostrovčeky kvitnúcich hortenzií, pri plote liatinová lavička. Na okenici, obrastenej popínavým brečtanom, zbierka starožitných kanvíc, v tráve vystavené artefakty, ktoré tu rokmi pribúdali, aby pripomínali zážitky z ciest a návštevy priateľov. Príznakovo vyľudnené filmové zátišia vidieckej idyly zobrazujú priestor plný nánosov života, ktorý sa na tomto mieste, v tomto dome a v priľahlej záhrade odohral. Sú to zároveň obrazy plné absencie. Ešte tu cítiť zásahy starostlivej ruky, vkus majiteľky, ona však chýba. Takto nejako to tu po nej zostane, keď čoskoro odíde. Keď už nebude.

Janette sa v mladosti prizerala trápeniu svojej matky, na rozdiel od nej však svoju diagnózu pozná, žije s vedomím beznádejnej prognózy. Videla matku umierať a presne vie, čo ju čaká, má ten obraz pred očami. Svalová dystrofia sa v ich rodine prenášala z pokolenia na pokolenie, trpí ňou aj jej syn Simon, ktorý zasvätil život štúdiu tohto ochorenia, ochotne slúži vedeckým tímom ako darca tkanivových vzoriek a v pivnici svojho domu si zriadil vlastné laboratórium, kde vo voľnom čase pracuje na riešení čiastkových výskumných problémov, aby bol čo najviac nápomocný. Aj Janette má povahu bojovníčky, no svoj zápas zvádza na inom fronte: bojuje za dôstojnosť, za právo svojbytne rozhodnúť o vlastnom živote. A keďže to anglická legislatíva nedovoľuje, za možnosťou dobrovoľnej asistovanej smrti musí Janette vycestovať do Švajčiarska. A potrebuje to urobiť, kým jej to zdravotný stav dovolí. Na tejto ceste ju sprevádzajú jej dve deti, Simon a jeho zdravá sestra Bridget, obaja presvedčení, že na poslednú rozlúčku je priskoro. A ešte filmový štáb, s ktorého prítomnosťou Janette súhlasila, aby o svojom zápase za právo na „dobrú smrť“ podala svedectvo.

Od prvých záberov je zrejmé, že sledujeme delikátny a zrelý film. Tomáš Krupa prešiel od rozpačitých a do seba zahľadených Absolventov (2012) kus cesty ako režisér aj ako producent. Jeho druhý celovečerný autorský film Dobrá smrť patrí do kategórie, ktorá v slovenskom prostredí stále nemá veľké zastúpenie. Je to sebavedomé dielo s odvážnou, univerzálne zrozumiteľnou a príťažlivou témou, ktorá sa v tomto prípade nijako neviaže k domácim reáliám. Koncipované je ako film pre medzinárodný trh; tieto ambície prezrádza okrem iného široká koprodukcia s účasťou Slovenska, Česka, Francúzska a Rakúska. Navyše je jazykom filmu angličtina, čo býva takisto výhodou. Z producentského hľadiska ide teda o premyslený, bezchybne „vyrátaný“ projekt. A je dobre, že to z filmu netrčí.

Réžia a dramaturgia sú sústredené a dôsledné rovnako ako producentský zámer. Zaujatie látkou a protagonistami pôsobí úprimne, tvorcov vedie k uváženým a citlivým rozhodnutiam. Stráženie balansu medzi otvorenosťou, zámerom odtabuizovať tému smrti a rešpektom k integrite portrétovaného subjektu vyústilo do filmového tvaru, ktorý pôsobí veľmi kontrolovane, miestami inscenovane. Nie je to myslené ako výhrada, no tých zopár nepripravených okamihov, zábleskov náhodnosti života, ktoré sa do filmu vkradli, vyjavilo z hĺbky ľudských pohnútok tie najpodstatnejšie veci.

Témy asistovanej samovraždy a eutanázie typicky zvádzajú k polemikám nad zložitými bioetickými otázkami, tie však v tomto filme veľký priestor nedostanú. Nastoľuje ich vlastne iba postava lekárky, do ktorej rúk sa Janette zverí v špecializovanom švajčiarskom zariadení. Digresia k lekárkinej rodinnej histórii a skúsenosti so smrteľnou chorobou otca, ktorá ju priviedla od paliatívnej medicíny k prehodnocovaniu vlastných postojov a napokon k aktivizmu za právo na dobrovoľnú smrť, si v štruktúre rozprávania našla miesto tak trochu nasilu. Predsa však dopĺňa to, čo je azda hlavným zmyslom Krupovho filmu: zaznamenanie príbehov, ktoré do diskusie v abstraktných kategóriách etiky vnášajú rozmer konkrétnej ľudskej skúsenosti v špecifických spoločenských podmienkach.

Dobrá smrť (The Good Death, Slovensko/Česko/Francúzsko/Rakúsko, 2018) RÉŽIA: Tomáš Krupa SCENÁR: T. Krupa, Lukáš Hanulák KAMERA: Ondřej Szollos ÚČINKUJÚ:  Janette Butlin, Simon Convey, Bridget Convey, Erika Preisig MINUTÁŽ: 83 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 3. 2019

Pavel Smejkal (filmový publicista)
foto: Hailstone

Teší ma, že „punk je hned“!

 Ak aj vás teší príchod panku na plátna kín, nedajte si ujsť nový slovenský film Punk je hned!. Bude to jazda! Pokiaľ tá stará kára vôbec naštartuje... V opačnom prípade to musí náš (anti)hrdina dať po vlastných – „na pankáča“. A možno je to tak lepšie.

Vždy ma poteší film o pankáčoch. A je jedno, či je to „pravdivý príbeh“ búrlivého vzťahu Sid a Nancy (1986), vtipný a protivládny SLC Punk! (1998) alebo coming-of-age film, česko-slovenská koprodukcia DonT Stop (2012). Každý z nich mi čosi pripomína: niekedy matné záblesky neskorých nocí a pachuť lacného vína, inokedy skoré rána a špinu, ktorej bývalo na duši viac ako na ťažkých topánkach.

Cudzota bližšia než akákoľvek jasná budúcnosť. Veľa filmov hovorí – či už vo veselom, alebo v rozzúrenom rytme panku – o pretĺkaní životom a každodennosti degradovaných jednotlivcov maskujúcich utopené sny provokáciou a navzdory svojej ľahkovážnosti často nie sú v očiach divákov ani tak výtržníkmi, ako skôr sympaťákmi. Vymedzujú sa totiž voči systému, ktorý koniec-koncov prekáža aj väčšine „tých ostatných“, a rozlišovať tu možno asi len medzi podobami odmietavých postojov. Veľa filmov hovorí o explózii panku, prelomovom ročníku ’77 aj o tom, ako sa dostal do našich končín v období normalizácie, a pozornosť venujú hlavne panku ako hudobnému žánru či ako výstrednému módnemu štýlu. 

Subkultúra, ktorá už nejaký čas rada ľudí šokuje, vyčnieva v prípade režijného debutu scenáristu Juraja Šlauku aj z divokej skrumáže filmových námetov. Zo zakázaných koncertov a ošarpaných skúšobní nás presúva k holému okraju spoločnosti. FilmPunk je hned!rozpráva o tom, ako sa žije „na pankáča“ na malomestskej periférii, na Slovensku... Kam sa tamojší zjav Kwičko obzrie, tam sú problémy. A čím väčšmi je ich rozmer existenčný, tým rýchlejšie pred nimi treba utekať! Z hnijúceho podnájmu, ktorý vlastní večne „uhúkaná stará korytnačka“. Od slučky, čo sotva unesie nešťastnú družku Paťu, od náreku malého syna Samka. Pred poctivou prácou. Pred spútaním zákonom. Ale kam zutekať? Kwičko je rebel, ale naozaj bez príčiny? Čo ho priviedlo na koľaj, kde už vlaky nezastavujú? 

Toto je súčasný pank, takto „pankovo“ sa na viacerých miestach Slovenska reálne žije. „Šikovným patrí svet. A práve preto idem do toho sveta,“ hlása odhodlaný (anti)hrdina a ako diváčka mu neváham fandiť. Ešte predtým čo-to pokradne, autom (na nezaplatenie!) odvezie, zarobí. Pravidelný kolobeh, ktorého cieľom je zabezpečiť rodinu. Zvyšok putuje do Kwičkových žíl... No s rozmáhajúcou sa drogou slabne pocit kontroly. Protipólom je vzdor. A ten, ako to už u pankáčov býva, pramení zo znechutenia pravidlami, diktovanými štátom. V boji o nezávislosť však Kwičko prehráva s každou ďalšou dávkou. Neistý únik sa zračí iba v náručí miestnej krčmárky a v prísľuboch postihnutého dílera. Ona je tu preto, aby bolo koho okrádať a zneužívať ochotu pomôcť, on je dobrý na pochybné obchody a „spoľahlivé zásoby“. Ak je sloboda priškrtená pseudopriateľmi, nemá nijaké kontúry a speje k veľkému osobnému zlyhaniu.

Šlauka vyskladal konečný obraz sociálne slabej vrstvy, od ktorej mnohí odvracajú zrak, z ťažko zozbieraného materiálu (s nakrúcaním pôvodne dokumentárneho filmu sa začalo v roku 2012). Je deformovaná vlastným bytím, neschopnosťou zmeniť čoraz viac zakalenú vieru v elementárne ľudské hodnoty. Film Punk je hned! pozoruje, dokumentuje, ale nesúdi a neanalyzuje. V bezútešných situáciách, odohrávajúcich sa kdesi nad pomyselnou (ale aj skutočnou) priepasťou, sa Kwičko ocitá spolu s partiou ďalších stupavských pankáčov, bezdomovcov, kšeftárov a indivíduí. Nehereckým prejavom s množstvom vulgarizmov a príznačným dialektom vchádza tento film do azda ešte stále „trendového“ okienka kinematografie na pomedzí dokumentu a fikcie. A hoci by mi inokedy mohla táto estetika pripadať otravná, vo filme Punk je hned!ňou tvorcovia takpovediac trafili tú správnu žilku. Do zmesi navyše primiešali niekoľko snových obrazov ilustrujúcich Kwičkove stavy počas drogových opojení a jeho predstavy o možnej budúcnosti, naivné idealizovanie vlastného otcovstva.

Vždy ma poteší film o pankáčoch. Úprimne povedané, Punk je hned! pôsobí vo výsledku čiastočne ako zlátanina s kopou nie vždy šťastne zvolených riešení. Tie mali poschovávať produkčné nedostatky, respektíve všetko, čo sa nepodarilo nakrútiť. Napriek tomu som rada, že Šlaukov dlhoočakávaný celovečerný projekt je konečne možné vidieť v kinách. Pankový rytmus v ňom nie je ani veselý, ani rozzúrený, je taký, aký sa podarilo odpozorovať. Pripomína mi to, čo som doposiaľ nepoznala: pohľad na život bez príkras, kde nie je dôležité vznášať sa, ísť proti prúdu, ale zrejme nevyhnutne ísť vpred, padať za cenu sebadeštrukcie. Teší ma, že „punk je hned“!

Punk je hned! (Slovensko/Česko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Juraj Šlauka KAMERA: Ivo Miko STRIH: Michal Reich, Matej Beneš HUDBA: David Kollar HRAJÚ: Pavol Kovačovský, Juraj Gerža, Mário Fríbert, František Škorpík, Patrícia Schürrerová, Ľudmila Marošová, Marián Rác MINUTÁŽ: 70 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 3. 2019

Petra Sedláková (filmová publicistka)
foto: Punkchart films

Čierne na bielom v zelenej knihe

Tohtoročný víťaz hlavnej kategórie cien Americkej akadémie filmových umení a vied vyvolal vlnu rozpakov najmä preto, že Oscara dostal (jednoduchý) film o humanizme v jeho esenciálnej podobe (so všetkými kladmi aj zápormi). 

Orfeus žil pred dávnymi rokmi, hrával na lýre a vedel tak krásne spievať, že zrazu celá príroda zabudla na prírodné zákony a v jednote a tichosti ho počúvala. Keď mu zomrela milovaná Eurydika a jej duša obývala podsvetie, rozhodol sa, že ju bude hľadať a prosiť o jej prepustenie medzi živých. Podobne ako Orfeus hľadal svoju múzu a šťastie v podsvetí, aj Don Shirley sa vybral hľadať svoju identitu a konfrontovať seba samého s krutou realitou Juhu. Aby tento „road trip“ prežil v bezpečí, potreboval skúseného vodiča a tak trochu aj „riešiteľa“ vyhrotených spoločenských situácií. Ako ten pravý sa mu vynoril Tony Vallelonga. 

Nie je náhoda, že Dr. Donald Shirley nahral kolekciu variácií na motívy gréckej báje o Orfeovi v podsvetí. Veril, že svojím talentom dokáže zmeniť myslenie niektorých ľudí, a práve preto sa v 60. rokoch 20. storočia rozhodol absolvovať turné po bývalých štátoch Konfederácie. Film ilustruje, ako Shirley prispôsobuje svoje správanie, aby bolo prijateľnejšie pre „biele“ davy, ktoré si ho prišli vypočuť. No veľmi dobre vie, že hneď ako zostúpi z pódia, stane sa v ich očiach iba ďalším „negrom“. Prezrádza to jeho napätý, bolestný úsmev na konci každého koncertu. Ide o výraznú pripomienku dlhej americkej tradície rešpektujúcej politiku segregácie a zákony Jima Crowa. Tony a Shirley počas svojej cesty objavujú hranice týchto zákonov a učia sa čeliť statusu quo, definovanému bielymi. Úzkostlivý, inteligentný a zásadový Don sa síce chce konfrontovať s Juhom, ale v niečom mu podlieha a v istých situáciách je naivný. Tony je protikladom Donovej dokonalosti a jeho úlohou je „vyliečiť“ Dona zo snobstva a z emocionálneho chladu. Don zase musí „vyliečiť“ Tonyho z predsudkov a ignorancie. Tony je v úvode filmu predpojatý, uväznený vo vlastných predsudkoch, no príčinou nie je vedomé úsilie či rasizmus – jeho názory sú determinované prostredím a okolnosťami. S príchodom Dona začne vidieť nad rámec svojich obmedzujúcich myšlienok. Jeho najväčším talentom je, že sa rýchlo učí. Prezývka Lip (Pysk) odkazuje na schopnosť a možnosť ohýbať pravdu vo svoj prospech. Vnímanie pravdy nie je totiž iba čierne a biele, ide skôr o uhol pohľadu. Vízia, ktorú prezentujú sami tvorcovia, nás podnecuje nesúdiť ľudí podľa toho, v čom sa s nami rozchádzajú, ale núti nás hľadať spoločnú cestu. Green Booknie je iba o ľudských právach, ale aj o láske a priateľstve. 

Pre účely dramatizácie si autori vyňali dva mesiace zo života skutočných osôb, vnímané zo spomienok Tonyho Lipa. Obaja hlavní predstavitelia využívajú pri stvárnení svojich postáv method acting. Divák tak môže vidieť herectvo plné nuáns a observačných výkonov. Postupne sa postavy zbavujú svojich stereotypov a nachádzajú ľudskosť. Mortensenov pôžitkársky Tony sa postupne vrství a vytvára komplexnú osobnosť. Aliho prirodzená elegancia z neho robí perfektnú voľbu pre úlohu Dr. Shirleyho. V jeho stvárnení vidíme muža dôstojne trpiaceho, za meravou tvárou sa skrýva a odhaľuje v jednom momente bolesť, pokojná zúrivosť i sklamanie z toho, ako ho vníma väčšina „bielej Ameriky“. 

Skúsenejšie publikum snímke vyčíta banálnosť, opozeranú šablónu, klišé, manipulovanie s rasovou politikou považuje za zjednodušené a niektorí ju dokonca označujú za „rasovo hluchú“. Film sa svojou štruktúrou síce môže zdať zastaraný, aj keď je remeselne zvládnutý, ale má v sebe niečo podstatné – aktuálnosť. Súčasná spoločnosť je opäť výraznejšie rozdelená, či už v USA, alebo na Slovensku. Jednoduchosť filmu Green Book je ľahké podceňovať. Dôležité je však pripomínať si len nedávnu minulosť, keď boli menšiny pravidelne dehonestované spôsobom, ktorý povoľoval zákon. Áno, ide o mainstream určený širokej verejnosti, na ktorý sa dobre pozerá. A to je kvalita, ktorá je často limitovaná v rámci zobrazovania niektorých tém na plátne. Názov filmu odkazuje na praktickú brožúru určenú pre afroamerických motoristov v USA, ktorá obsahovala zoznam bezpečných reštauračných a ubytovacích zariadení v dobe segregácie a v danom období bola veľmi populárna. Film sa riadi svojou vlastnou zelenou knižkou – rozpráva o veciach a oblastiach, ktoré si vyžadujú opatrné zaobchádzanie. Avšak to, čo v zelených knihách nebolo napísané explicitne, je rovnako dôležité ako informácie, ktoré obsahovali. 

Green Book (USA, 2018) RÉŽIA: Peter Farrelly SCENÁR: Nick Vallelonga, Brian Hayes Currie, Peter Farrelly KAMERA: Sean Porter STRIH: Patrick J. Don Vito HUDBA: Kris Bowers HRAJÚ: Viggo Mortensen, Mahershala Ali, Linda Cardellini, Dimiter D. Marinov, Mike Hatton MINUTÁŽ: 130 min.HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 7. 3. 2019

Mária Miniariková (filmová publicistka)
foto: Continental film

„Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“    

Rumunský režisér Radu Jude mal pred štyrmi rokmi v kinodistribúcii film s názvom Aferim!, s ktorým získal v Berlíne Strieborného medveďa za réžiu. Jeho nový film má podstatne rozsiahlejší názov a vlani ho ocenili Krištáľovým glóbusom na MFF Karlove Vary.

Radu Jude vo filme „Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ akoby len sledoval prípravu divadelnej rekonštrukcie skutočných udalostí z roku 1941, keď rumunská armáda robila v okupovanej Odese naozaj strašné veci. Rekonštrukcia sa má odohrať v roku 2017 v Rumunsku v rámci oficiálnych slávností, jej autorkou je avantgardná režisérka. Miestni politickí predstavitelia by namiesto takejto rekonštrukcie radšej videli oslavné predstavenie o rumunskej armáde a o jej hrdinskom boji za slobodu a proti fašizmu – koniec koncov, táto armáda sa (podobne ako slovenská) počas vojnových rokov zúčastnila na bojoch na oboch stranách frontu. A v závere bola na tej správnej. Takže jej pôsobenie na začiatku vojny sa stáva historicky nepohodlným, pamäť sa postupne vymazáva, dôraz sa dáva len na pozitíva... A odrazu prichádza niekto so snahou relativizovať „oficiálnu“ pravdu. To už začína prekážať aj miestnym obyvateľom nehercom, ktorí sa na rekonštrukcii zúčastňujú, a rovnako obyvateľom divákom, ktorí to celé pozorujú. Kolektívna pamäť je ideologicky taká indoktrinovaná, že jednoducho ignoruje historické fakty, ktoré nevyhovujú jej pohľadu na minulosť.

Uvedomujem si, že uvedený opis môže u niekoho evokovať veľkú nudu. Ale tak to nie je. Pretože v žiadnom prípade nejde o výsostne politický a už vôbec nie o výsostne morálne apelatívny film. Tento film si vykračuje cestou mimoriadne zábavných a napínavých 139 minút, je to brilantná rekonštrukcia rekonštrukcie, interpretácia interpretácie, formálna hra s hrou v ďalšej hre. Radu Jude tu využíva naraz všetky výrazové prostriedky a formálne postupy, ktoré postupne vyskúšal vo svojich predchádzajúcich filmoch. Vzniká tak štedrá hostina rôzne prepletených motívov a významov. Balansuje na hrane dokumentu a hraného filmu, kladie otázky o ich hraniciach. Väčšinu času sa pohybuje v oblasti dokumentárneho spôsobu nakrúcania a vo všetkých zložkách je podriadená autentickému realizmu. Filmové znaky akoby boli prilepené na svoje referenty, samy osebe nevytvárajú žiadnu symboliku či metafory. Ale vďaka kontextu, ktorý spolu tieto znaky tvoria, sa film ako celok stáva mohutným a prenikavým zástupným obrazom aktuálnej skutočnosti. 

Radu Jude si napísal aj scenár, ide o autorský film. Je poctou dlhej tradícii autorského filmu. V mnohom sa inšpiruje francúzskou novou vlnou, sú tu vzdialené ohlasy napríklad na Truffautovu Americkú noc. Ale ide o nespochybniteľne (z rôznych dôvodov, o ktorých sa tu nebudem rozpisovať) originálne dielo. 

Na rozdiel od francúzskych režisérov 60. rokov mal Radu Jude takmer neobmedzené technické prostriedky vizualizácie: digitálne kamery, mobily, záznamy priemyselných kamier, množstvo archívneho materiálu a tak ďalej. Jeho realizácia je skoro až opulentná. Spája dohromady archívne zdroje, film, literatúru, divadlo, fotografiu, hudbu a zároveň úvahy o týchto umeleckých druhoch – intelektuálne dialógy medzi režisérkou a „schvaľovateľom“ z mestského oddelenia kultúry sú iskrivo zábavné, sarkastické, nevypočítateľné a vo svojej podstate vlastne úplne tragické. Práve postava úradníka, toho „kultúrneho referenta“, je najdesivejšia. Na prvý pohľad môže pôsobiť komicky, ale postupne sa odhaľuje ako ani nie cynický, ale skôr psychicky vyhorený intelektuál, naozaj múdry a inteligentný, ktorý však už len hrá svoju úlohu šaša plateného establišmentom. Možno tým aj trpí, uvedomuje si svoju nonkonformnú minulosť a pri konfliktoch s postavou mladej režisérky si túto minulosť mimovoľne pripomína. A maskuje to iróniou. Mimoriadne smutný osud. A nekompromisná režisérka možno vidí práve v ňom svoju budúcnosť. Samozrejme, že taká nebude, iste si zachová svoje ideály, úprimnosť, rebelstvo a snahu rozbíjať akékoľvek klišé, prinášať inovácie, provokovať umením a úpornou tvorivou prácou kultivovať svet. Iste. Ale podvedome sa bojí, aby nedopadla tak ako on. Mimochodom, tu sa aj prejavuje vysoká úroveň réžie – Radu Jude dokáže vytvoriť komorné konverzačné scény, ako aj obrovské scény so stovkami komparzistov v dlhých veľkých záberoch tak, že sú rovnako významovo bohaté. 

Film „Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ využíva aj tradičné postupy komédie a paródie, ale je to veľmi čierna komédia, žánrovo ťažko zaraditeľná, dokument doby, ktorá sa nám akosi vymkla z rúk. Je úvahou nad dejinami, ktoré sa postupne relativizujú, z čoho vyplýva, že dnešok stratil pevné základy, je voľajaký neostrý a neukotvený. Výsledkom sú často úplne neočakávané reakcie tých, ktorí sa zúčastňujú na našich životoch.

„Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ („Ȋmi este indiferent daca ȋn istorie vom intra ca barbari“, Rumunsko/Česko/Francúzsko/Bulharsko/Nemecko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Radu Jude KAMERA: Marius Panduru STRIH: Cӑtӑlin Cristuţiu HRAJÚ: Ioana Iacob, Alexandru Dabija, Alex Bogdan, Ilinca Manolache MINUTÁŽ: 139 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 28. 3. 2019

Martin Ciel (filmový teoretik)
foto: ASFK

Silviov prekrásny nový svet

Oni a Silvio. Dalo by sa povedať, že Paolo Sorrentino nakrútil svoj prvý antiutopický film, akúsi parafrázu na Huxleyho slávnu knihu či Baudrillardovo kľúčové dielo. Asi v tých prirovnaniach zachádzam priďaleko, ale kým doteraz sa pohyboval v moralistických filmových stopách svojho veľkého predchodcu Felliniho, u ktorého Ježiš z Ríma odlietal, tentoraz zobrazuje svet, v ktorom „duchovné telo“ leží zdanlivo mŕtve v ruinách zdevastovaného Talianska a nezdá sa, že by ešte „Resurgam“ niečo znamenalo.

Dokázali sme to. Žijeme v prekrásnom novom svete, kde už záleží len na moci, pohodlnosti a príjemnosti a ten, kto tieto absolútna dosiahol, je víťazom, priam Bohom. Vo svete videoklipov, kde je hybnou silou vypĺňanie telesných otvorov a dráždenie mysle dokonalou, symetrickou krásou a divokými večierkami. Vo svete hyperreality, kde na rozdieloch medzi ilúziou a realitou nezáleží – realitu totiž vytvára ten, kto má moc. Vo svete pornografie, kde sa všade navôkol pretŕčajú sexuálne objekty, ktoré nás vraj majú oslobodzovať, hoci v skutočnosti sú len ďalšími konzumistickými náhradami za svet bez mystiky. Vo svete popkultúry – tupej a prázdnej, až by z toho aj tá ovca zdochla. A politika? Politika je v istom zmysle opäť len pornografiou – lacnou a prázdnou hrou, ktorá úpenlivo maskuje, že nie je skutočná. Žijeme skrátka v jednom obrovskom simulakre.

Sorrentinovo najnovšie dielo je na rozdiel napríklad od Božského, Veľkej nádhery či Mladého pápeža v podstate nepozerateľné a ja neviem, či je to dobré, alebo nie. Všadeprítomný zmar, trápnosť, tuposť a prázdnotu tu nevyvažujú pasáže obostreté duchovnom, nádherou prostredia, mimoriadne rozporuplným, až tajomným charakterom či štylisticky bravúrnymi, pretože originálnymi postupmi. Sorrentino je vyhranenejší a radikálnejší. V snímke Oni a Silvio už nevidno faloš a pretvárku toho la dolce vitači „starej dobrej“ naoko kultivovanej talianskej politiky. Naopak, všetko je vulgárne, priame, jednoznačné a primitívne. Je to ako hľadieť na markizácku Smotánku a všetky jej tváre – Mariána Kočnera, Borisa Kollára či Ladislava Bašternáka. Ostatne, filmový Berlusconi ich pripomína aj tým, že naozaj v hĺbke svojej duše nerozumie, čo je na jeho činoch zlé.

Áno, takto nejako pôsobí Sorrentinova snímka. Všetky tie prsia, vnadne a vzrušujúco sa tváriace modelky, nekonečné párty, drogy, umelé sopky, dokonalé trávniky, luxusné jachty, motýlie altánky, hlúpe televízne kvízy... napodobeniny na každý spôsob. A neustály hudobný sprievod, povrchne efektný videoklipový štýl, okato umelé virtuálne zvieratá, desivá maska na tvári Toniho Servilla... S celým týmto masívnym arzenálom kryštalicky primitívneho zla a nevkusu ničí Sorrentino diváka dve a pol hodiny, nedáva mu vydýchnuť, robí z neho priameho účastníka tanečného maratónu z filmuAj kone sa strieľajú. Nekonečné caligulovské či borgiovské orgie, po ktorých neprichádza vytriezvenie, len ďalšie a ďalšie pokračovanie. Prekvapuje ma, že to hovorím, ale skutočne z toho zaznieva niečo podobné ako z Turínskeho koňa: Všetko vyhaslo. Je koniec. Čo bude ďalej?

Sorrentino pod všetkým tým nalešteným, vulgárnym a plytkým povrchom v podstate implicitne kladie otázku, ktorú dnes vyslovuje celá Európa pod hrozbou politických, ekologických a finančných kríz: Kam smeruje Európa? Je totiž zrejmé, že spoločnosť, ktorú Lipovetsky nazval hypermodernou, nemôže prežiť, pretože hyperkonzument buď vyhorí, zomrie, alebo sa napokon zožerie sám ako Erysichtón. Že spoločnosť, v ktorej nie je nič hlbšie ako telesné otvory, nič tajomnejšie ako spodná bielizeň, nič mystickejšie ako večerné západy slnka nad plážou a drogové opojenie a ktorej jediným zmyslom je hra, užívanie si a obchod, je odsúdená (chvalabohu, chce sa dodať) na zánik – na jedno veľké zemetrasenie.

Svojím filmom spravil Sorrentino s psychikou človeka vlastne to isté ako jedna dlhá a divoká oslava. Akurát ten pocit únavy, hanby z trápnosti a prázdnoty preniesol z triezvejúceho jednotlivca na celú spoločnosť. Po konci filmu nám už len zostáva dohadovať sa, či je to málo, alebo veľa. Pretože tým, že sa film Oni a Silvio oblieka do Berlusconiho hávu, stáva sa chtiac-nechtiac rovnako plytkým a neznesiteľným ako ktorákoľvek relácia z jeho televízií, hoci, uznávam, s pridanou hodnotou (seba)reflexie, moralizovania a kontextualizácie problémov. A to nie je málo. Stále neviem, no vo svetle všetkých týchto skutočností naberá ten obraz „mŕtveho“ Krista a jedenástich apoštolov sediacich pred ním predsa len trochu odlišné kontúry. Možno je obrazom nadchádzajúcej apokalypsy, nového, radikálneho návratu reality, obrazom zrodu nového Talianska, ktoré po konci ďalšej z etáp plných orgií a korupcie mocných potrebuje nový impulz. Len ešte nevieme aký.

Oni a Silvio (Loro, Taliansko, 2018) RÉŽIA: Paolo Sorrentino SCENÁR: P. Sorrentino, Umberto Contarello KAMERA: Luca Bigazzi STRIH: Cristiano Travaglioli HRAJÚ: Toni Servillo, Elena Sofia Ricci, Riccardo Scamarcio MINUTÁŽ: 150 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 25. 4. 2019

Marcel Šedo (filmový publicista)
foto: ASFK

Mám sa fajn, čo viac chcieť

Francúzske filmárske duo Benoît Delépine a Gustave Kervern má za sebou viac ako desiatku titulov. V tunajšej kinodistribúcii sme mohli vidieť snímky Louise-Michela Na mamuta!. Aktuálne sa premieta ich novinka s optimistickým názvom Je mi fajn, s. r. o.

Monique (hrá ju Yolande Moreau) vedie komunitné centrum, kde všetko funguje tak, ako má, až kým sa po dlhom čase neobjaví jej špekulantský brat Jacques (skvelý výkon Jeana Dujardina). Ich pohľad na svet je diametrálne odlišný. Monique žije (s)pokojným životom v ústraní, kde pomáha sociálne slabším, zatiaľ čo Jacques sníva o úspechu, sláve a peniazoch. Ako to dopadne s jeho novým bláznivým biznisplánom?

Častým hýbateľom príbehov je u Delépina a Kerverna nefunkčný „systém“, ktorý dostáva postavy na okraj spoločnosti a doháňa ich k extrémnym riešeniam (Louise-Michel). Alebo je to nenávisť voči establišmentu, ktorá spojí na smrť rozhádaných susedov a dá ich životu novú cestu (Aaltra). Charakterové spektrum postáv sa vyznačuje rozmanitosťou, od takzvaných slniečkarov až po invalidov, ktorí sa neštítia kradnúť protetické pomôcky vo vlastných radoch. Uštipačne ironizujúci humor Kerverna a Delépina má blízko k tvorbe Quentina Dupieuxa. Spája ich aj pohľad do sveta prostých ľudí, ktorí sú neraz na hrane toho, čo väčšinová spoločnosť považuje za normálne. Ocitajú sa v absurdných situáciách, na pokraji vlastných možností. 

Napriek tomu, že Delépine s Kervernom vedia na plátne zinscenovať pútavé a zábavné divadlo, ktoré diváka na chvíľu vytrhne z mizérie vlastnej existencie, film Je mi fajn, s. r. o.nie je ani zďaleka tým najlepším, čo doposiaľ vytvorili. Aj v ich podaní opakovaný vtip vyčerpáva svoj zábavný potenciál. 

Je mi fajn, s. r. o. (I Feel Good, Francúzsko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Benoît Delépine, Gustave Kervern KAMERA: Hugues Poulain STRIH: Stéphane Elmadjian HUDBA: Motivés HRAJÚ: Jean Dujardin, Yolande Moreau, Jo Dahan,Jean-Benoit Ugeux, Jana Bittnerová MINUTÁŽ: 103 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 4. 2019

Zuzana Štefunková (filmová publicistka)
foto: Film Europe

Modliť sa proti smútku

Režisér a spoluscenárista francúzskeho filmu Modlitba Cédric Kahn je tuzemskému publiku možno známejší ako herec. Jednu z vedľajších úloh stvárnil napríklad v Studenej vojne Pawła Pawlikovského. Svoju hereckú skúsenosť úspešne aplikuje aj v režijnej praxi. V jeho poslednom filme – dráme o hľadaní strateného balansu, vyrovnávaní sa so závislosťou a s láskou – mu to vychádza na výbornú.

Predstaviteľa hlavnej úlohy Anthonyho Bajona ocenili na vlaňajšom Berlinale oprávnene. Jeho prejav je dominantou subtílneho komorného príbehu o snahe nadobudnúť stratenú identitu. Stvárňuje dvadsiatnika, ktorý prichádza do odľahlého zariadenia pre drogovo a alkoholovo závislých, aby cez vieru a spolupatričnosť v skupine dospel k pokoju a rešpektu. 

Kahnov režijný koncept je prostý a minimalisticky odťažitý, príbeh je aj vďaka hereckým výkonom presvedčivý a rozprávanie sa napriek priamočiarosti vyhýba predvídateľnosti. Isté rezervy však príbeh predsa len má. Časový úsek, v ktorom sa udeje premena z emocionálne labilného narkomana na umierneného mladého muža s jasnou víziou, je pomerne krátky a dramaturgická kostra zjednodušená. Prospelo by posilnenie motivácie hlavnej postavy. Kahn jej vnútorný rozkol síce dva razy šikovne exponuje, no volí malé uhýbacie manévre pred dôslednejšou psychologizáciou inak zaujímavo koncipovanej postavy. Našťastie, vnútorný konflikt je hmatateľný a Kahnovi stačia jednoduché gestá, aby definoval mladíkov vzťah k sebe samému i k okoliu, ktoré je pre jeho ďalší osud formatívne. 

Modlitba je film, ktorý zarezonuje a jeho výpoveď o drogovej závislosti a snahe pochopiť svoje miesto na svete je omnoho autentickejšia ako v tematicky príbuznej americkej dráme Beautiful Boy. 

Modlitba (La prière, Francúzsko, 2018) RÉŽIA: Cédric Kahn SCENÁR: Fanny Burdino, Samuel Doux, C. Kahn, Aude Walker KAMERA: Yves Cape STRIH: Laure Gardette HRAJÚ: Anthony Bajon, Damien Chapelle, Alex Brendemühl, Louise Grinberg, Hanna Schygulla MINUTÁŽ: 107 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 11. 4. 2019  

Roberta Tóthová (filmová publicistka)
foto: Film Europe

Absencia života v impozantnej forme

Každý, kto sa aspoň raz obtrel o literárne teórie, narazil na výrok Gerharta Hauptmanna pripodobňujúci preklad k ženám. Buď je verný, alebo pekný. Filmovej adaptácii Sklenenej izby od Simona Mawera sa takéto pravidlo podarilo narušiť – nie je ani jedno z toho.

Istý posun od pôvodnej látky je pochopiteľný. Pre čo najširší divácky záber filmu sa mnohé explicitne opísané sexuálne scény preniesli do „prijateľnej“ roviny. Nešťastný je spôsob zhustenia veľkého množstva informácií z knihy do kratšej filmovej formy. Scenár prináša sled skratkovitých scén v turbulentnom tempe. Počas necelých dvoch hodín sa divák presúva od začiatku 30. rokov 20. storočia cez druhú svetovú vojnu, temný komunizmus 50. rokov a džezové obdobie v polovici šesťdesiatych až po príchod vojsk Varšavskej zmluvy. Ponúka sa ďalšie zneužitie metafory z pera filmového teoretika: Stanley Cavell pripodobňuje rámec filmu k oknu, cez ktoré vidíme svet. Na Sklenenú izbuby to sedelo, pokiaľ by išlo o okno rýchlika a diváci by sledovali iba nejasné kontúry fikčnej krajiny. Na pozadí historických udalostí sa snaží vyrozprávať osobný príbeh pôvodných obyvateľov vily Tugendhat, ktorých charaktery sa však scenáristovi Andrewovi Shawovi a režisérovi Juliusovi Ševčíkovi nedarí prehĺbiť. Psychologizácia pozostáva z vyčerpaných klišé a doslovnosti.

Jediné kvality filmu sa dajú nájsť v jeho estetickej rovine. Kamera Martina Štrbu je impozantná, no väčšinou až nepatrične. Obyčajné kráčanie postavy je rozzáberované viacerými spôsobmi. Exkluzívny čas na natáčanie vo vile využili tvorcovia naplno, no zdá sa, akoby chýbal čas na písanie scenára. Divákovi sa dostáva prázdny obsah v bohato zdobenom obale, ale skutočná krása v zmysle Hauptmannovho výroku absentuje.

Sklenená izba (The Glass Room, Česko/Slovensko, 2019) RÉŽIA: Julius Ševčík SCENÁR: Andrew Shaw KAMERA: Martin Štrba HRAJÚ: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý MINUTÁŽ: 104 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 14. 3. 2019

Adam Straka (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Garfield film

Pravda nemôže byť vždy jednoznačná

Zdá sa, že téma náboženstva je momentálne v kurze. Po seriáli Mladý pápež tu máme v pomerne krátkom čase hneď niekoľko zaujímavých titulov. Jedným z nich je novinka francúzskeho režiséra Xaviera Giannoliho s vecne opisným názvom Zjavenie.

Starnúci vojnový reportér Jacques Mayano, ktorý počas poslednej operácie na Blízkom východe prišiel o kolegu, po návrate domov zápasí s psychickou traumou a odcudzuje sa rodine. Keď dostane z Vatikánu nečakanú ponuku vyšetriť prípad údajného zjavenia Panny Márie v juhofrancúzskej dedinke Carbarat na úpätí Álp, váhavo ju prijíma. Má zozbierať dôkazy za a proti. Do dediny medzitým začnú prúdiť davy pútnikov a zvláštna púť do vlastného vnútra čaká aj samotného Mayana.

Procedurálna dráma vystavaná na pôdoryse kanonického vyšetrovania plynule prechádza do príbehu duchovného hľadania odpovedí na základné otázky. Sledujeme vývoj hlavného hrdinu, jeho vnútornú premenu pri stretnutí s mladou novickou Annou a autentickosťou jej viery. Skeptický, zatrpknutý Mayano stelesňuje konfrontáciu medzi fanatickou túžbou odhaliť pravdu za každú cenu a zmierením sa s tým, že niekedy jednoducho musíme „prijať tajomstvo“.

Obrazovo meditatívna snímka rozčlenená do šiestich kapitol – čím evokuje dojem stupňujúcej sa antickej tragédie – je predovšetkým príbehom o komplikovanej povahe pravdy; nielen o tom, kto komu klame a prečo, ale aj o tom, že pravda niekedy skrátka nie je a nemôže byť úplne jednoznačná. Ani dejové odsunutie základnej otázky (Existuje Boh?) v samom závere, kúzelnícky scenáristický trik, diváka ne(s)klame. Nedá sa predsa očakávať nejaká jednoznačná, definitívna odpoveď. Boh možno existuje, ale – je to niekto iný. A nie vždy sa zjavuje tomu „správnemu“ človeku.

Zjavenie (LʼApparition, Francúzsko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Xavier Giannoli KAMERA: Eric Gautier STRIH: Cyril Nakache HRAJÚ: Vincent Lindon, Galatea Bellugi, Patrick d᾿Assumçao MINUTÁŽ: 137 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 7. 3. 2019

Daniel Kováčik (literárny a filmový publicista)
foto: ASFK