Marek Kuboš,

dokumentarista

Bezhlavý jazdec – mal som osem rokov a v mojej rodnej obci Nižná nad Oravou postavili letné kino. To znamená, že prišli robotníci a osadili medzi baráky veľkú plechovú stenu, dali na trávnik dlhé lavice, a keď sa zotmelo a nepršalo, premietali sa filmy. Deti tam nesmeli vstúpiť, a tak sme s kamarátmi večer vyliezli na strechuzdravotného strediska a odtiaľ tajne sledovali, čo sa premieta. A tento sovietsko-kubánsky film na mňa zapôsobil až tak, že si z neho doteraz pamätám niektoré zábery, náladu, hudbu... Prvý raz som sa stretol s kinom a filmom.

Bez názvu – mal som 21 rokov a na internátnej izbe v Žiline sa mi prisnil film. Ráno som sa zobudil a bytostne som cítil, že ten film v sne som režíroval ja... vlastne som to cítil už v tom sne. A povedal som si, že skúsim robiť filmy.

Dekalóg – raz som prišiel zo Žiliny domov a zapol malý televízor Merkur. Išiel tam nejaký čiernobiely film, vlastne ten televízor bol čiernobiely. Film ma zmagnetizoval, nevedel som sa od neho odtrhnúť. Rozprával skrz obraz, zvuky a situácie také veci, že som z toho mal neuveriteľne silný pocit života. Taký som dovtedy ešte nemal. Nejaký chlapec z dediny hádže skalu z mosta na auto, v cukrárni si namotáva pod pultíkom špagát okolo ruky, stopne si taxík... Zistil som, že je to seriál, a s vášňou som si pozrel každú časť.

Obrazy starého sveta – už ako prvák na VŠMU som chodil so spolužiakom Petrom Kubelom do Univerzitnej knižnice pozerať filmy na videoprehrávači. On si často púšťal Jana Špátu a ja Dušana Hanáka. Pri jeho filmoch som mal pocit, že rozpráva veci, ktoré chcem povedať aj ja. To som ešte netušil, že o pár rokov bude mojím pedagógom.

Topenie po číslach – roky na škole ma naučili prežívať filmy profesijne. To znamená sledovať film zo stránky kameramanskej, strihačskej, režijnej, hudobnej, dramaturgickej, hereckej a podobne, proste sledovať ho v kine dosť racionálne a analyticky. Pri tomto filme som však po dlhom čase toto všetko odpojil. Veľmi slastný pocit, poviem vám. Málokedy sa mi to podarí, ale sú také filmy. A som tomu rád. Naposledy sa mi to stalo pri Veľkej nádherea Socializme.

Amatér – film, pri ktorom kontinuálne plačem. Plačem pri mnohých filmoch, ale nie tak dlho a s takou intenzitou ako pri tomto. Asi sa mi v živote udialo niečo podobné ako Filipovi Moszovi, hlavnej postave tohto pre mňa nádherného Kieślowského filmu.

A dalo by sa písať ďalej: Kes, Zrkadlo, Červenofúz, Skrytý pôvab buržoázie, Mlčanie, Samaritánka, Post tenebras lux, Para nad riekou...