ALBERT MARENČIN

(26. 7. 1922 – 9. 3. 2019)

Drahý Albert,

posielam list, ktorý má smerové číslo Tvojej novej adresy tam hore, ako znie jej skrátená verzia.

Takže ešte raz, drahý Albert, ono čosi neurčité, ale určite čosi najživšie z našich príbehov sú stopy. Keď zľahčujeme, tvrdíme, že nám čosi pripomínajú,keď si ubližujeme pravdivosťou, vieme, že nám otvárajú bránu zasadenú na jungovskom pomedzí. Medzi tým nevedomým a tým vedomým.

Keď sa ma teraz občas niekto spýtal, aký si bol, naučil som sa odpovedať, že si bolzvedavý. Veď sme si napokon aj povedali, že sem sme sa prišličudovať a Ty si sa čudoval kráľovsky. Bol si totiž, Vaša Jasnosť, regentom ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti.

A ešte sa len budeme čudovať. Pretože to, čo voláme dielo, sa v Tvojom príbehu začalo už dávno rozptyľovať v dobre rodiacej pôde. Zvyčajne a niekedy aj nezvyčajne. Napríklad na švíku rokov 1948/1949. A o dvadsať rokov neskôr eštevýraznejšie. Dnes kdekoho udivuje Tvoje dramaturgovanie na Kolibe. Vlastne ich udivuje celý príbeh Tvojho jasnozrivého otvorenia slovenského filmu zvodom takrečeno novovlnovým. Prečo sa to udialo práve tak? Lebo si videl a pomenoval hranice kinematografickej vizualizácie literatúry v limitoch (rovno)šaty literatúry 19. storočia. Ale ako ináč by si ich Ty videl, ak nie v Tebe vlastných – a tedaoriginálnych a kritickýchsúvislostiach. A cielene si sa pobral za tie hranice. Teda vďaka tomu a spolu s tým, čo bolo zmysluplne nápomocné prekračovaniu limitov spomenutej uniformity.

Mám na mysli čas konca vojny, ten čas uniforiem so zúfalo strhnutými výložkami, ale aj bolestivo poznačených emóciou roztrúsených príbehov v „krajine po boji“, ktoré si si nezabudnuteľne posplietal a zároveň aj ukotvil v príbehu rodinnej kroniky, kde sa parádne sprítomnil jeden z predkov, povestný Hamza, vodca sedliackeho povstania na Zemplíne. Keď sa povstanie skončilo presne tak, ako sa sedliacke povstania končili, Hamzu obesili na vŕšku za dedinou a nedovolili ho pochovať.

Napadlo mi už pred rokmi, a nenechal som si to iba pre seba, že ono prekračovanie bolo skratkou ku kolážam. Dnes je zrejmé, že to filmár v Tebe dbal, aby sa z obrazu uvoľnila energia narácie a jej posolstva. Tá už suverénne pokračovala v nastolenej poetickej realite a vizualizovala rôzne zreťazenia asociácií a provokovala život symbolov a ich znepokojujúce kontexty.

Napokon, poézia bola svorníkom všetkých Tvojich vykročení za hranice, hoci aj do krajiny mágie, ktorú Ti prichystali pasce prekladu ako dobrodružstva slova a jeho významu. Viem celkom dobre, ako si sa musel vlámať do seba – a viem aj, ako si to urobil –,aby si „prijal nehmatateľné“ rovno na „narodeninách neobmedzenosti“. Bol to on, Henri Michaux, kto Ti našepkal, ako „prejsť po ostrí noža“, a Ty si po ňom prešiel. Prešiel si „vo všetkom sám a so všetkým pospájaný“.

Sám so všetkým pospájaný sa stalo Tvojím heraldickým úslovím, lenže všetci doň nepatrili ani náhodou. Prečo? Pretože si dôverne i dôsledne ctil spriaznenosť voľbou. A mal si sakrametsky dobrý kompas.

Drahý Albert, tuším, že už by si ma zahriakol a išli by sme sa mlčky poprechádzať trebárs krajinou tvojej šlabikárovej riekanky:

Cestička do školy

cez lúky, po poli,

cestička do školy vyšliapaná,

keď som ťa šliapaval, často som si poplakal,

sňahom si bývala zasypaná.

A ešte čosi, drahý Albert, nezabudni na nás.

Tvoj Ďuro Mojžiš

 

Publikovaný text Juraja Mojžiša odznel na poslednej rozlúčke s Albertom Marenčinom.

-------------------------------------------------------------------------------

Pokojná autorita hýbateľa slovenského filmu

Eduard Grečner,

režisér

S Marenčinom sa rozprávať bolo vždy pôžitkom a prínosom. Rozhľadený vo svetovej, najmä francúzskej kultúre vnášal do prostredia slovenskej filmovej dramaturgie náročnosť a potrebu vytvárať podmienky pre moderný film. Albert Marenčin už v roku 1948 preložil z francúzštiny knihu Jeana Epsteina Mysliaci stroj. Táto kniha je základným dielom uvažujúcim o podstate filmu a nastoľujúcim kľúčové pohľady avantgardy na film ako na celkom nový, samostatný druh umenia s absolútnym dôrazom na jeho vizualitu. Blízkosť filmu a výtvarného umenia u Marenčina dominovala. Často sme o tom viedli dlhé reči v jeho pracovni. Boli to pre mňa nezabudnuteľné hodiny poznávania. V jalovom prostredí vtedajšieho slovenského filmu, uväzneného od roku 1948 v meravom chomúte tzv. socialistického realizmu (ktorý ohnivo ako Attila s mečom v ruke pretláčal vtedajší oddaný stalinista Ján Kalina), boli naše úvahy priam ilegálne. Ale v priaznivom čase uvoľnenia (po roku 1957) vytvorila Marenčinova energia cielene situáciu, že do dramaturgie nastúpili špičky slovenských spisovateľov (Bednár a Tatarka) a Kolibu posilnil príchod novej generácie z pražskej FAMU. Bolo to v období, keď bol Marenčin vedúcim tvorivej skupiny a pokúšal sa dať slovenskému filmu európsky rozmer. Pozval na Slovensko nakrúcať predstaviteľa francúzskeho avantgardného filmu Robba-Grilleta, svetoznámeho reformátora prózy i filmu. Robbe-Grillet, autor scenára Resnaisovho filmu Vlani v Marienbade, v tom čase už režisér, obohatil slovenskú kinematografiu závanom novej dimenzie narácie: medzi iným aj razantným zrušením časovej osi príbehu. Tým vniesol nový trend, ktorý už vo svete bežal, i na Kolibu. Práve táto orientácia na svetovú kinematografiu bola príčinou, že Marenčina v čase normalizačnej krízy z filmu prepustili. Odišiel do Slovenskej národnej galérie. Tým stratil slovenský film veľa, ale myšlienka snahy o európsku úroveň filmu už na Slovenku ostala a napokon priniesla i tvorivé ovocie. Smelo dnes možno povedať, že bez jeho úsilia by sa to nestalo. Túto zásluhu treba Albertovi Marenčinovi jednoznačne priznať.


Lubor Dohnal,

scenárista a dramaturg

Albert Marenčin bol o šestnásť rokov starší než ja, než Havetta, než Jakubisko. O pätnásť rokov mladší než môj otec. S kým, v akej generácii sa odohral jeho život? Mal som takmer istotu, že je súčasníkom Alfreda Jarryho. Že niekde na výlete kúsok za Parížom si dali s Miguelom Cervantesom pohár vína. Niekto mi do toho namotal niečo o Povstaní, o filmoch, o inštitúciách. Ešte než som sa stretol s Albertom Marenčinom, videl som výstavu jeho koláží. Byť za vlády boľševikov surrealistom, to postavilo takého muža mimo času. Ibaže by ste ho merali slnečnými hodinami v krajine, kde slnko nezapadá – a kde napriek tomu býva zamračené. Dohadovali sme sa, ktorý pojem z Kráľa Ubuje presnejší – armrda (v slovenskom preklade Alberta Marenčina) alebo braná moč (česky Prokop Voskovec). A potom som sedel pri stole v hoteli Paríž naproti pánovi, ktorý zažiaril pokojným úsmevom a na rozhodujúce roky mi zmenil život. Tým, že ma zaradil medzi tých, ktorým dôveroval, že sa stal jedným z tých nemnohých, ktorým dôverujem. Ďakujem mu za to z hĺbky srdca. Marenčinova zásluha o to, že slovenský film je prekvapivý, tajomný a živý, je veľká. Jeho tvár medzi ľuďmi, pre mňa dôležitými, svieti svojou pokojnou autoritou ako v ten prvý deň.

 

Dušan Hanák,

režisér

Alberta Marenčina som vnímal a vnímam ako vzdelaného a rozhľadeného ľavicového intelektuála a výraznú osobnosť slovenskej filmovej dramaturgie a hraného filmu. V 60. rokoch mal zásadný vplyv na jeho smerovanie. Ako vedúci dramaturg odmietal dogmatizmus a rozširoval tvorivé možnosti filmárov smerom k európskym a svetovým kultúrnym trendom. Angažoval sa v úsilí o liberalizáciu kultúry a spoločnosti.

Vzhľadom na dosiahnuté (umelecké) kolibské výsledky a pozitívne zahraničné kontakty ho bolo treba potrestať a odstaviť ako nepriateľa socializmu. V krutých a nedomyslených 90. rokoch sme ho odmenili mlčaním – bolo treba otvoriť brány egocentrickým populistom, zlodejom a zločincom. Príkladom demokracie a slobody na slovenský spôsob bola nehorázna privatizácia Koliby a dlhoročné ochromenie našej filmovej produkcie. 

Napriek osočovaniu a diskreditácii v období normalizácie vytváral pán Marenčin pozoruhodné výtvarné koláže s rozmerom absurdity a čierneho humoru. Ako dramaturg nám dodnes pripomína dôležitosť a často škodlivú neprítomnosť hodnotnej, náročnej a docenenej dramaturgie, ktorá je základom fungujúcej kinematografie.

 

Martin Šulík,

režisér

Smutná správa o odchode Alberta Marenčina nás s Richardom Krivdom zastihla pri nakrúcaní v Nemecku. Celou cestou domov sme na neho spomínali. Pán Marenčin bol priamočiary človek, mal zmysel pre humor. Rozhovory s ním boli vždy zaujímavé, jeho postrehy boli živšie a originálnejšie ako názory omnoho mladších ľudí. S vášňou osvietenského mysliteľa pestoval kritické myslenie i polemické diskusie, rád prenikal pod povrch skutočnosti a pomenúval veci pravými menami. Dokázal do očí povedať aj nepríjemnú pravdu bez toho, aby urážal. Vážil som si ho, pretože dokázal vytvoriť mladším kolegom priestor na tvorbu, no sám ostal stáť v pozadí. To je v našich končinách nevídané. Nikdy som ho nepočul sťažovať sa, ani keď bolo na čo. Bol to noblesný a slobodný človek.

foto: Miro Nôta