Alojz Hanúsek

ALOJZ HANÚSEK

Kameraman Alojz Hanúsek mal množstvo skúseností zo spravodajských a dokumentárnych filmov, no spolupracoval aj na hraných projektoch, tak na Kolibe, ako i v televízii. Tento mesiac si pripomíname jeho nedožitú osemdesiatku.

Hanúsek začínal v slovenskom filme v druhej polovici 50. rokov minulého storočia ako asistent kamery na dokumentárnych snímkach a naberal skúsenosti aj vďaka spolupráci na spravodajských filmoch a žurnáloch. Bola to dobrá príležitosť na cibrenie si pohotovosti aj hľadanie prístupu k ľuďom pred kamerou v rozličných podmienkach, prostrediach a situáciách. V 60. rokoch sa Hanúsek podieľal aj na pozoruhodnom celovečernom filme Psychodráma (1964) v réžii Jozefa Zachara. Na štúdium na pražskej FAMU tak nastupoval už čiastočne podkutý a svoje skúsenosti neskôr zúročil aj v spolupráci s režisérmi, ako sú Dušan Hanák či Dušan Trančík. 

FAMU absolvoval v roku 1972, keď vznikol Hanákov dokument Obrazy starého sveta„Lojzo mal v sebe ľudský rozmer, ktorým presahoval svojich kolegov. Vedel sa porozprávať s nehercom a upokojiť ho. Bol veľmi spoľahlivý a ambiciózny, vždy bol ochotný pomôcť režisérovi a hľadať najlepšie riešenie. Mal vyvinutý zmysel pre humor a zvláštnu citlivosť. Ľudia ho mali radi a zároveň bol v každom štábe autoritou. Bol úžasne praktický a všetko vedel zariadiť,“vyjadril sa Dušan Hanák. Hanúsek s ním robil okrem Obrazov starého svetaaj na snímkach Deň radosti(1972), Ja milujem, ty miluješ(1980, spolu s kameramanom Jozefom Ortom-Šnepom) a na porevolučnom dokumente Papierové hlavy(1995). V ňom ide o premyslenú kombináciu archívnych záberov s aktuálnymi vyjadreniami obetí komunistického režimu. Hanúsek respondentov často sníma v ošarpaných trestaneckých zariadeniach, do kompozícií včleňuje motívy odkazujúce na obmedzovanie ľudskej slobody, no protagonisti pred kamerou odkrývajú svoje desivé svedectvá aj v obkolesení stromov a v chladných jesenných parkoch, kde vytŕča ich osamelosť pri rozprávaní o situáciách, keď boli vydaní napospas trýzneniu bez nádeje na zásah okolia. Samozrejme, vo filme je aj ďalšia rovina rozprávania, keď sa v meste objavujú postavy s nadrozmernými „papierovými hlavami“ a tvorcovia „odchytávajú“ reakcie ľudí z pouličného davu.

V 80. rokoch Hanúsek spolupracoval i na niekoľkých hraných filmoch Dušana Trančíka. Patrí k nim aj Iná láska (1985). Príbeh sa odohráva v zimnom období v osade, zakliesnenej medzi horami, kde prišelec postupne preniká do povahy miestnych pomerov, spojených aj s kšeftárstvom, podozrievavosťou a hrubosťou. Hrdina je v tomto prostredí akoby v zajatí, z ktorého nie je ľahké uniknúť. Tieto pocity umocňuje obrazová pochmúrnosť s nedostatkom svetla, absenciou výrazných, žiarivých farieb, s ošarpanými a zadymenými priestormi krčmy, umastenými pracovnými odevmi, snehovo-blatovými brečkami... A cez dekorácie loveckých trofejí môžeme „preostriť“ na niektorých z miestnych obyvateľov, ktorí sú takisto v istom zmysle „korisťou“ iných.

V rovnakej dekáde spolupracoval Hanúsek aj s režisérom Martinom Šulíkom, vtedy ešte študentom. „Naučil ma, že vo filme je vždy zaujímavejší živý človek ako dokonalá kompozícia. Mal rád ľudí. Túžil zaznamenať jedinečnosť každého človeka a objaviť jeho vnútornú pravdu. Lojzo mal dar spájať ľudí. Vďaka svojmu humoru mnohokrát zblížil nezlučiteľné charaktery, absolútne odlišné povahy a zapálil ich pre spoločnú vec. Bol integrujúcou osobnosťou,“cituje Šulíka mesačník Film.sk z roku 2000, keď Alojz Hanúsek zomrel. Mal iba šesťdesiat rokov. 

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ / Milan Kordoš

Peter Solan

PETER SOLAN

Jeho filmy patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie, ale je škoda, že nemohol pracovať tak, ako by si jeho talent zaslúžil. Tento rok by sa režisér Peter Solan (1929 – 2013) dožil deväťdesiatky. 

Solan študoval réžiu na FAMU v Prahe a svoju profesionálnu dráhu štartoval v 50. rokoch minulého storočia v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave. V oblasti celovečernej hranej tvorby debutoval satirou Čert nespí (1956), ktorú nakrútil spolu s Františkom Žáčkom. Ďalší hraný titul už režíroval samostatne, išlo o vôbec prvú slovenskú filmovú detektívku – Muž, ktorý sa nevrátil (1959). Solan mal na svoju dobu (a na socialistické Československo) progresívne, neraz i odvážne nápady a ambície. Žiaľ, niektoré mu nepovolili zrealizovať, k iným sa mohol dostať až po rokoch. K takým patrí aj filmová dráma z prostredia koncentračného tábora Boxer a smrť (1962), ktorá má nevšedne koncipovaný príbeh: veliteľ tábora si medzi trestancami vyhliadne partnera na boxerské zápasy, ktorého začne protežovať, a on (Komínek v podaní Štefana Kvietika) na túto hru pristupuje, nezbavuje sa však puta solidárnosti so spoluväzňami. Snímku ocenili napríklad na MFF v San Franciscu. 

Ďalším filmom, ktorý mal vzniknúť už skôr, bol uštipačný Prípad Barnabáš Kos (1964), ktorý nedávno vydal Slovenský filmový ústav na DVD i blu-ray nosičoch. Solan v tomto prípade rozohráva absurdnú hru, keď sa nenápadný dobrák (trianglista) dostane k moci (stane sa riaditeľom orchestra), ktorá ho postupne pohlcuje a on ju začína zneužívať. Nasledujúci Solanov titul Kým sa skončí táto noc (1965), takisto plánovaný už roky predtým, vynikal nevšednou mierou hereckej improvizácie, ale aj atraktívnym vizuálnym riešením barového interiéru, kde sa celý príbeh odohráva. A zaujímavé výtvarné riešenia scény charakterizujú i spomenutý Prípad Barnabáš Kos. Na oboch snímkach Solan spolupracoval s architektom Ivanom Vaníčkom, hoci starší z dvojice filmov nakrútil kameraman Tibor Biath a novší Vincent Rosinec. Sám režisér v 60. rokoch hovoril, že radšej bude v umení útočiť a skúšať nové veci aj s rizikom chybovania, ako by mal byť neomylný v umeleckej impotencii. „Peter Solan vniesol do provinčného slovenského filmu európsky rozmer – inteligentný nadhľad, vtip a sebairóniu, autentickosť a civilizmus, rešpekt k pravde života,“ povedala pred šiestimi rokmi pre Film.sk scenáristka a dramaturgička Dagmar Ditrichová, dcéra Tibora Vichtu, s ktorým Solan viackrát spolupracoval. 

Začiatkom 70. rokov Petra Solana z politických dôvodov preradili do Štúdia krátkych filmov, kde sa venoval tvorbe dokumentov. K hraným projektom sa vrátil až na konci dekády. Z jeho filmografie spomeňme okrem už menovaných titulov snímky Tvár v okne (1963), Dialóg 20 40 60 (1968, poviedkový – ďalší režiséri Jerzy Skolimowski a Zbyněk Brynych), Malá anketa (1968, TV), ... a sekať dobrotu (1968, krátky), Slávny pes (1971, stredometrážny TV film), A pobežím až na kraj sveta (1979), Tušenie (1982). Režisér Eduard Grečner, Solanov generačný spolupútnik, o ňom pri príležitosti jeho úmrtiapre Film.sk povedal: „Register Petra Solana bol obdivuhodný a veľmi rozsiahly. Nepatril do nijakej ,skupiny‘. Vždy a neodvolateľne bol sám sebou a nedbal veľmi o to, čo si o tom myslí ktokoľvek. Bol zaraďovaný do skupiny ,racionalistov‘, lebo u nás výrazy ,intelektuál‘ a ,racionalista‘ boli a sú skoro pejoratíva. Prešiel svojou tŕnistou cestou bez ujmy na povesti, a čo sa charakteru týka, myslím, že ho mal práve on. Obstál v tých najväčších tornádach doby.“

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová