Bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Našťastie, veľmi pozitívne. Na jeseň roku 1991 prišlo do našich kín mnohovýznamové podobenstvo Ježiš z Montrealu (1989), nevšedný a moderný pohľad na život Krista. Režisér Denys Arcand nehľadá zmysel Spasiteľa iba v evanjeliu, ale hlavne v človeku. Duchovný z miestneho kostola poverí hlavného hrdinu Daniela, aby zmodernizoval a zosúčasnil biblický príbeh krížovej cesty. Daniel osloví na spoluprácu svojich bývalých spolužiakov a priateľov, ktorých životy (ako absolventov umeleckých škôl) sú v tom čase už niekde inde, a tento projekt sa pre divadelníkov nečakane stáva prelomovým životným momentom. 

Forma i obsah ich „krížovej cesty“ vytvárajú sugestívny prienik Ježišových čias a súčasného sveta. Moderná interpretácia evanjelia sa strieda s pasážami zo súkromných životov členov hereckej skupiny. Celý príbeh filmu však naberá až mrazivé rozmery. Správna rada kostola totiž predstavenie zakáže! Myslím si, že tento film by nebol v súlade s „tradičnými kresťanskými hodnotami“ ani v kontexte našich duchovných predstaviteľov. Jeden z najlepších filmov s touto tematikou bol ocenený Cenou poroty aj Ekumenickou cenou (!) v Cannes.

Chcete si konfrontovať svoje najväčšie túžby a sny? Nový film Paola Sorrentina Oni a Silvio (2018) vznikol pôvodne ako dvojdielny s názvom Toro, v preklade Býk. Názov by však mohol byť aj Ako som sa štyri razy stal premiérom. Producenti vytvorili aj 152-minútovú verziu filmu pre kiná. Hoci vás už úvodné titulky upozornia, že „odkaz na existujúce osoby a fakty je umelecky pozmenený a interpretovaný“, súčasnému divákovi sú kontexty jasné od začiatku. Protagonistu príbehu síce najprv nazývajú iba „on“, ale postupne ho „oni“ volajú už „Silvio“ alebo „predseda“. 

Áno, najbohatší muž Talianska a niekoľkonásobný tamojší premiér Silvio Berlusconi sa stal inšpiráciou na Sorrentinovu komediálnu drámu. Istý typ spoločenskej kritiky sa nachádza vo viacerých režisérových filmoch ako jeho obľúbený prvok. Stačí si spomenúť na oscarovú Veľkú nádheru. Milionára a politika stelesňuje Sorrentinov dvorný herec Toni Servillo, ktorý opäť presvedčivo zúročil svoj cit pre (až) groteskné situácie s výraznou mierou cynizmu. Silvio aj všetci „oni“ žijú a pohybujú sa vo svete, kde sú poctivosť a slušnosť neprípustnými hodnotami. A keďže tento film nie je tak ďaleko od skutočného sveta, bude mať vysokú výpovednú hodnotu aj pre divákov na Slovensku.

odporúča dramaturg filmového klubu Richard Kováčik

V máji prichádza do kín Rocketman, film britského herca a od roku 2011 aj štvornásobného režiséra Dextera Fletchera, ktorého evidujem vďaka snímkam Sunshine on Leith – to je taký jednoduchý (asi) muzikál pre priamočiaru radosť, ktorý u nás v distribúcii nebol, a Orol Eddie, ktorý u nás v distribúcii bol, ale asi sa veľmi nezapísal do povedomia. Je to ten film o nie práve najšikovnejšom skokanovi na lyžiach Michaelovi Edwardsovi. Neviem, či sú to dobré filmy, ale mňa oba veľmi bavili, takže ma teší, že životopisný film o Eltonovi Johnovi nakrútil práve Fletcher. Nie som fanúšik Eltona Johna ako hudobníka, ale nadchýna ma Elton John ako popkultúrna ikona, tá akoby úplná vyprázdnenosť a sebaironická póza. Preto dúfam, že Rocketman bude aj o tom.

Vo Filmotéke Kina Lumière sa vlastne nedá siahnuť mimo. Ak si však mám vybrať srdcom, nie rozumom, tak z májovej ponuky je to na prvom mieste Zacharov Štúr, teda film Niet inej cesty z roku 1968, ktorý som prvý raz videl až niekedy začiatkom 90. rokov, keď sa už znova mohlo. Úplne ma vtedy uhranula jeho veľkorysosť – neviem, ako to lepšie pomenovať. Jednoducho som nečakal, že to bude také sebavedomé. Je tam, samozrejme, pieta a pátos a vôbec všetko, čo sa dá od veľkej národnej témy čakať, vrátane urputne majestátneho hereckého výkonu Štefana Kvietika, ktorý Štúrovi tesá sochu z gest, ale to je viac-menej jedno, lebo Niet inej cesty je v jadre čisto divácky film. Vo vzťahu k slovenskej kinematografii som mal veľké predsudky, no po filme Niet inej cesty boli hneď menšie.

Pépé le Moko, francúzska gangsterka s neskutočnou atmosférou, klasika, vlastne starý romanticko-dobrodružný film, v ktorom popri Jeanovi Gabinovi hrá hlavnú úlohu orientálne mestské prostredie. Vrchol Gabinovej spolupráce s režisérom Julienom Duvivierom, ktorý z neho prakticky urobil hviezdu svetového formátu. Pépé le Moko, čiže osamelý Pepe je parížsky zločinec, ktorého okolnosti donútili ujsť do Alžírska, kde naďalej pôsobí ako gauner, ale plne neaklimatizovaný, čo znamená, že stále túži po domove. A zahľadí sa do krásnej ženy zo starej vlasti a doplatí na to. Celé je to také smutno poetické a vidieť to na veľkom plátne musí byť zážitok o to väčší, že v roku premiéry (1937) sa to vlastne inak vidieť nedalo.

Vôňa ženy, Dino Risi, 1974. Nič proti hollywoodskemu remaku, ale originál je, samozrejme, len jeden, a hoci je Al Pacino výborný herec, v tomto konkrétnom prípade sa na Vittoria Gassmana jednoducho nechytá.

odporúča filmový publicista Juraj Malíček