Petra Fornayová,

choreografka 

Na selekciu filmov, ktoré mám rada, som použila jednoduché kritérium pamäti, ktorá, dúfajme, uchováva najmä to podstatné. 

V jednej z kinosál piešťanského Cinematiku 2017 práve prebieha diskusia o filme. Zrazu sa jedna pani prihlási o slovo: „Ďakujem za skvelý film. Mala som v pláne vidieť aj ďalšie, ale, úplne v dobrom, viac pre dnešok nedám. Idem premýšľať.“ Sedela som tam tiež a musela som len súhlasiť. Tento kompliment patril celovečernému dokumentu Desať rokov lásky režiséra Adama Hanuljaka a produkčnej spoločnosti DogDocs. Je to v tom najlepšom zmysle slova obyčajný film o obyčajných ľuďoch, vtipný, nepateticky dojemný. 

V ikonickej snímke Martina Šulíka Všetko čo mám rád zohrávajú svoju rolu kulisy občas šialene škaredej, ale predsa len mojej Bratislavy. No podstatné bolo, ako geniálne dokázal film zachytiť zmiešané pocity mnohých z nás tesne po roku 1989. Povestná otázka Ann, ktorú položí s anglickým prízvukom detsky naivne, sa stala metaforou. Ak ste chceli niekomu takto vynadať, už sa to nedalo. 

Na koniec som si nechala Ninu Juraja Lehotského. Keďže som zažila prácu na filme, nemôžem a ani ho nechcem hodnotiť. No z toho istého dôvodu viem, ako veľmi bol film pre Juraja a celý štáb dôležitý, viem, aká úžasná bola „malá“ Biba Nováková, a viem, prečo Nina vznikla. Práve preto budem tento film úplne neobjektívne odporúčať každému a v mojej pamäti bude vždy patriť do kolónky „áno, toto mám naozaj rada“.