Veriť obrazu

Ivo Miko je kameramanom predovšetkým mladej generácie režisérov. Spolupracoval na úspešných študentských filmoch Romana Fábiana, na dokumentoch Mira Rema aj Tomáša Krupu, na debute Rasťa Boroša Stanko a aktuálne je v kinách Punk je hned!, debutová snímka Jura Šlauku. 

Pre Film.sk si raz uviedol, že sa ti zatiaľ darí udržať balans medzi tým, čo musíš robiť, a tým, čo máš na filme rád. Čo máš na filme rád? 

– Keď mi dáva energiu, keď ma dokáže vtiahnuť do príbehu. Niekedy sa medzi plátnom a divákom vytvorí bariéra. Mojou úlohou kameramana je prelomiť túto bariéru, aby divák necítil odstup a vtiahlo ho to aj emocionálne. O to som sa snažil aj pri filme Punk je hned!, aby divák nehľadel na príbeh i na celé prostredie iba zvonku, ale aby ho priamo navštívil. Niekedy sa stane, že vyšperkúvaš jeden záber a začneš priveľa svietiť, prípadne nacvičovať s hercami či skôr hlavne s nehercami, a stratí sa tam určitá iskra. Opakovaním sa to nezlepšuje, práve naopak, cítiť z toho umelosť. Aj pri filme Punk je hned! občas cítiť, že je to tak na hrane. Sú to predsa len neherci, ale myslím si, že v autenticite im pomáha aj srdcu blízky a prirodzený stupavský záhorácky dialekt. Bavili sme sa o tom s režisérom Jurajom Šlaukom a podľa nás je to aj celkom vtipné. Ak divák, samozrejme, prijme túto hru a dá sa vtiahnuť. Film je ku koncu stále silnejší, čomu veľmi pomáha aj hudba. 

Som rád, že slovenský film je čoraz pestrejší a z tej rôznosti už niečo môže vzniknúť. Ja mám jednoducho na filme rád, keď sa jeho energia prenesie na diváka. Čo neznamená, že to musí byť rýchly film. Obľubujem aj filmy, ako je napríklad Nebraska od režiséra Alexandra Payna. Je v ňom niečo živočíšne, ale hlavne ľudské. A takisto mám rád vo filme humor. Film nemusí stále moralizovať a decimovať ma, čo ten slovenský robí často. Keď sa takých nakopí viac za sebou, nemám už ani energiu dopozerať ich.

 

To je na filme Punk je hned! dobré, že nie je sociálnou drámou, i keď má niektoré jej prvky.

– Nazval by som to asi sondou do prostredia s veľmi ľahkým príbehom. Hrdina neprestajne padá a vstáva, ale musí ísť ďalej a stále mu nedochádza prečo. Nestíha sa zastaviť a zamyslieť. Je to rozprávané ľahšou formou, takže sa to hádam dá vydržať. Aj keď nie každý sa prehryzie cez to množstvo nadávok. Ale v tom prostredí je to veľmi bežné. Mám rád ľudí, ktorí žijú tu a teraz, preto mi bola táto komunita v niečom sympatická, hoci žijú tak trochu na hrane, miestami až za ňou. Je mi to však sympatickejšie ako príbeh o nejakom intelektuálovi, cez ktorý sa neviem dostať. Neviem to vinou samotného filmu, prípadne to naozaj nie je moja téma. 

 

Hovoríš zatiaľ o tom, čo ťa na filme baví ako diváka. A z pohľadu profesionála? Hneď sa aj opýtam, čo ťa vlastne k profesii kameramana pritiahlo.

– Ja som vyštudoval telocvik a geografiu. Vlastne až keď som bol na vysokej, zistil som, že existuje niečo ako filmové kluby, a objavil som filmy Formana, Kusturicu, Jarmuscha, ktoré sa v Sabinove nepremietali a nemal som šancu ich vidieť. Spolu s kamošom Mišom, s ktorým sme chodievali na tieto filmy, na pivko a poflakovali sa, sme začali chodiť do fotokrúžku v Mlynskej doline medzi intrákmi, kde som v tom čase býval. Super na tom bolo, že som mohol tráviť čas v tmavej komore, kedy som len chcel. Nebolo tam totiž veľa ľudí, ktorých by to naozaj bavilo. Začala ma baviť fotografia a vôbec rozprávanie obrazom. Mišo chcel ísť na kameru, a tak som sa prihlásil aj ja. Jeho nevzali, ani mňa nie. Našťastie. Aspoň som si dokončil školu, videl pár ďalších výborných filmov. Mal som čas dozrievať, trošku popremýšľať a oveľa lepšie si pripraviť práce. No hlavne medzitým zrušili vojenčinu. Fotenie ma neprestalo baviť, asi preto mám rád aj zaujímavé statické zábery, keď sa zastaví čas. Pri filme sa do toho všetkého dostáva ešte pohyb, príbeh, interakcie, všetko to preväzuje atmosféra a mňa baví pomáhať režisérovi dostať to dokopy a najmä urobiť to tak, aby to celé nevyznelo umelo, akoby to nemalo so životom nič spoločné. Potrebujem obrazu veriť. Témy sa budú plus-mínus vždy opakovať, ale sú tu práve tie malé nuansy, cez ktoré sa rozprávajú. Je to skoro ako s hudbou – akordy sú tie isté, ale ich kombináciou, spevom, ľuďmi vznikajú zaujímavé veci.

 

Bavil by ťa príbeh vyrozprávaný iba obrazom?

– Nemám problém, keď sa rozpráva bez slov. Ale v tom to nie je. Pri Punkusme s hercami veľa skúšali a hľadali cestu, ako na to. Zistili sme, že musíme scény viac rozsekať, aby sme film mohli potom poskladať. Aby sme si vytvorili väčšiu slobodu na strih a vytváranie tempa. Keď nemáš dostatok prostriedkov, z čoho plynie, že máš málo času na vytvorenie scény, musíš ju rozsekať na menšie časti, potom to prestrihať a dať dokopy. Protipólom Punku je pre mňa napríklad film Roma, kde sa snažili dostať celé scény do dlhých, jednotných záberov. Ale pre mňa bolo to tempo neskutočne pomalé, kým sa kamera otočila, stihol som medzi dvomi švenkmi vypiť niekoľko káv. No netvrdím, že je to zlý film. Aby som sa však vrátil späť, myslím si, že scéna ako celok buď funguje, alebo nie. Niečím to proste musí vnútri žiť, musí ťa to pútať. Aj Forman tam ten život musel nejako dostať, vybral si ľudí, niečo s nimi nacvičil a scény fungovali. 

Ak si pozrieme tvoju filmografiu, často sa pohybuješ v špecifických či okrajových prostrediach – medzi väzňami, baníkmi, v kruhoch erotického priemyslu, v rómskej osade...

– Mňa tie prostredia bavia. Cítim sa dobre či už medzi pankáčmi, alebo medzi Rómami... Je to viac pravdivé. Cítiť tam život. My často žijeme v uzavretom svete, dostávame sa do izolácie a reálny život už akoby nevnímame. Myslím si, že by mnohým pomohlo vyjsť z kaviarne a vycestovať mimo Bratislavy. Videli by tie rozdiely a potom by sa možno až tak nečudovali, prečo ľudia volia tak, ako volia. Pochopili by, prečo im politici tak ľahko zahrajú na city. Je ľahké vyvolať v nich emócie, strach.

 

Pýtam sa na tie prostredia pre komunikáciu s ľuďmi pred kamerou. Aby ťa niekto počúval a akceptoval, musíš hovoriť jeho „rečou“.

– Tému filmov, ktoré som robil, si vyberali režiséri. A ja som si s nimi blízky, rozmýšľame podobne. Takže to pre mňa nebol problém. Aby nedošlo k bariére medzi divákom a filmom, musia sa najskôr prelomiť bariéry medzi štábom a ľuďmi vo filme. Ja som im rozumel, a tak nebol pre mňa problém preladiť sa a hovoriť s nimi tak, aby rozumeli, čo vlastne potrebujeme. Niekedy nemusia vedieť úplne všetko, keď ja už viem, že to, čo hľadáme, máme. 

 

Máš rád, že títo ľudia nepoužívajú pred kamerou autocenzúru?

– Áno, ale nie z pohľadu nejakej nadradenosti. Som proste rád, že sa prekonali nejaké bariéry a existuje určitá forma obojstrannej dôvery. Oni sa neštylizujú, sú pred kamerou takí, akí sú. A mojou úlohou je nezhadzovať ich. 

 

Film Stanko bol road movie, Punk je hned! pôsobí občas ako dokument. Naplnilo sa v tvojej hranej tvorbe to čaro prekvapenia, nepredvídateľnosti, ktoré má dokumentárny film?

– Ja mám rád čaro nechceného. Myslím, že viem rozlíšiť a zachytiť to, čo je dobré aj čo režisér chce. Hranice sa lámu, vznikajú hrané dokumenty a hrané filmy s prvkami dokumentarizmu. Školu som končil doktorandskou prácou na tému dokumentárneho prístupu v hranom filme. Hľadal som, ako tie prvky používať, baví ma to. Preto sa mi páčila napríklad rumunská nová vlna. Ale na niečo také musíš mať aj režiséra. Práca s nehercami má svoje limity, takže sa musíme vrátiť aj k hercom, respektíve skombinovať ich. Neherci v istom momente neprekročia svoju hranicu. Pokiaľ ide o jednoduché dialógy, ktoré sú im blízke, tak sa to ešte dá, ale ak má byť dialóg vystavaný významovo aj emočne, tam už nastáva problém a, bohužiaľ, musí nastúpiť herec.

 

Keď hovoríš bohužiaľ, znamená to, že sa ti lepšie pracuje s nehercami?

– Nie, nie. Neberiem ako traumu, že na pľac príde herec. Ale ak si pozrieme hrané filmy posledných rokov, väčšinu z nich nakrútili dokumentaristi. Málokto z absolventov hranej réžie nakrúca hrané filmy. Dokumentaristi nie sú zvyknutí pracovať s hercami, ani to až tak nevedia, preto ich postavy väčšinou len stoja a pozerajú do diaľky alebo sa s nimi prechádzame... Je pri tom nejaká atmosféra, čo je super, ale chýbajú zložitejšie scény. Ja teraz nakrúcam pre RTVS dokument o Ruských denníkoch v SND a vidím celý ten dlhý skúšobný proces. Páči sa mi ten proces hľadania, každý do toho niečo prinesie. Keď sa na začiatku opýtate režiséra, ako to bude vo výsledku, tak vám povie, že ešte nevie, lebo je to o hľadaní. Tvorba je o hľadaní. Pri Punku sa nešlo úplne podľa pôvodného scenára, lebo sa stále niečo menilo v danej komunite, preto to bolo o dlhom hľadaní pri nakrúcaní a potom aj v strižni. 

Pravidelne spolupracuješ s Mirom Remom. V čom ste sa našli?

– Mne sa s ním spolupracuje super. Vlastne sme jeden školský ročník – ja, Miro Remo, Juro Šlauka, Roman Fábian. Veľa sme spolu prežili, dobre sa poznáme. Miro sa nebojí, vie, čo chce a hľadá, má aj vizuálnu predstavivosť. Keď má režisér jasnú predstavu a vie ju vysvetliť, je to paráda. U niekoho je to skôr pocitovejšie, nevie presne, čo chce – vtedy je tá práca ťažšia, treba sa na neho naladiť, pomáhať mu formulovať, čo vlastne hľadá, pripraviť mu materiál, s ktorým bude ešte pracovať v strižni, lebo to nevie posúdiť priamo na mieste. 

 

Ako si vnímal problémy okolo Removej Cooltúry

– Bude to ešte horšie, vznikajú rôzne právne obmedzenia. Ja by som dal každému pred nakrúcaním podpísať súhlas a potom by som to nakrútil podľa seba. Nedá sa robiť film, ak má každý právo rozhodovať o ňom a cenzurovať ho štýlom, že sa mu nepáči, ako tam vyzerá. Ak film vyslovene neuráža a nerobí z daného človeka vola, ktorým nie je, ak neprekrúca, čo ten človek povedal, tak je to v poriadku. Okolo filmu je dosť iných starostí, a keby sme sa mali každého pýtať, tak nič nenakrútime, dokument už vôbec nie. To sa potom môžeme rovno vrátiť do ateliérov a nakrúcať iba s hercami. Narážame na nové a nové problémy, treba to teda aj právne nejako vyriešiť. Takto to smerujeme len k umelosti. 

 

Ako sa hľadal vizuál filmu Punk je hned!?

– Ako som hovoril, mám rád dokumentárny prístup a spôsob snímania bol prispôsobovaný tomu, aby to celé vyzeralo rozbito. Od začiatku bolo treba všetko vytvoriť, nie je to dokument, Juro to musel narežírovať. Ale celá skladačka mala pôsobiť rozbito, ako životy tých ľudí. Použilo sa veľa materiálu s chybami, aby to pôsobilo ešte deštruktívnejšie. Estetiku sme mali jasnú, určilo ju prostredie. Chceli sme sa vyhnúť modernejším častiam mesta, a keďže sa všetko v súčasnosti dosť rýchlo mení, museli sme kvôli niektorým lokáciám vycestovať aj za hranice Stupavy. Ale veľká väčšina sa robila priamo tam. Juro Stupavu dobre pozná, takže vie, kde sú autentické miesta a kde sa daná komunita najviac zdržiava. Točilo sa to na foťák, takže nebolo treba veľký štáb, ktorý by neherci nemuseli uniesť a my by sme nemohli s nimi len tak splynúť. Napokon sme to ešte dokolorovali v Česku kvôli českému koproducentovi.

 

Aktuálne sa v kinách premieta aj dokument Tomáša Krupu Dobrá smrť, na ktorom si takisto spolupracoval. Ide o náročnú tému. Bol si už niekedy v situácii, že si odložil kameru?

– Nakrúcal som iba pasáž so synom hlavnej predstaviteľky v Amerike a upútavky na film, lebo je dôležité, aby sa dostal k divákom. Ja som zatiaľ nebol v situácii, že by som váhal, či toto ešte má byť vo filme. Natáčam, ale ak si niekto vyslovene nepraje, aby som to robil, tak to nerobím. Mám v sebe isté hranice. Skôr som sa ocitol v situácii, že som chcel odložiť kameru, lebo ma to nakrúcanie nebavilo. Stalo sa mi to nedávno v divadle Aréna.

 

V čom je ten kameramanský kumšt?

– V tom, že rozmýšľaš nad filmom ako nad celkom. Si aj strihač a v istom zmysle aj režisér. Môžem pomôcť režisérovi, keď viem, čo chce, a priniesť aj niečo svoje, niečo nové. Nemá to byť len moja exhibícia, kameraman má filmu pomáhať. Na vrchu pyramídy je vždy režisér a ostatní napĺňajú jeho predstavu. Napokon je to on, kto sa musí postaviť pred diváka a povedať mu: Dobrý deň, ja som nakrútil tento film. 

Takisto treba mať cit pre vytvorenie atmosféry. A to nie je vždy len o veľkých kamerách a svetlách...

 

A kameraman je v istom zmysle aj dramaturgom...

– Nedávno sme robili v Banskej Štiavnici workshop pre prvákov kameramanov a strihačov. Nakrúcali na šestnástku a my sme im vysvetľovali, že musia rozmýšľať aj ako režisér, aj ako strihač, aj podľa potrieb zvukára. A takisto si musia vedieť pomenovať, kde veci fungujú a kde nie. Film je dosť komplikované dielo. Niečo sa napíše na papier, potom sa to prenáša do reality, ktorá má 360 stupňov a z nich treba vybrať, čo sa ukáže a ako to bude podané divákovi. Takže kameraman pomáha pri prenose tejto neobmedzenej reality do 2D rozmeru a navyše do toho všetkého vnáša atmosféru. S týmto 2D materiálom ďalej narába strihač a iné profesie. Ale už tento materiál je brutálnym výberom, o ktorom, samozrejme, musel rozhodnúť kameraman spolu s režisérom. Výroba filmu je teda sled príčinno-následných vzťahov a hlavne neustálych rozhodnutí popri tom, ako sa všetko kazí. V tomto procese je veľmi ľahké stratiť sa alebo poriadne zamotať, keď si už dlho ponorený vnútri a nemáš odstup. Každá profesia musí mať aj presah. Kameraman je teda dramaturgom na pľaci, pomáha režisérovi nájsť riešenie a cestu. Tak ako v postprodukcii príde strihač, ktorý nemá k materiálu citovú väzbu a pomôže to režisérovi poupratovať a poskladať. Potom sa do toho aj on dostane príliš hlboko a musí sa na to pozrieť niekto zvonku – a to je ten hlavný dramaturg, ktorý by mal mať najväčšie skúsenosti a hlavne má odstup.

 

Hovorili sme o autenticite. Bavila by ťa práca aj na vyslovene obrazovo experimentálnej snímke?

– Nebaví ma film pre film. Výnimkou je možno videoklip. Ja musím vedieť, o čom to je, aby som to vedel naplniť. Kto nevie, kam kráča, nikdy tam nedôjde. Samozrejme, môže to byť vizuálne zaujímavé, ale nie je to pre mňa. Potom pôjdem radšej fotiť. Ako tvrdí Igor Luther, niekedy je statická fotka silnejšia ako film. 

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta