Marko Škop

režisér

Začnem slovenskou kinematografiou. Je veľa autorov, ktorých filmy sa ma v určitých obdobiach života dotkli. Krátky výber z dokumentov zahŕňa napríklad Obrazy starého sveta Dušana Hanáka, Fotografovanie obyvateľov domu Dušana Trančíka, snímky Gajdoš Antalík Mariana Urbana a Deža Ursinyho, Stanko Mužík Jána Opartyho, ... nepozná ona mňa, ani ja ju Jara Vojteka, 66 sezón Petra Kerekesa, Slepé lásky Juraja Lehotského, Arsy-Versy Mira Rema. Z hraných filmov sú to napríklad Slnko v sieti Štefana Uhra, Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu, Ja milujem, ty miluješ Dušana Hanáka, Všetko čo mám rád Martina Šulíka, Dom Zuzany Liovej, Ďakujem, dobre Mátyása Priklera a Služobníci Ivana Ostrochovského.

Nie je tu priestor na vymenovanie všetkých domácich filmov, ktoré ma ako diváka zasiahli výpoveďou a osobitým autorským prístupom, no už sa veľmi teším na tie, ktoré prídu od nastupujúcej generácie, napríklad od Michala Blaška.

Mám rád atmosféru filmových klubov. Ako gymnazista som viac čítal, než pozeral filmy, ale v rodnom Prešove som začal chodiť do kina s názvom Klub. K projekciám tam robil lektorské úvody Igor Slivenský, čo spravilo z každej návštevy špeciálnu udalosť. Pamätám si, ako ma ohúrili klasické diela Andrej Rubľov (r. Andrej Tarkovskij), Bláznivý Petríček (r. Jean-Luc Godard), 8½ (r. Federico Fellini) alebo Ten tajomný objekt túžby (r. Luis Buñuel).

Po príchode do Bratislavy na vysokú školu sme z internátov pravidelne niekoľkokrát do týždňa brali útokom filmové kluby Nostalgia a 901. A keďže sme sa skupinovo identifikovali s revoltou voči rodičom a establišmentu, popri klasike sme za kultové považovali aj hipisácke filmy Bezstarostná jazda (r. Dennis Hopper) alebo Vlasy (r. Miloš Forman). Rád spomínam aj na vtedy súčasné tituly ako Tri farby: Modrá (r. Krzysztof Kieślowski), Piano (r. Jane Campion), Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec (r. Peter Greenaway), Lost Highway (r. David Lynch), Prelomiť vlny (r. Lars von Trier), Psie dni (r. Ulrich Seidl).

No a dnes sa vždy teším napríklad na každý nový film od Michaela Hanekeho, Naomi Kawase alebo Alice Rohrwacher. Z najmladšej generácie si veľmi cením tvorbu Kantemira Balagova.