Pokračovanie obsahu:

Film má takú silu, akú doň vloží tvorca

O filmoch Viery Čákanyovej FREM a Biela na bielej sa v posledných mesiacoch hovorí aj v súvislosti s oceneniami. FREM mal medzinárodnú premiéru vlani na Berlinale tesne pred zatvorením kín. Začiatkom tohto roka získal Cenu českej filmovej kritiky v kategórii audiovizuálny počin, nomináciu na Českého leva za zvuk a neštatutárnu nomináciu za plagát. Biela na bielej zase triumfovala na MFDF Ji.hlava v prestížnej hlavnej sekcii Opus Bonum, kde získala cenu za najlepší svetový dokument. 

Keď ste v rozhovoroch pri uvedení filmu FREM hovorili o východiskách a téme, spomínali ste aj to, že človek sa cíti a správa ako kráľ vesmíru a potreboval by menej arogancie a viac pokory. Je zaujímavé, aký krátky čas stačil na to, aby FREM, ale i Biela na bielej získali nové významy. Keď sa na ne pozeráme dnes, po skúsenosti, ktorou stále prechádzame, všetky tie obrazy a myšlienky o človeku a jeho ničotnosti ešte zosilneli. Navyše je zážitok z filmu FREM do veľkej miery určený vnímaním diváka a závisí od jeho skúsenosti. Teraz má divák novú skúsenosť a na film bude nazerať aj cez jej optiku. Ako to po uplynulom roku vnímate vy? 

Neviem, či sa dá zovšeobecniť skúsenosť potenciálnych divákov. Medzi povestnými bublinami, v ktorých ľudia žijú, je čoraz menší prienik a pandémia to asi len umocnila. Každý človek má trochu inú skúsenosť - závisí od toho, či má rodinu, deti, od typu jeho zamestnania, od toho, kde žije, akú má povahu a ako je schopný zvládať stresové situácie. Sú ľudia, ktorí si takmer nevšimli, že tu prebieha nejaká pandémia. A iní zase slúžia 12-hodinové služby na covidovom oddelení v nemocnici. To je extrémne rozpätie skúseností a medzi tým existuje milión odtieňov šedej. Uvedomujem si krehkosť systému spoločenských a politických vzťahov – všetko je založené na dôvere. Štát má síce nejaké právomoci a ponúka nejaké služby či pomoc, ale zdá sa, že stále menej ľudí má pocit, že to, čo štát ponúka, je užitočné, funkčné a možno sa na to spoliehať. V mnohých prípadoch oveľa lepšie, adresnejšie a efektívnejšie fungujú svojpomocné, samosprávne alebo komunitné mechanizmy, len nám chýba „tradícia“ riešenia (najmä lokálnych) problémov touto cestou. Súčasne s tým zrejme veľa ľudí prehodnocuje to, ako žijú a čo je pre nich dôležité. Triedia, čo bytostne potrebujú a čo ich len vyčerpáva alebo obťažuje. V tom je táto skúsenosť dobrá. Neviem však, čo sa stane, keď sa tieto mikro-skúsenosti spoja do jednej množiny.

Vírus nám veľmi rýchlo ukázal, ako hovoríte v Bielej na bielej, „efemérnosť nášho pechorenia“. Aká je vaša skúsenosť? Ako zasiahol nečakaný stoptime do vašich projektov a do života?

Stoptime trvá už takmer rok. Iné to bolo počas prvej vlny, iné je to teraz, keď to už nie je taká „zábava“. Som celkom zvyknutá na rôzne druhy deprivácie, ale niekedy je to proste ťažké. Aj „efemérnosť nášho pechorenia“ je často témou dňa. Potom je ťažké prinútiť sa čokoľvek robiť. Je dobré mať aspoň elementárny režim dňa, čas vyhradený na prácu a oddych. O to sa snažím. Potrebujem pohyb, takže veľa chodím – pešo do strižne, na prechádzky. Pri chôdzi sa dobre čistí hlava. Inak učím dištančne v ateliéri dokumentárnej tvorby na VŠMU a zároveň dokončujem tretí diel trilógie. Trochu sa na tom sama zabávam, ale vznikne ešte jeden film, ktorý sa odtrhol z mračna bodov okolo témy FREMU. Celý je natočený na 8 a 16 mm materiál plus mám nejaké lidarové skeny (digitálne 3D modely prostredí vytvorené laserom). Táto situácia mi vyhovuje v tom, že materiál je viac-menej natočený. Tak ako v prípade Bielej na bielej počas prvej vlny, môžem sa hrať v strižni. Akurát táto prvá fáza strihu, ktorou je hľadanie tvaru, je v tejto situácii ťažšia ako obvykle, pretože ide o totálne autistickú prácu. Je dobré aspoň raz za deň sa s niekým porozprávať, najlepšie naživo.

Čo vás priviedlo k nakrúcaniu na klasickú surovinu? Budete aj tentoraz strihať s Marekom Šulíkom?

Jeden z príbehov, ktorý mal byť pôvodne súčasťou FREMu, som z dôvodov súvisiacich s témou nakrúcala na 16 mm materiál. Keď som točila túto časť filmu, bavilo ma to a pokračovala som v tom, hoci som už vedela, že materiál nebude súčasťou FREMU (dostalo sa tam nakoniec pár záberov v rámci prológu). Začala som rozmýšľať nad samostatným filmom, ktorého téma sa prepojila s jedným ešte starším námetom. Išlo v ňom o nápady, ako využiť pri riešení zložitých globálnych problémov (napr. aj pri reforme správy vecí verejných alebo klimatickej zmene) nové technológie, konkrétne filozofiu blockchainu v synergii s umelou inteligenciou – zjednodušene povedané. O tomto a o zamotanej genéze tretieho filmu by mohol byť celý ďalší rozhovor, takže to skrátim. Som v úvodnej fáze strihu, sama sa snažím nájsť základný tvar. Potom možno budem môcť niekoho k strihu prizvať. Ale tam ešte nie som, a preto to nechcem ani veľmi rozpitvávať.

Pri nakrúcaní na klasický materiál sa inak premýšľa, je potrebná precíznejšia príprava. Do strižne nejdú také dlhé hodiny materiálu...

To je práve omyl! Ja nad tým toľko nepremýšľam, postupujem veľmi intuitívne. Dosť často experimentujem a bez veľkej prípravy, takže sa vždy teším, keď sa do svetlo-citlivej vrstvy filmu niečo zakreslí. Nerobím hraný film, kde by som presne inscenovala scény s dialógmi. Film používam ako zápisník. Niekedy to je, ako keď si čosi zapíšete na kúsok toaletného papiera, lebo nič iné nie je poruke. Jednoducho ma to baví. Paradoxne pri tom cítim omnoho väčšiu slobodu a radosť ako pri nakrúcaní s digitálnou kamerou. Áno, je to iný typ točenia aj premýšľania, ale to sa ťažko vysvetľuje, treba to zažiť. Najprv je to strašná frustrácia, a cez tú fázu sa treba preniesť. Ide aj o očakávania, ktoré človek má. 

V Bielej na bielej sledujeme introspekciu človeka v izolácii, na mieste, kde je iba sneh a ľad, iné spektrum zvukov a svetlo. Mnohí hovoria, že práve uplynulý rok a zastavenie sa im poskytlo priestor na rozmýšľanie, prehodnotenie. Prešli ste si teraz procesom introspekcie ešte raz nanovo? 

Áno, ale je to temnejšie prehodnotenie. Občas sa snažím spomenúť si na Antarktídu a vyvolať si ten pocit vnútorného pokoja. Samota tam bola v podstate až euforická. Tu v meste je to menej príjemné. Introspekcia stále beží, ale asi nemám potrebu zverejňovať jej výsledky. V každom prípade, posledných päť rokov spojených s témami FREMU bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúcich. Teším sa na to, keď dokončím túto „päťročnicu“ a začnem niečo nové a inak, v práci aj v živote. A možno nemusím znovu splniť plán na 120 percent. To je vlastne nádej, ktorá sa spája s týmto obdobím a pomáha mi ho nejako prežiť. Paradoxne v tejto situácii vidím svetlo na konci tunela, akurát musím k tomu svetlu ísť pomaličky, postupnými krokmi, vlastne sa skoro plaziť. A pritom najradšej by som bežala! Kladie to veľké nároky na moju trpezlivosť, prirodzene som totiž veľmi netrpezlivý človek. Takže to beriem ako lekciu trpezlivosti a učím sa správne využívať posledné zvyšky energie. 

V dávnejšom rozhovore pre Film.sk ste povedali, že neznáme prostredie sa reflektuje lepšie ako známe, pretože ho vnímame viac zmyslovo, neanalyzujeme, ale prežívame. Akú skúsenosť vám v tomto zmysle priniesol pobyt v Antarktíde? Sú Frem a Biela na bielej - odlišné, ale zároveň v niečom komplementárne filmy odpoveďou na otázku? 

Synergia týchto dvoch pohľadov je dobrá v tom, že ukazuje sentimentálny a nesentimentálny vzťah k realite. Príroda tu jednoducho je, indiferentne sa ponúka procesom nášho vedomia, my ju nejako vnímame, niečo cítime. Možnože práve existencia sentimentálneho vzťahu k nej v nás vytvára pocit privilegovanej pozície. Pritom naše vedomie je len nejaká vrstvička, ktorú generujú elektrochemické procesy v mozgu a má určité konkrétne vyladenie, určitý obmedzený repertoár vnímateľných polôh. Iná vec je, že zase až taký rozdiel medzi organickou a anorganickou hmotou možno nie je. Všetko je hmota, v rôznych konfiguráciách. Ale to už analyzujem, mudrujem. Na mieste dominuje pocit fascinácie realitou. 

Už pred pandémiou sme sa často pýtali, čo je ešte dystópia a čo už dnešná realita. Vo FREME sa spája ekologická téma s témou umelej inteligencie a jej vývoja. Sledovali sme, ako si príroda v istom zmysle vydýchla, keď sa ľudské životy načas v mnohom zastavili. Trochu to pripomína súboj kto z koho – či človek zničí planétu, alebo sa príroda začne „brániť“ a zbaví sa človeka. Je pre vás dystópia zaujímavý žáner?

Keď robím film, nepremýšľam nad jeho žánrovým vymedzením. O žánroch sa začne hovoriť až v rozhovoroch, ako je tento. Napríklad zo žánru sci-fi som doteraz prečítala možno dve knihy, inak sci-fi nečítam. Aj sa niekedy čudujem, odkiaľ ku mne chodia tie myšlienky, ktoré sa potom označujú ako dystopické sci-fi. Čo sa týka súboja kto z koho, nepoviem nič nové, ale asi ide práve o to, aby dostatočne veľa ľudí pochopilo, že to nemá byť súboj. 

Napriek všetkému FREM nie je film o aktivizme, i keď môže mať aj taký účinok. Smútok a nostalgia sa tu spájajú s estetikou a vznikol zážitkový film, ktorý skrz niečo vizuálne i zvukovo pôsobivé hovorí o zániku. Tento princíp nájdeme v umení často, ale vy ste ho posunuli ešte ďalej. Pritom prvotný zámer bol trochu iný a súčasťou filmu mala byť aj „ľudská linka“ – príbeh polárnika.

Áno, všetko malo byť inak. Vývoj FREMU bol extrémne turbulentný proces. Dlho mi trvalo, než som sa odvážila opustiť bezpečné teritórium – ľudský naratív, s ktorým sa vie človek ľahšie identifikovať. Je vtipné, že tento naratív sa vrátil v podobe filmu Biela na bielej, čím vznikla synergia, o ktorej bola reč. Už keď sa FREM strihal, vedela som, že mám svoj osobný materiál. Postava polárnika bola vždy len alter ego. Keď z FREMU jeho „príbeh“ vypadol, začal mi ten osobný ľudský pohľad chýbať. A vyžiadal si samostatný film. Myslím si, že to je tak dobre. 

Nakrúcanie často prinesie nové pohľady, zmenu názorov, niekedy otvorí ešte zaujímavejšie témy, ako boli tie východiskové. Ekológia, umelá inteligencia, to sú nevyčerpateľné témy. Priviedla vás táto práca k ďalším témam? 

Z veľkých tém som teraz trochu unavená. Dajú sa reflektovať aj cez nejakú mikro-prizmu, to ma teraz zaujíma viac ako teórie všetkého. Súvisí to s únavou zo spomínanej „päťročnice“ a určite aj s pandémiou. Keď má človek odvahu a záujem, všetko je nevyčerpateľné. 

Akú silu má dnes film? Môže niečo zmeniť? 

Čo mám na to povedať? Film má takú silu, akú doň vložil tvorca zo seba, plus energiu všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na jeho výrobe. To je zákon zachovania energie. A či môže film niečo zmeniť vo vedomí iných ľudí? Môže, čoby nie. Veď preto ľudia tvoria umenie, že chcú niečo zmeniť vo vedomí iných ľudí. Prípadne prezentovať vlastné plody vedomia, ale aj to vedie v konečnom dôsledku k zmene vo vedomí iných ľudí. A úplne jednoducho – film má silu, keď je dobrý. To bude platiť asi vždy. V súčasnej dobe zahltenej obrazmi sa možno oslabuje sila audiovizuálneho posolstva, môže to byť spôsobené mentálnou a percepčnou únavou. Na prebitie tejto únavy, na prerazenie bariéry je potrebná väčšia sila. Preto si treba naordinovať trochu audiovizuálnej abstinencie.

Vo filme ste, hoci iným spôsobom, ako sa bežne využíva, použili dron, aby ste sa na stále nedotknutý kus planéty Antarktídu pozreli skrz niečo, čo nemá emócie. Vedci a aktivisti medzitým začali upozorňovať, že drony sú pre zvieratá nebezpečné a stresujúce. Takáto možnosť sa teda už nenaskytne. Chceli by ste ešte experimentovať s dronom? 

Ani nie, zatiaľ mi stačila táto skúsenosť. Je fakt, že zvieratá treba šetriť, vystresované sú z nás už dosť. Možno keď sa vývoj posunie ešte ďalej a budú existovať naozaj autonómne drony, bude ma zaujímať, čo bude zaujímať ich. 

Prostredie ako Antarktída, s malým farebným spektrom, ponúka priestor na prácu so svetlom. Sú tam aj iné svetelné podmienky. Aká to bola skúsenosť?

Zaujímavá a liečivá. Bavilo ma sledovať premeny svetelných atmosfér, ako sa odrážali na textúre snehu a ľadu. 

Hovoríme o pohľade niečoho neživého. Umelá inteligencia dnes už pri rôznych pokusoch píše, maľuje, ale ani najdokonalejšia forma nevyváži absenciu emócie. FREM je emocionálny, pretože i keď je to pohľad stroja, stále za ním stojí človek a vy ste ten pohľad trochu poľudštili, nejde len o mechanický záznam.

Nemôže vyvážiť absenciu emócie. Neviem, či to je pozitívum, alebo negatívum. Náš svet vyzerá tak, ako vyzerá, so všetkým pozitívnym aj negatívnym, pretože máme emócie. Ukazuje sa, že emócie sa výrazne podieľajú aj na mentálnych procesoch, ktoré sa predtým chápali ako analytické a racionálne. Nevieme si predstaviť pohľad bez emócií. Nedá sa to, aj keď práve takýto pohľad by ma zaujímal – čo za „pocit“ je ten „nepocit“, ten stav mysle. Nemáme na to ani slovo. Možno ide o stav, ktorý má aj veľa odtieňov šedej. Odtieňov, ktoré sú „pocitmi“ v nejakom inom registri vnímania alebo cítenia.

FREM sa dá vidieť už aj na portáli DAfilms. V posledných mesiacoch je online všetko – divadlo, hudba, výstavy. Zosilnel i fenomén streamovacích platforiem. Vy ste aká diváčka? 

Slabá. Praktikujem práve audiovizuálnu abstinenciu, ktorú som spomínala. Radšej sa idem von prejsť. 

Niektoré filmy mali pre zatvorené kiná nakoniec premiéru online. Išli by ste aj vy touto cestou? Pretože FREM na veľkom plátne a s kvalitným zvukom je úplne iný zážitok aj v porovnaní s hocako kvalitným domácim kinom.

Neviem. Aj kvalita domácej kinovýbavy sa zlepšuje, až človek rozmýšľa, kam to zájde. O chvíľu bude mať každý kino doma a môže ešte aj streamovať, čo pozerá. Druhý extrém potom je, že ľuďom sa to už nechce riešiť a pozerajú filmy na telefóne. FREM bol špeciálny film, kde hypnotický efekt veľkého plátna a kvalitných reproduktorov mal zmysel. Myslím si však, že väčšina „normálnejších“ filmov je okej aj na obrazovke monitora. Neviem, ako to dopadne s distribúciou Bielej na bielej. Je to ťažké aj pre pretlak, ktorý pandémia vytvorila na festivaloch. Uvidíme, kde bude mať film nakoniec medzinárodnú premiéru a či sa dovtedy otvoria kiná. Ak nie, neprekáža mi online distribúcia. 

Vaše predchádzajúce filmy sa dotýkali aj histórie, jej presahov do prítomnosti. Teraz ste sa obrátili aj smerom k budúcnosti. Pracujete na uzatvorení trilógie. Hľadáte už aj novú tému? Pracujete ešte na niečom?

Aktuálne pracujem na tom treťom filme, ktorý som spomínala. Tým sa uzavrie „dystopická sci-fi päťročnica“, potom si trochu oddýchnem a potom budem zrejme robiť ďalší film. Mám novú tému, ktorá ma zaujíma, len je ešte skoro ju konkretizovať. Hlavne viem, že chcem pracovať iným spôsobom ako doteraz. Hádam to bude cesta k väčšej radosti z tvorby. Potom mám ešte dlhodobé motto, ktoré som v poslednom čase zanedbala: Práca je dobrá, ale treba mať aj iné záujmy. 

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta