Hračky, masky, obrady a zvyky

V novej rubrike Film.sk vám budeme postupne predstavovať kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Pokračujeme cyklom filmov režisérky Heleny Slavíkovej-Rabarovej Maľovanky-spievanky.

Cez detské riekanky, piesne aj hry tu autorka oživuje ľudovoumelecké výrobky z najrôznejších materiálov od výšiviek cez kraslice a predmety z kovu, dreva, ale i textilné bábiky až po výrobky zo slamy a šúpolia. Predzvesťou celého cyklu, v ktorom predmety ožívajú ako súčasť ľudových obradov, bolo Predjarie (1982), po ktorom nasledovala Jar (1983). Po nej sa práca na cykle na istý čas zastavila. Až v roku 1987 pribudlo Leto (1987) a neskôr Jeseň (1989) aj Zima (1990), v ktorej dostali priestor i koledy. „Animovaný film ako špecifický druh výtvarného umenia dokáže pretlmočiť dieťaťu národný odkaz, podobne ako ilustrovaná kniha. Obohacuje ho však hudba, rytmus, zvukomalebnosť ústneho prejavu. Preto som sa rozhodla pokúsiť sa o detský obradový folklór v animovanom filme, kde sú ľudové hry, obyčaje, zvyky chronologicky zoskupené podľa ročných období,“ vysvetľovala režisérka v časopise Homo Felix. „Materiál, do ktorého som mala možnosť načrieť, bol úžasne bohatý: hračky, masky, zvykoslovné predmety – kraslice, rapkáče, zvonce, no i betlehemy a mnoho iného. Autentické ľudovoumelecké výrobky a predmety sme vo filme použili v organickom spojení s výtvarným prejavom Hany Cigánovej a Petra Cigána,“ hovorila o sérii filmov, v ktorej sa o hudobnú zložku postaral Svetozár Stračina a na jej nahrávaní režisérka spolupracovala aj s detským folklórnym súborom Radosť z Trenčína. „Výrazové prostriedky animácie umožnili ukázať dieťaťu nielen ten-ktorý výrobok, lež aj proces jeho vzniku, jeho materiálovú podstatu či princíp fungovania,“ dodala režisérka. 

K animovanému filmu sa Helena Slavíková-Rabarová dostala na základe konkurzu ako čerstvá absolventka dramaturgie na VŠMU. Rudolf Urc v texte o Slavíkovej-Rabarovej pre Film.skpripomenul, že keď sa v roku 1965 konečne podarilo etablovať skupinu kresleného filmu ako jednu z tvorivých skupín Štúdia krátkych filmov, neznamenalo to koniec všetkých problémov, práve naopak. Problémy, ktoré mali technologický či personálny ráz, ale súviseli aj s vhodným priestorovým zázemím tvorivej skupiny, sa ešte len začali. „Najväčším problémom bola dramaturgia. Dovtedajšia výpomoc sesterských dramaturgií či externá spolupráca s kolegami z pražského animovaného filmu boli len provizóriom. Kľúčovú otázku sa podarilo vyriešiť až v roku 1968 nástupom Heleny Slavíkovej-Rabarovej. Stala sa prvou dramaturgičkou slovenského kresleného filmu. Predurčila ju na to prax v bábkovom divadle, študium na Divadelnej fakulte VŠMU i príhovor Bohdana Slavíka, najdôležitejšej osobnosti slovenského triku a grafu,“ napísal Urc. Lenže prišla normalizácia. Slavíková-Rabarová najskôr dostala pokarhanie za spoluprácu na filme Fedora Vica Ja musím byť zbojník (1970) a v roku 1972 ju z funkcie dramaturgičky odvolali a preradili na miesto režisérky. 

Keď neskôr Slavíková-Rabarová hovorila o rozdieloch a špecifikách slovenskej animovanej tvorby v porovnaní s inými krajinami, upozorňovala, že na rozdiel od iných socialistických krajín, ale aj na rozdiel od českých filmárov, vtedy ešte v rámci Československa, je animovaná tvorba na Slovensku sústredená do jediného štúdia. „S tým súvisí aj takpovediac univerzálne zameranie tohto štúdia: vytvárať animované filmy pre deti i pre dospelých; vytvárať ich prostredníctvom všetkých druhov animácie, t. j. vytvárať filmy kreslené, plôškové i bábkové; vytvárať i filmy experimentálne; vytvárať popri štúdiových filmoch domácich i filmy koprodukčné; vytvárať popri filmoch krátkych i filmy celovečerné; vytvárať aj objednávkové televízne seriály pre deti,“ vymenúvala v roku 1987 pre Zpravodaj československého filmu režisérka.

Matúš Kvasnička