Veľká výprava do dejinných tiesňav

Už úvodné titulky filmu Krajina ve stínu, podľa ktorých si roku 1920 nad pohraničným dejiskom príbehu „vymohlo správu nové Československo“, a to „s negatívnym dosahom na životy miestnych rodín“, ohlasujú dištanc od oslavného masarykovského naratívu. Pozdvihnutú zástavu nacionálnej nezaujatosti a deapologetizujúceho pohľadu nesie film celý čas so cťou a s umeleckou bravúrou.

Režisér Bohdan Sláma a scenárista Ivan Arsenjev stvorili „veľký národný opus“ o vidieckej multinárodnej komunite, ktorá asistovala réžii 20. storočia, predovšetkým súboju dvoch propagánd – nemecko-nacistickej a komunisticko-boľševickej. Uchopenie politicky, nábožensky a národnostne zmiešaných dejinných súvislostí mohol vznietiť len jasnozrivý morálno-historický postoj.

Otvára ju obraz akoby umŕtvenej krajiny. Pohybom kamery sa záber rozšíri o pasúci sa dobytok a potom dve deti pri ohníku, aby sa vrátil späť k zvieratám a tam sa skončil. Bezútešná expozícia nového pohraničného miesta predznamenáva neskoršiu príznakovú repliku: „Predsa sa k sebe nebudeme správať ako zvieratá.“ Cez elipsu prvorepublikovej doby sa potom roztvorí miestopisná freska rokov 1938 až 1952, v ktorej silnejúci tlak nových poriadkov dezorientuje vidieckeho človeka v jeho jednoduchom, rituálnom živote. Zmätok v miestnej komunite odštartuje uvoľňovanie civilizačných hradieb a priestor na animálne správanie. Odistený granát nacistickej svojvôle vyvoláva prejavy primitivizmu, brutality a otvára priechod ľudským patológiám, „šľachteným“ nielen zvonka organizovanou tyraniou, ale aj útlakom v rodine. Explóziu barbarstva vo filme dokoná východný boľševizmus. 

Súbory príznakových detailov v tejto dejepisnej freske neklesajú k „ľúbivému“ živočíchopisu. Realistická výbava filmu sa zastavila pred bránami hyperrealizmu. Dôsledná konkrétnosť výpravy a kostýmov kráča spolu s prácou kamery po úzkej kladine objektivity a vo filme nachádza esenciu nezávislého pozorovania. Spôsobu rozprávania je cudzia irónia, smiešnosť, absurdita, parodickosť či fraška (obľúbené komodity českého filmu) rovnako ako artové psychologické ponory či ich sýte detaily. Aj emotívnych, lyrizovaných obrazov prírody je tu poskromne. Štylistika Krajiny ve stínu sa oprela jednak o čiernobielu dobovosť, jednak o vzájomné vzťahy desiatok postáv. Z húštiny ich zväzkov vystupujú ako znaky a ich konanie tvorí najdôležitejšiu zložku štylizácie. Príznakové postavy konajúce v priestorovej a tvarovej realistickosti odkazujú na ústrednú katarziu filmu – drámu dejín písaných ľudským počínaním. 

Určujúcimi atakmi na krajinu sú vo filme vyhnanstvá, deportácie a úteky. Ničia stabilitu a vzťah k miestu, kde človek žije a ktoré ho živí. Rozhodnutiu „tu som sa narodil a tu zomriem“ oponuje vynútený odchod: „nemôžem sa už na to pozerať“. Ide o tragický obraz znásilňovaných dejín a nezdravej „dynamiky“, keď utečencov z cudzej vôle striedajú utečenci z vlastnej nevôle. Kým židovské transporty podliehajú nacistickej genocídnej „logistike“, povojnové vyhnanie Nemcov je odvetou bez logistického plánu a vyhnancov ponecháva napospas prežitiu na území nikoho. Obraz politického upevnenia komunistickej moci ukončuje film rokom 1952 prostredníctvom drastického príkazu na ďalšie transporty.

Záverečná scéna filmu je kľúčová, pretože sa v nej stretávajú určujúce pohľady dvoch ústredných hrdinov, ktorí prežili – českého odbojára priženeného do židovskej rodiny a Češky vydatej do nemeckej rodiny. Štít zlovôle a pomsty sa tu konfrontuje s morálkou citu a ľudskej dôstojnosti. Transportovaná česká hrdinka po chvíľke odvráti zrak od osamoteného odbojára, bývalého väzňa koncentračného tábora a tribúna pomsty. Tak ako v zábere predtým žena pozdvihla kríž na mieste vraždy svojho muža, tak sa s duchovnou silou vzdáva odplaty a, objímuc obe svoje deti, dáva nádej budúcnosti, vychádzajúcej z tohto dedičstva. Dedičstva mravnej sily, ktorá dokáže čeliť barbarstvu a zlovôli.

Ťažko súhlasiť s tvrdením niektorých recenzentov, že film nepriniesol nič nové a mohol vzniknúť aj pred tridsiatimi rokmi. Vidno tu značný posun a nekompromisné prehlbovanie historickej reflexie od snímky Je treba zabiť Sekala (1998) – v nej funguje istá kompaktnosť miestneho tribunálu, ktorý očisťuje dedinu od zlovôle, aj keď podhodením obete – a ešte viac v porovnaní s témou finálnej ľudskej ústretovosti snímky Musíme si pomáhat (2000). V citlivej kauze česko-nemeckých vzťahov nadväzuje Krajina ve stínu na staršie, dobovo odvážnejšie snímky 60. rokov Kočár do Vídně (1966) a Adelheid (1969) a na novšiu výzvu snímky Habermannův mlyn (2010). V slovenskej kinematografii túto tému aj so sakrálnym rozmerom nastolil dlhší prológ filmu Tri dcéry (1968), v ktorom mŕtvolné územie českého pohraničia po likvidácii nemeckého katolicizmu osídľujú zbožne založení slovenskí vyhnanci. Náboženský motív neobchádza ani observačná Krajina ve stínu. Kým Služobníci (2020) si pre túto tému o cirkvi v totalitných súvislostiach vypožičiavajú genius loci a kompozície spirituálneho umŕtvovania, samotná viera v nich nie je motivačným, zobsažneným činiteľom. Oproti tomu v Krajine ve stínu je viera nespiritualizovanou súčasťou historických reálií, tradicionalistickým motívom osobnej integrity a mravnej odkázanosti.

Krajina ve stínu (Česko/Slovensko, 2020) RÉŽIA Bohdan Sláma SCENÁR Ivan Arsenjev KAMERA Diviš Marek HUDBA Jakub Kudláč STRIH Jan Daňhel HRAJÚ Magdaléna Borová, Stanislav Majer, Csongor Kassai, Barbora Poláková, Pavel Nový, Petra Špalková, Zuzana Kronerová, Ági Gubíková MINUTÁŽ 135 min. HODNOTENIE **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA po otvorení kín

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: Filmtopia