50. MFF Rotterdam

50. MFF Rotterdam: multidimenzionálna festivalová skúsenosť

Holandský filmový festival, ktorý sa dlhodobo venuje mladej, inovatívnej a progresívnej kinematografii, oslavuje v roku 2021 polstoročnicu existencie. Navzdory extravagantnejším plánom sa v dôsledku pandemickej situácie oslavovalo primárne filmom vo virtuálnom priestore. Jubilejný ročník má však dve štádiá. Po februárovej online verzii (1. – 7. 2.) je na jún naplánované „offline“ podujatie. 

Hybridnú online a offline štruktúru a február so začiatkom leta preklenie iniciatíva 50/50. Na streamingovej platforme IFFR Unleashed uvádza postupne 50 filmov z 50 ročníkov prehliadky. Decentralizovaná podoba dáva nový rozmer a pozíciu festivalovej skúsenosti. Podobný koncept predstavil už vlani portugalský festival Doclisboa a obdobná forma čaká Berlinale. Rotterdam však bol medzi prvými festivalmi, ktoré už v minulosti experimentovali so streamingom. V rámci už neexistujúcej iniciatívy IFFR Live! slovami vtedajšieho riaditeľa „exportovali“ do sveta nielen filmy, ale aj časť festivalovej skúsenosti. V roku 2021 sa takýto export stal štandardom.

Pred začiatkom príprav 50. ročníka nahradila holandského producenta Bera Beyera v pozícii riaditeľa chorvátska festivalová dramaturgička a manažérka Vanja Kaluđerčić. V minulosti už pre Rotterdam pracovala. Obmenila programový tím a následne spolu adaptovali aj štruktúru festivalu. Bero Beyer k nej počas predchádzajúcich piatich ročníkov pristupoval veľmi pružne, každý rok sa obmieňala a mohla tak bezodkladne reagovať na dianie a trendy v nezávislej kinematografii. 

Nový programový tím vybral pre februárovú časť tradičnú súťaž začínajúcich režisérov (Tiger Competition), sekciu Big Screen s umeleckými filmami so širším diváckym a distribučným potenciálom a sekciu Limelight, sumár najzaujímavejších diel uplynulej sezóny a filmov, ktoré sa pripravujú do lokálnej distribúcie. V júni čakajú Rotterdam filmy tvorcov na vzostupe a trendy v nezávislej kinematografii v známej sekcii Bright Future. Zároveň sa pripravuje inaugurácia najnovšej a najväčšej sekcie Harbour. Ak je súťaž Tiger Competition vlajkovou loďou rotterdamského festivalu, nová sekcia sa má stať jeho výkladnou skriňou a má reflektovať aj „multidimenzionálnu povahu“ festivalu. 

Rozšírenie hlavnej súťaže Tiger Competition na 16 titulov umožnilo zväčšiť aj teritoriálny, štylistický a formálny záber sekcie, ktorá sa dlhodobo zameriava na propagovanie talentov. Tohtoročný výber bol vskutku eklektický. Ak by mala byť rotterdamská súťaž odrazom aspoň jedného súčasného trendu, bola by ním neustále stúpajúca fluidnosť filmového umenia, súvisiaca s rúcaním akýchkoľvek bariér a hierarchií v ňom. 

Tuniský klubový triler Black Medusa v spoločnej réžii Youssefa Chebbiho a ismaëla aktualizuje vzorec exploatačného „rape-revenge“ žánru v dobe #MeToo. Okrem toho sa snímka stáva aj generačným a genderovým portrétom porevolučného Tuniska. Medzigeneračný posun zaznamenáva aj Juja Dobrachkous prostredníctvom motívu gréckeho mýtu o Ariadne a Minotaurovi a tradičného gruzínskeho rituálu k zosnulým v snímke Bebia, à mon seul désir. Mladá modelka Ariadna sa v nej snaží vymedziť voči práve zosnulej starej mame, ktorá dominuje retrospektívnemu rozprávaniu. Atmosférická čiernobiela kamera (Veronika Solovieva) pripomína rurálne zábery Freda Kelemena a takmer bressonovským snímaním detailov dodáva filmu poetický vizuál. 

Medzi progresívnejšie tituly sa zaradil celovečerný režisérsky debut Francúza Pascala Tagnatiho I Comete − A Corsican Summer, kolektívny portrét korzickej dediny, vyskladaný z mikropríbehov jej obyvateľov, ktoré sú často až voyeuristickými fragmentmi. (Snímka získala jednu z troch cien sekcie – Zvláštnu cenu poroty, rovnako ako kosovský film Noriky Sefa Looking for Venera, Tiger Award si odniesol Vinothraj P. S. za indický film Pebbles – pozn. red.). Najradikálnejší objav tohtoročnej súťaže predstavuje projekt domáceho režiséra Tima Leyendekkera Feast. Inšpiroval ho skutočný prípad úmyselného šírenia vírusu HIV, ktorý otriasol Holandskom v roku 2006. Leyendekker sa odpútava od tradície konvenčnej narácie a v siedmich, často nesúvisiacich epizódach (na každej spolupracoval s iným kameramanom) sa venuje rôznym parciálnym aspektom tohto prípadu. Postupne sa posúva z mimézis do abstraktnejšej polohy umeleckej interpretácie toho, čo sa stalo. Vytvoril v podstate videoartové dielo, formálne ho prispôsobil filmovému médiu a výsledkom je polymorfná kombinácia mystifikačnej esejistickej dokufikcie. 

Už pri minulých ročníkoch zaznelo, že posolstvom rotterdamského festivalu je podporovať a predstavovať filmové umenie, ktoré je v opozícii k monolitickému vnímaniu kinematografie. Vynovený programový tím vstúpil do ďalšej polstoročnice s rovnakým krédom.

Martin Kudláč, filmový publicista 

Sundance 2021

Sundance 2021: Trauma a hnev proti patriarchátu

Americký filmový festival Sundance (28. 1. – 3. 2.) otvoril filmovú sezónu 2021 digitálne. Mimoriadnemu ročníku dominovala téma inkluzívnosti, zosobnená nielen príbehmi, ale aj zložením filmárov.

Nový filmový rok a festivalová sezóna 2021 sa začali v Park City v Utahu (USA) virtuálne. Filmový festival Sundance zvolil túto formu napriek tomu, že ostatné veľké a vplyvné americké filmové festivaly, ako SXSW (Austin, Texas) a Telluride (Colorado) vlani vypustili ročník a naznačili tak nevôľu voči digitálnej alternatíve. Dnes už aj SXSW pripravuje virtuálny festival, ktorý sa v období pandémie stal normou. 

Prehliadky, ktoré sa rozhodli pre online verziu, hlásili doposiaľ rekordné počty divákov. Digitalizácia prispieva k väčšej demokratizácii a inkluzívnosti festivalov. Inkluzívnosť sa stala aj výrazným tematickým motívom tohtoročného Sundance. Hlavnú cenu v kategórii hraných filmov si z neho odniesla snímka americkej scenáristky a režisérky Siân Heder CODA (anglický akronym pre „dieťa hluchých rodičov“). CODA sa navyše zapísala do histórie festivalu ako prvý film, ktorý vyhral nielen hlavnú cenu poroty, ale aj divácku cenu, cenu za réžiu a špeciálnu cenu za najlepší ansámbel (obsadenie?). A Apple kúpil práva na film za najvyššiu sumu v históriu festivalu – 25 miliónov dolárov. 

Ide o remake francúzskeho filmu La Famille Bélier (2014), ktorý sa odohráva na pôdoryse konvenčnej stredoškolskej drámy o dospievaní. Jeho protagonistkou je Ruby. Ako jediná počujúca uľahčuje ostatným členom rodiny spojenie s majoritnou spoločnosťou ako ich tlmočníčka. Ocitá sa však na životnej križovatke. Čelí dileme, či zostať s rodinou a pomáhať v skromnom, avšak existenčne nevyhnutnom podnikaní, alebo sa vydať v ústrety nepoznanej slobode a naplniť vlastné spevácke ašpirácie. Silnú stránku filmu predstavuje zobrazenie nepočujúcej minority (rodičov hrajú nepočujúci herci, Oscarom ocenená Marlee Matlin a Troy Kotsur) a nesentimentálne uchopenie jej emancipácie vo väčšinovej spoločnosti.

V rámci programovej štruktúry dosiahol festival rovnováhu medzi režisérmi a režisérkami a až 51 percent z nich bolo inej ako bielej farby pleti. Príbehy zo ženskej perspektívy v spracovaní autoriek dominovali programu ako výrazné tematické vlákno a nezanedbateľná časť filmov pochádzala zo spektra žánrovej kinematografie. Fantazijnosť Faunovho labyrintu s osobnou drámou protagonistky pátrajúcej po svojom utopenom dvojčati v inej dimenzii kombinuje v snímke The Blazing World režisérka Carlson Young, ktorá zároveň stvárňuje hlavnú postavu. Hororovú atmosféru narúša štylizovaný, až pastišový surrealizmus. Tento fantasy film tak získava mierny odstup pri spracovávaní témy traumy a mentálneho zdravia. Britská filmárka Prano Bailey-Bond so svojím metatextovým psychologickým hororom Censor sleduje obdobnú príbehovú a tematickú trajektóriu ako The Blazing World. Enid pracuje ako filmová cenzorka v thatcherovskom Spojenom kráľovstve. Do jej pracovnej náplne spadajú v drvivej väčšine ultranásilné exploatačné filmy (tzv. video nasties). Na rozdiel od tajomného portálu v príbehu Carlson Young objavuje Enid svoju stratenú sestru v jednom z extrémnych filmov. Trauma a paranoja začínajú priživovať obsesiu s fatálnymi následkami. 

Švédska režisérka Frida Kempff sa vo svojom celovečernom, takmer komornom debute Knackningar takisto venuje obsedantnosti a paranoji. Hlavná postava Molly sa po prekonaní nervového zrútenia presťahuje do nového bytu, kde neustále počuje zvláštne klopkanie. Jej susedia – muži nemajú pre jej výstredné správanie pochopenie a Molly sa čoskoro ocitá na pokraji šialenstva. Vzhľadom na príbehový minimalizmus práve snímka Fridy Kempff najvýraznejšie demonštruje politický podtext ženy spútanej nie duševnou chorobou, ale patriarchátom a latentnou opresiou, ktorej musí čeliť. Motívy psychickej choroby v uvedených filmoch nie sú znakom slabosti, hystérie či inej nedokonalosti, ale prejavom vzbury proti systému.

Túto rebéliu najexplicitnejšie pomenúva a zobrazuje americká scenáristka a režisérka Karen Cinorre v celovečernom debute Mayday. Podobne ako Carlson Young aj Cinorre vytvorila alternatívnu realitu. Skupina odbojárok v nej žije v ponorke uviaznutej na pobreží a ako sirény lákajú mužov do smrtiacej pasce. Tých, čo prvotnú lesť prežijú, štvú ako zver, až kým ich nepopravia. Cinorre dáva do kontrastu harmóniu ženského spoločenstva a krutosť a neľútostnosť pri likvidácii tyranie. Výsledkom je politická rozprávka, ktorá na zdôraznenie nevyhnutnosti rebélie proti patriarchálnemu establishmentu a nevyhnutnosti jeho zvrhnutia využíva radikálnejšie obrazy, než je subtílna implózia vo filme Knackningar.

Martin Kudláč, filmový publicista