Nevšedná poézia všednosti  

Jim Jarmusch venuje svoj najnovší film poézii. Vzdáva hold jej tichej sile, skrytej v nenápadných veciach a obyčajných ľuďoch. Jeho hrdinom je šofér Paterson z mesta Paterson, ktorý si do svojho básnického zošitka zapisuje všetko, čím ho život oslovuje. Dáva mu tým nový rozmer a dotýka sa večnosti.

Dramatizácia každodennosti nie je kategória pre každého. Táto voľba chce majstra s originálnym myslením, slobodného vizionára s talentom vynachádzavého pozorovateľa, ktorý si nedá nič vnucovať a diktovať. Tvorcu s vycibreným vizuálnym cítením, ktorý vždy dokáže svoje publikum prekvapiť a dokonale očariť. Takých nie je málo, ale Jim Jarmusch je v triede vyvolených jednoducho neprehliadnuteľný.

Svoje najnovšie dielo nazval Paterson. Je to názov mestečka v New Jersey, ale zároveň meno hlavnej postavy. Paterson (Adam Driver) je vodič autobusu. Každé ráno vstane, natiahne si na ruku hodinky, objíme ženu, zje raňajky a odkráča do práce. Vypočuje si depresívne zvesti kontrolóra Donnyho a naštartuje motor. Nič ho neodlišuje od ostatných, až na jednu maličkosť – píše poéziu. Žije ju a obdivuje, v pivnici sú na malom stolíku zbierky jeho obľúbených básnikov.

Sprevádzame ho po celý týždeň, od pondelka do nedele je všetko rovnaké, a predsa stále iné. Paterson sedí za volantom a počúva rozhovory cestujúcich, vracia sa domov, ide so psom na večernú prechádzku, zastaví sa v obľúbenom bare na pivo. Jediným vybočením z optiky všednosti je jeho žena Laura (Golshifteh Farahani), inovátorka s citom pre originálny dizajn. Neustále čosi maľuje – závesy, oblečenie i mafiny, ktoré chodí kamsi predávať. Je krásna a závideniahodná, túži po gitare, a keď ju dostane, usilovne cvičí, predvádza unavenému manželovi svoje hudobné pokroky.

Režisér zaľudňuje pradivo opakujúceho sa rytmu zaujímavými postavičkami z baru. Jeho majiteľ Doc má tvár unaveného buldoga a holduje šachu, pokojne nalieva a svojou všetko chápajúcou mlčanlivosťou má k Patersonovi blízko. Vláčny rytmus barového života rozvibruje rozchod Marie a Everetta – z jej strany sála otrávená ochota všetko ukončiť, z tej druhej nalieha nasprostastá vytrvalosť.

Z tohto jednoduchého denníkového sledu scén sa odrazu vynára čosi neuchopiteľné, poézia krehkej radostnej prítomnosti, bez frustrácií a ambícií, nárokov na životné zmeny a zlomy. Všetko je tu, ticho veselé a skromne krásne, len sa netreba ponáhľať a treba si vychutnať čas na „mlčanie verných vecí“. Jim Jarmusch tu proti filozofii dynamického progresivizmu, takého blízkeho dravej Amerike, stavia múdry stoicizmus, takmer nehybnú a nenáročnú ideu básnickej prozreteľnosti. Poézia je tu mantrou harmónie a spirituality, skrytej a bohatej, pulzujúcej kdesi pod povrchom obyčajnosti. Jej zdrojom je zrejme poetické dedičstvo citovaného básnika Williama Carlosa Williamsa (1883 – 1963), autora zbierky Paterson, predchodcu beatnikov a predstaviteľa amerického imaginizmu. Neďaleko Patersonu vyrastal Allan Ginsberg a o meste spieva aj Bob Dylan v skladbe Hurricane z roku 1975. Je to mesto s druhou najväčšou moslimskou a arabskou komunitou v USA, čo sa síce vo filme až na perzský pôvod Laury nijako zvlášť nezdôrazňuje, ale znalcom perzskej poézie sú obsahové i tematické akcenty známe. Má schopnosť vizualizovať spirituálne entity, prevádzať ich do materiálnych súradníc a zároveň udržať ich vnútorný, skrytý zmysel.

Jarmusch svoj poetický opus dopĺňa nenápadným humorom. Jeho zdrojom je nepochybne pes Marvin (v skutočnosti sučka anglického buldoga Nellie, ktorej udelili cenu Palm Dog na festivale v Cannes, kde sa film premietal v hlavnej súťaži), ktorý s neomylným citom pre pomstu dôkladne rozhryzie Patersonov zošit, kam si zapisoval svoje básnické postrehy (autorom filmovej poézie je básnik a prekladateľ Ron Padgett, nositeľ Ceny Williama Carlosa Williamsa, prekladateľ poézie Guillauma Apollinaira). Nenapodobiteľný humor má i Patersonovo stretnutie s japonským literátom.

Vizualizácia poetického obsahu, otázka stavby a rytmu takejto citlivej architektúry, môže byť pre všetkých aktívnych aj potenciálnych scenáristov predmetom štúdia. Jarmusch stereotyp ozvláštňuje, dodáva mu humor a výnimočnosť (výtvarné nápady Laury). Okrem dôsledného „dizajnu“ jednotlivých postáv je významným prvkom filmu práca s detailom, ktorá si žiada presného a vnímavého pozorovateľa so zmyslom pre praktickú hravosť. To ostatné je záležitosť talentu.

Paterson je neobyčajný film. Spoločnosti vydané napospas hypnotizujúcemu konzumu, odtrhnuté od svojich spirituálnych tradícií, potrebujú takýto „filmový vokál“ ako soľ.

Paterson (Paterson, USA, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Jim Jarmusch _KAMERA: Frederick Elmes _STRIH: Affonso Gonçalves _HUDBA: Carter Logan _HRAJÚ: Adam Driver, Golshifteh Farahani a ďalší _MINUTÁŽ: 118 min. _HODNOTENIE: • • • • •

Viera Langerová ( filmová publicistka )
FOTO: ASFK

Všetko o jeho matke

Marco Bellocchio patrí medzi popredné osobnosti súčasnej talianskej kinematografie. Na konte má viac ako dve desiatky filmov a podľa vzoru veľkých neorealistických majstrov sa často pridŕža autenticity, vierohodnej a neprikrášlenej reality. Najnovšia Bellocchiova snímka Sladké sny v sebe nesie základné rysy režisérovej predchádzajúcej tvorby. Krehký osobný príbeh človeka sa mieša s reálnymi udalosťami, prostredníctvom ktorých sa spoveď jednotlivca mení na dobovú spoločenskú výpoveď.

Cez optiku malého chlapca Massima vstupujeme do roztancovaných šesťdesiatych rokov, keď sa mladá mamička so synom oddáva potešeniu z rokenrolovej hudby. Neskôr spoločne pozerajú televíziu alebo obdivujú krásy mestskej architektúry na vyhliadkovej jazde. Harmonickým vzťahom však otrasie tragická udalosť, ktorú autoritatívny otec Massimovi najprv zatajuje zo strachu o synovu psychiku. Lenže čoskoro je chlapec aj tak nútený vyrovnať sa so skutočnosťou a pochopiť, že puto medzi ním a milujúcou matkou sa pretrhlo. Po rokoch sa Massimo vracia do rodinného bytu, kde prežil najkrajšie chvíle svojho života i detstvo po boku citovo odmeraného otca. Silné spomienky, zakonzervované v priestore, uvoľnia v dospelom mužovi vlnu potláčaných emócií.

Pevné puto medzi Massimom a jeho matkou je kľúčovým prvkom celého filmu. Krehká ochranná ruka, ktorá objíma a tisne na hruď, je vo svete malého chlapca všetkým. Aj tie najtriviálnejšie denné úkony, ako je písanie domácich úloh, sa v spoločnosti matky menia na okamihy presvietené slnkom. Práve preto sa jej náhly odchod stal pre Massima celoživotnou traumou, ktorú sa neúspešne snaží prekonať. Útechu hľadá v náručiach rôznych žien aj v televíznej postave s maskou naháňajúcou strach (pod ktorou sa takisto ukrýva žena). Tragédia v detskom veku sa pretavuje do vzdoru a nevinné klamstvá v dospelosti do neschopnosti hlbšieho citu a do následnej osamelosti. V ulite vlastného sveta putuje Massimo časom a prostredím bez hlbšieho záujmu o čokoľvek a kohokoľvek. Potlačené emócie zo seba vyplaví v intímnej výpovedi, ktorú uverejní v novinách ako odpoveď na list čitateľa. Z pozície syna, ktorého silne zasiahla neprítomnosť matky, radí Massimo nešťastnému čitateľovi, aké dôležité je vážiť si danú osobu, a píše aj o tom, aké tragické je o ňu prísť.

Naopak, citová odmeranosť Massimovi pomáha zvládať ťažké momenty, ako je napríklad konfrontácia so smrťou. V Sarajeve zmietanom na začiatku deväťdesiatych rokov vojnou zostáva ľadovo chladný, keď na vlastné oči sleduje s kolegami novinármi kruté následky bojov. Práve on má nad situáciou nadhľad. Zatiaľ čo fotograf hyenisticky štylizuje aktérov do pôsobivej kompozície, Massimo stojí nad ním a fotografuje to z výšky.

Aj napriek snahe o hĺbavý film zostávajú Sladké sny vo fáze ľahkého polospánku. Príbeh stagnuje na úrovni jemného očarenia, ktoré diváka nedokáže výraznejšie zaangažovať do deja. Neúmerne dlhá minutáž filmu viac škodí, ako prospieva. Ak by sme Sladké sny porovnávali napríklad so snímkou Toni Erdmann režisérky Maren Ade (ktorá je ešte zhruba o tridsať minút dlhšia), ukážu sa markantné rozdiely v gradácii rozprávania a (tým aj) v komunikácii s divákom. Predlohou filmu Sladké sny bola knižná autobiografia Massima Gramelliniho – tá je pravdepodobne plná zaujímavých peripetií, ktoré dokážu na papieri v podaní autora i protagonistu rozprávania zapôsobiť intenzívnejšie. Možno je prípad Bellocchiovho filmu porovnateľný s adaptáciou knihy Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, keď režisér Felix Herngren pretavil dielo so silným dramatickým potenciálom do slabého odvaru s nedomyslenými a ťažkopádnymi dejovými zvratmi.

Snímka Sladké sny stojí z veľkej časti na hereckom výkone Valeria Mastandreu. Predstaviteľ dospelého Massima prepožičal svojej postave zasnene smutný pohľad a dokáže zaujať prinajmenšom ženské publikum. Mužský divák zase istotne ocení dobrý vkus pri výbere ženských predstaviteliek, ktorými sa hlavný hrdina obklopuje.

Sladké sny sú melancholická dráma, ktorej pristane nálepka artového filmu. Bohužiaľ, svojimi kvalitami nemôže v mori atraktívnejších titulov vyniknúť. Pohybuje sa kdesi v sivej zóne a určite zapadne lepšie do programu televízie distribučnej spoločnosti, ktorá ho od januára prináša aj na plátna kín.

Sladké sny (Fai bei sogni, Taliansko/Francúzsko, 2016) _RÉŽIA: Marco Bellocchio _SCENÁR: Valia Santella, Edoardo Albineti, M. Bellocchio _KAMERA: Daniele Cipri _HUDBA: Carlo Crivelli _STRIH: Francesca Calvelli _HRAJÚ: Valerio Mastandrea, Bérénice Bejo, Guido Caprino, Emmanuelle Devos _MINUTÁŽ: 134 min. _HODNOTENIE: • •

Zuzana Štefunková ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe Media Company 

Balkánska smrť Európy

Ponad súčasný rumunský filmový zázrak sa vytiahol bosniansky oscarový solitér Danis Tanović, aby vo svojom ostatnom opuse Smrť v Sarajeve predostrel bravúru fresky posledného storočia, skomprimovanú do dômyselnej jednoty miesta a času.

Priestorová a časová jednota snímky súvisí s inšpiráciou monodrámou Hotel Európa, ktorej reálna sarajevská premiéra (27. 6. 2014) sa stane súčasťou datovaného deja aj konca filmu. Počas evakuácie hotela si riaditeľ pustí televíziu, kde si v priamom prenose sadá jeho prominentný hosť, zástupca Európskej únie, vedľa mafiánskeho šéfa hotelového baru, aby si spolu pozreli hru európskeho intelektuála B.-H. Lévyho. Hru k 100. výročiu sarajevského atentátu, ktorý povalil starý kontinent a odviazal éru novodobých besov, ale dnes má jeho pripomienka zachrániť hotel od bankrotu. Sarkastický obraz divadelnej slávnosti na Titanicu zároveň vrství vo filme uvedenú úvahu o dvoch rozdielnych pomníkoch, dvoch rozdielnych príbehoch, ktoré formujú krajinu.

Fenomén Sarajeva ako súčasti európskej, resp. intelektuálskej angažovanosti deklasuje postava prominentného zástupcu únie, ktorý si vo VIP apartmáne pripravuje príhovor. Sebaštylizácia vyslúženého politika evokuje skôr herecký výkon, čo utvrdí záverečné zjednotenie tejto postavy s hercom v monodráme. Lévyho ironický divadelný opus zapadá do Tanovićovej cynickej fresky. Jemným detailom – starosťou o náležitý zovňajšok (požiadavkou vyčistenej košele, resp. priliehajúcej kravaty) – režisér prepojil dve protiľahlé postavy: reprezentanta pulzujúcej sily a moci podsvetia a reprezentanta ideálov a vízií EÚ. Na pozadí alegorickej hotelovej evakuácie a paralelnej štátnej oslavy ide o nešetrnú verziu dvoch „víťazných“ príbehov, napĺňajúcich ich nositeľov nepatričným otcovstvom, rolou zvonku nerušenou a neprístupnou zlomom. Sú to práve reprezentanti sveta „riadnej“ práce (riaditeľ hotela, vedúca recepcie, pracovník tajnej služby, TV novinárka, vedúca práčovne, kuchár), ktorí na rozdiel od „výkvetu“ sveta vychádzajú z filmového príbehu zničení a zlomení. Záverečné zábery na hotelový rad opustených košieľ a umývadiel nie náhodou odkazujú na odosobnenie vecí od činností, ktorými ich ľudia napĺňajú, dávajú im „život“. Nosné zábery, ktorými kamera prenasleduje postavy po rozľahlých priestoroch hotela, nadobúdajú vo filme príznačný, metaforicko-ontologický obraz behu života, toku jeho prevádzky. Všetky postavy sú zachytené v aktívnom, obslužnom mode, čo kontrastuje so zastaveniami, ktorými sú po otrase vymrštení z príbehu, resp. z nastavených osobných preferencií. Nezávislá recepčná Lamija, ktorá si v novodobej gendrovej pozícii vyberá mužov do postele, dostane riadnu príučku o sile mužského výberu, keď ju pokorí riaditeľovo favorizovanie mo tivované erotickým záujmom a bezohľadný atak miestnych mafiánskych chlapov. Lamijina matka, odborárka z hotelovej práčovne, zistí, že s požiadavkami zdola si vie vyššia moc a silnejšia vôľa rýchlo poradiť. Postava novinárky, popri Lamiji ďalší príklad ženskej zvrchovanosti aj citovej nezávislosti od mužov, predstavuje oproti jej pôvabu antierotický variant profesijného intelektu, ktorým bez okolkov využije mladíckeho radikála z televíznej reportáže, aby utajeným nahrávaním získala mediálny úlovok, autentické buričské svedectvo.

Časť produkcie spomienkového živého vysielania je vo filme umiestnená na streche hotela s výhľadom na metropolu a poskytuje publicisticky sýte uvedenie témy. Pohľad na súčasnosť krajiny a živé traumy minulosti je vkomponovaný do každodennej mediálnej prevádzky. Výročný deň sarajevského atentátu je len ďalšou časťou mediálno-historickej ofenzívy. Novinárka svoju iskrivú argumentáciu o krvavom konflikte spred dvadsiatich rokov, do ktorého jej krajinu zatiahla vojna medzi Srbmi a Chorvátmi, nijako nevztiahne na svoje analogické konanie, keď zneužije prosrbského radikalistu v prospech svojej prezentácie. Čomu však ani táto mediálna supermanka nedokáže čeliť a čo dorazí jej citovú neporaziteľnosť, je náhoda, živená v snímke rastúcim napätím a úhrnným marazmom. Triumf takzvanej slepej náhody (s príznakovou účasťou premotivovanej tajnej služby) zasadzuje alegorickému obrazu „hotela svet“ zákonitý úder svojej zvrchovanosti.

Nešetrný obraz spoločnosti a jej aktérov emocionalizuje Danis Tanović hĺbkou autorskej senzitivity. Svoje postavy predkladá v dokonalom situačnom obraze. Prenasledovaním postáv – akoby kamera ledva stíhala – simuluje dynamiku deja v uzavretom priestore. Zábery nasycuje o niečo expresívnejšími uhlami, nikdy však neprekrýva prioritu výpovede štylizovaním. Prenikavý diskurz o novodobej podobe domovskej krajiny názvom ironicky odkazuje na známu Smrť v Benátkach. Estetický rozklad z inej časti vášnivého juhu Európy však nemá s dneškom už nič spoločné. S

Smrť v Sarajeve (Smrt u Sarajevu, Francúzsko/Bosna a Hercegovina, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Danis Tanović _KAMERA: Erol Zubcević _STRIH: Redzinald Simek _HRAJÚ: Jacques Weber, Izudin Bajrović, Snežana Vidović, Vedrana Seksan, Muhamed Hadžović _MINUTÁŽ: 85 min. _HODNOTENIE: • • • • •

Eva Vženteková ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe Media Company