Dokumenty o ženách, o ktorých sa v školách neučí

Dokumentárny cyklus Prvá je séria portrétov žien, ktoré sa stali priekopníčkami v rôznych oblastiach spoločenského života. Postupne a často krvopotne menili spoločnosť k lepšiemu, pričom si na svojej ceste narobili aj mnoho nepriateľov. Desaťdielny cyklus je originálnou a intímnou sondou do života niektorých z nich. Odvysielala ho verejnoprávna televízia.

Pozrieť sa na známe fakty v dejinách ľudstva z iného uhla pohľadu alebo cez neznáme osudy je vždy veľká výzva. Tvorcovia dokumentárneho cyklu Prvá sa rozhodli poukázať na Slovenky, ktoré významne ovplyvnili nielen našu krajinu. Smutná ostáva skutočnosť, že v dejepise sa na ne veľakrát zabúda. A ak niekto tú-ktorú ženu spomenie, tak možno len ako manželku či matku toho a toho alebo v krátkej zmienke o časti jej rozsiahleho diela a aktivít. Väčšina z nás vie o osudoch žien, ktoré vo svojich činnostiach vynikali, žalostne málo. A pritom to boli ženy mimoriadne talentované, s veľkým zapálením pre konkrétnu spoločenskú oblasť či tvorivú činnosť a dosahovali nevídané úspechy. Viete, čím boli Ľudmila Pajdušáková, Soňa Kovačevičová alebo Magdaléna Schwingerová? Vedeli ste, aké zamestnanie mala prvá manželka prezidenta Gustáva Husáka? Rozhlas a televízia Slovenska na jeseň minulého roku odvysielala kompletnú desiatku cyklu Prvá – prvé štyri epizódy v repríze a zvyšných šesť filmov v premiére.

Nápad sa zrodil v hlave scenáristky a režisérky Zuzany Liovej, ktorá začala hľadať slovenskú hrdinku. Vynorila sa otázka, aké postavenie vlastne majú ženy v slovenských dejinách a ako sú v nich reflektované. Koncept bol síce náročný na presadenie, ale akoby prišiel v správnom čase. Keď sa v televízii rozhodli dať projektu zelenú, bolo treba už „len“ vybrať z viac ako 140 ženských osobností tie, ktoré do filmového cyklu zaradiť. Autorský tím sa riadil najmä podľa toho, osudy ktorých protagonistiek boli dobre zmapované a o ktorých existovali materiály osobnej povahy. Dôležitou zásadou bolo, aby nájdené materiály obsahovali výraznú dramatickú linku a mohli byť inšpiratívne pre ďalšie generácie. Hoci autorky námetu v cykle využívajú aj „hovoriace hlavy“, ich zámerom bolo filmové portréty protagonistiek čo najviac zatraktívniť, aby sa stali pútavými i pre väčšinového televízneho diváka.

Hneď v prvej časti si tvorivý tím na čele so Zuzanou Liovou postavil latku veľmi vysoko, keď sa rozhodol spracovať ťažké osudy manželky Gustáva Husáka Magdy Husákovej Lokvencovej. Postupne pribúdali fotografka Irena Blühová, feministka Hana Gregorová a špiónka Božena „Trixi“ Čelková. Nasledovala prvá astronómka Ľudmila Pajdušáková, prekladateľka Zora Jesenská, etnografka Soňa Kovačevičová, pilotka Ľudmila Šapošnikovová a speváčka Magdaléna Schwingerová. V poslednej časti cyklu sa tvorcovia zamerali na prvú slovenskú botaničku Izabelu Textorisovú.

Autorom sa podarilo neopozeranou témou zaujať odborníkov aj laickú verejnosť. Hoci približne 40-minútové epizódy rýchlo plynú, diváka bez prestania vťahujú do deja svojím obsahom i formálnou stránkou. Formát všetkých častí je v zásade rovnaký. V jednotlivých snímkach vystupujú ako respondenti rodinní príslušníci sledovanej „prvej“ dámy, kolegovia z odboru alebo historici, ktorí zaraďujú protagonistku do dobového kontextu. Ich vyjadrenia sú prestrihávané archívnymi zábermi a fotografiami z rodinných albumov portrétovanej hrdinky.

Technológia a práca s archívnymi materiálmi je vo všetkých dieloch cyklu adekvátna a funkčná. Výrazným prvkom cyklu sú časté animácie, ktoré plnia aj zjednocujúcu funkciu. Používa sa kreslenie priamo do fotografií, čo invenčne a vtipne dopĺňa čítaný text. Na zvýraznenie hlavnej postavy na skupinových fotografiách sa vyfarbujú časti jej oblečenia, inde sa dopĺňajú nápisy a „bubliny“ alebo sa rozpohybujú celé postavy. Všetky výtvarné a animačné zásahy sú priznané, dokonca tak, že vo zvuku počujeme kreslenie fixkou. A pri každej protagonistke je zvolený jeden typický motív: napríklad pri Hane Gregorovej je to modrotlač, pri Zore Jesenskej ružičková tapeta. Filmové komentáre, zostavené z osobnej korešpondencie či hlásení protagonistiek, načítali profesionálni herci a najmä odborníci z daných oborov. O feministke Gregorovej hovoria Jana Cviková a Jana Juráňová, o fotografke Blühovej Václav Macek. Režiséri prihliadali aj na vek, v akom si protagonistky zapisovali do denníkov jednotlivé postrehy, a podľa toho vyberali hlasy, ktoré sprostredkúvajú texty divákom.

Nie každá žena je v cykle zobrazená výhradne pozitívne, tvorcovia sa snažia o vysokú mieru objektivizácie. Triezvo priznávajú úspechy protagnistiek, ale neboja sa ich s odstupom času konfrontovať s názormi ich detí alebo kolegov a v takých prípadoch sa potešenie z úspechu neraz mení na iné emócie.

Osudy všetkých žien sa odohrávali v 20. storočí. Najstaršími sledovanými osobnosťami sú Hana Gregorová (narodená v roku 1881) a Izabela Textorisová (1886), najmladšími Soňa Kovačevičová (1921) a Beatrix Čelková (1924). Na pozadí ich osudov sledujeme takmer celú históriu Československa vrátane prvej republiky či ťažkého vojnového obdobia. Najčastejšie však spadá tvorivá etapa protagonistiek do povojnovej éry komunistického Československa vrátane nemilosrdných 50. rokov, čo sa v rôznych podobách odráža na ich životoch. Takmer všetky protagonistky sa teoreticky mohli stretnúť a niektoré sú spomenuté aj v portréte inej protagonistky, hoci často iba okrajovo.

Na desiatich filmoch cyklu, ktorý koprodukoval aj Slovenský filmový ústav, spolupracovali štyri režisérky a traja režiséri: Zuzana Liová, Lenka Moravčíková Chovanec (tvorivá prémia pri udeľovaní cien Igric za réžiu časti o Ľudmile Pajdúšákovej), Peter Kerekes, Tereza Križková, Róbert Šveda, Jana Bučka, Marek Šulík. Námet napísala Zuzana Liová a na scenároch sa podieľalo osem žien a traja muži. Prvú možno zaradiť k dokumentom, ktoré využívajú metódu tzv. orálnej histórie, keď sa veľké dejiny dopĺňajú mozaikou malých osobných svedectiev. Koncept cyklu bol veľmi dobre premyslený, pretože dáva divákom všetkých generácií možnosť nahliadnuť do životov významných ženských osobností Slovenska. Producentka projektu Barbara Janišová Feglová ho postavila na úroveň vzdelávacej kampane a v rámci toho dodáva: „Tieto ženy by nemali zmiznúť zo spoločenskej pamäti. Stále však o nich vieme príliš málo, mnoho ľudí ich nepozná, v škole sa o nich deti nič neučia.“

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Prvá: Ľudmila Pajdušáková, zdroj: Hitchhiker Films