Kino Lumière v januári:

Za hrdinami nepohodlných filmov

Na hrdinov, ako je Arnošt Pánek, predseda okresného národného výboru vo filme Ladislava Helgeho Stud (1967), mám slabosť. Sú to muži, ktorí uverili ideálom povojnovej doby, stali sa z nich komunisti a s naivnou vierou v lepšie zajtrajšky sa s maximálnym nasadením pustili do budovania novej spoločnosti. A to isté očakávali od ostatných, ale „akosi“ to nevyšlo. Dostavil sa pocit zmaru a nepochopenia. Július Pántik stvárnil Pánka sugestívnym spôsobom a zvlášť scéna, keď sa v daždi vracia nadránom opitý domov a na námestí kričí ponížený a nešťastný do zavretých okien, je nezabudnuteľná. Predstavujem si, čo asi na snímku hovorili súdruhovia, ktorí mali zásadné výhrady už k filmu Velká samota (1959), na ktorom spolupracoval Helge s Pántikom prvý raz, a ľutujem, že sa Stud stal pre Helgeho filmom posledným, hoci režisér žil ešte ďalších 50 rokov. Tvorcovia prenikavých výpovedí o aktuálnom spoločenskom dianí sú potrební ako soľ.

Na filme Organ (1964) Štefana Uhra ma zaujalo, s akou vysokou kultúrou je zo všetkých stránok nakrútený. Uher mal 34 rokov, keď vytvoril zrelé dielo, na ktorom sa ako architekt podieľal Anton Krajčovič. Priestor má v tejto dráme z obdobia slovenského štátu významnú úlohu. Popri bytoch príslušníkov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa odohráva v sakrálnych stavbách. Vo filme preluduje na organe vojnový zbeh, ukrývajúci sa v kláštore. Predovšetkým prostredníctvom skladieb J. S. Bacha sprítomňuje okoliu „krásu svätosti“, ktorá sa však v zložitej dobe míňa účinkom. V Uhrovom Organe, ktorý takisto postihol údel zakázaného filmu, vystupuje niekoľko výrazných, spoločensky rôzne exponovaných postáv, preto vybrať z nich hlavného hrdinu je pomerne zložité.

Pri filme Anna a vlci (1973) klasika španielskej kinematografie Carlosa Sauru bude z tohto hľadiska váhať asi málokto. Dievča, ktoré sa dá v jednej buržoáznej rodine zamestnať ako vychovávateľka detí, stvárnila Geraldine Chaplin. Saura poňal svoj film ako podobenstvo o mocenských oporách vlády autoritatívneho Francisca Franca, ktorými boli cirkev, polícia a pokrytecká morálka. „Lákalo ma urobiť film, ktorého sa cenzúra nedokáže zmocniť,“ vyhlásil režisér a použil jednoduchú zápletku: hrdinka sa v honosnom rodinnom sídle stretáva s tromi psychicky deformovanými bratmi. Aj bez znalosti autorského zámeru ide o film pôsobivý, najmä vďaka narastajúcej bizarnosti, pohlcujúcej akýkoľvek spontánny prejav. Blížiacu sa tragédiu, stvárnenú rýchlo a nemilosrdne, som očakával a napriek tomu som po jej skončení zdúpnel. Čo urobí Anna a vlci s vami?!?

odporúča kurátor Národného filmového archívu Praha Tomáš Hála 
FOTO: Organ, zdroj: SFÚ