ALFRÉD BENČIČ

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel špičkový strihač hraných filmov aj dokumentov Alfréd Benčič. Mal vtedy iba 66 rokov.

Strihal väčšinu filmov Dušana Hanáka. S Elom Havettom robil na oboch jeho celovečerných snímkach Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a Ľalie poľné (1972). Zračí sa v nich vôľa experimentovať. Spolupracoval aj s Jurajom Jakubiskom (Postav dom, zasaď strom), Dušanom Trančíkom (Víťaz, Štvrtý rozmer, Iná láska, Víkend za milión) či Miloslavom Lutherom (Kráľ Drozdia brada, Zabudnite na Mozarta, Chodník cez Dunaj). A jeho posledný film režíroval opäť Hanák (Súkromné životy, 1990). Alfréd Benčič začínal ako asistent kamery a fotograf. Najprv pracoval v strižniach na Barrandove, no v roku 1954 nastúpil do novovzniknutých filmových štúdií na bratislavskej Kolibe. Ako zamestnanec Slovenskej filmovej tvorby pracoval takmer štyri desaťročia, až do roku 1990.

„Fredy Benčič bol výborný strihač, kolega a priateľ. Mal zmysel pre celok i detail, rozumeli sme si aj v dĺžke záberov,“ spomína Dušan Hanák. ,,Mal pekné ruky a pri práci nimi virtuózne pohyboval. Často sme sa dorozumievali pohybom ruky, boli sme zohratá dvojica. Bol to citlivý, vzdelaný a tvorivý človek, mal výborný odhad a bol skutočným profesionálom. Dalo sa s ním hovoriť o dramaturgii, o farbách i o hudbe – pred jej nahrávaním sme spolu vymýšľali hudobný scenár, ktorý sme konzultovali so skladateľom,“ uviedol pre Film.sk režisér, s ktorým strávil Benčič celé dni v strižni pri tvorbe filmov zlatého fondu slovenskej kinematografie, ako sú 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976) či Ja milujem, ty miluješ (1980). „V období liberalizácie vystúpil zo strany, takí ľudia to mali na Kolibe ťažšie ako tí, ktorí v strane nikdy neboli,“ dodáva napokon o svojom spolupracovníkovi Dušan Hanák.

Alfréd Benčič strihal viac ako 260 krátkometrážnych snímok. Prvým celovečerným filmom, na ktorom sa podieľal, bola slovensko-maďarská koprodukčná veselohra Dáždnik svätého Petra (1958), prvým dokumentom zase Cesta večných spomienok (1957) režiséra Pavla Gejdoša.

Alfréd Benčič zastával názor, že len malá časť z toho, čo vznikne na pľaci, je prítomná vo finálnom tvare kinematografického diela. Ako nadaný strihač chápal nevyhnutnosť práce s rytmom, korene montáže videl vo výtvarnom umení a v hudobnom sluchu. Vedel, že kreatívny vklad často znamená aj vzdať sa zdanlivo konečných juxtapozičných riešení. Rukami mu prešli stovky krabíc s celuloidovými pásmi a, ako konštatoval, hraný film strihal priemerne dva až tri mesiace a spolupráca s režisérmi bola pre neho kľúčová.

Alfréd Benčič sa narodil (6. 10. 1930) aj zomrel (13. 1. 1997) v Bratislave. Na internete ani v dokumentačných fascikloch Slovenského filmového ústavu o ňom nenájdeme veľa, no hovorí za neho kvalita, ale aj kvantita filmov, ktoré strihal. Spolupráca s temperamentnými slovenskými režisérmi československej novej vlny svedčí o jeho cite pre fragmentarizované a inovatívne rozprávanie. Slávny sovietsky ,,montážnik” Sergej Ejzenštejn tvrdil, že film vzniká v strižni, a viacerí elitní slovenskí režiséri to môžu potvrdiť na základe skúseností s Alfrédom Benčičom.

Matej Sotník ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: archív SFÚ