Pokračovanie obsahu:

Naštartovala ma téma hry

Počas vianočných sviatkov odpremiérovala verejnoprávna televízia večerníčkový seriál Vandy Raýmanovej Drobci. Raýmanová sa venuje animovanej tvorbe pre deti a skúsenosti má aj s knižnou ilustráciou. Vyštudovala VŠMU v druhej polovici 90. rokov, teraz na škole učí. Otvára sa tak priestor na viaceré porovnania.

Postavičky Bena a Toma z Drobcov sme spoznali už pred niekoľkými rokmi v tvojom krátkom filme Kto je tam?. Teraz sa ich príbehy rozvinuli do seriálu...
– Už keď som robila na filme Kto je tam?, mala som veľké ilúzie, že z toho bude seriál. Ale v tom čase to bolo viac-menej nereálne. Aj preto som si vybrala techniku papierikového filmu, ktorú by som v seriáli neuplatnila, resp. bolo by to mimoriadne náročné. Film som však už koncipovala tak, aby z neho mohol vzniknúť seriál, bol to vlastne skúšobný krátky film. Tematicky, výtvarne, obsahovo vychádzajú Drobci z filmu Kto je tam?, ale všetko je nanovo dizajnované a robené ako samostatný koncept. Všetky postavy sme redizajnovali pre softvér Toon Boom, sú ručne maľované, ale skenované a pripravované na digitálnu animáciu v tomto softvéri. Zabezpečuje to jednotnosť výtvarnosti, pretože každý animátor pracuje odlišne.

Bavila ťa práca na seriáli, ktorý ponúka viac možností na hru s príbehmi? Je to totiž tvoj prvý vlastný seriál, pred ním si spolupracovala na Mimi & Líze.
– Drobci sú koncipovaní ako samostatné filmy, ktoré nemajú významové presahy cez časti. A v jednotlivých príbehoch sa rôznym spôsobom vyvíja konkrétna hra postáv. Tak sa dá na seriál ľahko nadviazať ďalšími dielmi. Mňa na tom bavila najmä výzva, že ide o detskú tvorbu pre vekovú skupinu do päť rokov. Je to v tvorbe možno trochu obmedzujúce, nepustí ťa to hocikam. Deti v tomto veku ešte nie sú schopné vnímať napríklad iróniu, paralelné príbehy, takže táto jednoduchosť je výzvou. Okrem toho nie som iba autorkou, ale i producentkou, pretože sme nenašli nikoho, kto by s tým mal skúsenosti, okrem tvorcov, ako je napríklad Katka Kerekesová. Je to výhoda, keď producent ovláda technológie.

Návrat večerníčkovej tvorby je pre animátorov veľmi pozitívnou skutočnosťou. Môžu vznikať večerníčky pre rôzne vekové skupiny, bude väčšia pestrosť v používaných technikách... A dôležité je aj to, že kedysi bola práve televízia zázemím pre absolventov animovanej tvorby. Ako to vnímaš zo svojej skúsenosti? Keď absolvovala vaša generácia, žiadne podobné zázemie ste nemali.
– Áno, tá rôznorodosť je dôležitá. Mám pocit, že po takmer dvadsaťročnej pauze vo večerníčkovej tvorbe jej televízia začala fandiť. A naozaj je dôležité, aby RTVS bola partnerom, pretože potom má to všetko oveľa väčšie uplatnenie. Čo sa týka zázemia, myslím si, že by ním televízia opäť mohla byť. Zatiaľ je to ťažké odhadnúť. Česká televízia vyrába aj vo svojich vlastných produkciách, čo sa tu ešte nedeje. Ale už len tá možnosť prísť s projektom do RTVS je krok dopredu. Ja sama viem o štyroch projektoch, ktoré sa pripravujú. Verím, že už v televízii pochopili, aký zmysel večerníčková tvorba má. Či sa pustia aj do vlastnej tvorby, tým som si nie istá, lebo naše animátorské prostredie zase nie je až také veľké.

Na rozdiel od tvojich spolužiakov si sa už na škole zaujímala o tvorbu pre deti. Hoci tvoj absolventský film O dvoch ľuďoch ešte nebol určený detskému divákovi, už v tom čase ťa priťahovala.
– Ja som k tomu dospela cez surrealizmus. Intenzívne som sa zaoberala Švankmajerom a surreálnou tvorbou, ktorá ma vtedy silne oslovovala. Doviedlo ma to k celej českej surrealistickej skupine a začala som to sledovať v širšom kontexte, v literatúre aj vo výtvarnom umení. Vydávajú surrealistický časopis Analogon, ktorý na Slovensku odoberá okrem mňa asi už len Albert Marenčin (smiech). Ten časopis mal vždy tematické okruhy a jeden z nich bol Na cestu her. To ma naštartovalo. Celkovo ma zaujala hra ako taká, najmä preto, že je dnes niečím, čo nesúvisí s komerčným cieľom, so ziskom, je sama pre seba. Prináša „iba“ radosť a uvoľnenie. Psychoanalýza hovorí, že pocity, ktoré prežívaš, sú skutočné, aj keď to, čo ich vyvoláva, je neskutočné. To je to podstatné. No a keďže ja sa pohybujem na hrane reality a ireálna, tak som si povedala, že buď surrealizmus, blázinec, alebo detská tvorba (smiech). Tak som si vybrala a tá detská tvorba mi dáva oveľa väčší zmysel. Animovaná tvorba je veľmi náročná na výrobu, čas aj financie, v porovnaní s nezávislou tvorbou mi však dáva väčší zmysel aj z hľadiska distribučného využitia. A keď si k tomu prečítaš knihu Za tajemstvím pohádek, zistíš, aký to môže mať všelijaký význam. Robila som aj doktorát na tému Hra ako tvorivý princíp animovaného filmu. V detskej tvorbe som sa našla a vždy ma to posúva niekam ďalej.

Mne v tejto súvislosti napadol úryvok z básne Erika Grocha: „A znova mi povedia, veď vy sa viete iba hrať so slovami a so všetkým. A ja im znova nepoviem, opýtajte sa detí, či hrať sa je iba.“
– Áno, veď hra je ich celodennou náplňou a v nej vyriešia všetko. Preto má pre mňa detská tvorba psychologicky väčší zmysel, ako trápiť sa s nezávislým autorským filmom a so svojou osobnou výpoveďou. Nechcem sa tým, samozrejme, nikoho dotknúť.

Doteraz sa dôležitosť večerníčkovej tvorby akoby podceňovala. A pritom nás práve detstvo a to, na čo sa vtedy pozeráme, čo počúvame a čítame, formuje.
– Je to zaujímavý fenomén, keďže detstvo tvorí asi iba sedminu nášho života, ale jeho vplyv je v porovnaní s inými obdobiami neporovnateľný. Animovaný film je dnes alternatívou detskej knihy. Dnešná generácia detí je vizuálna a myslím si, že animovaný film je jedna z mála vecí, ktoré sa môžu dotknúť ich emocionálneho prežívania. A nemusíme byť smerom k nim pedagógovia, aj ja si na to dávam veľký pozor. Keď sa ma niekto pýta, aké majú Drobci pedagogické posolstvo, ide ma šľak trafiť. Mne sa páči, keď si to deti nájdu samy, vtedy to má zmysel a je to prirodzené.

Čo by podľa teba mal mať dobrý film pre deti?
– Pre mňa bolo dôležité naplniť ich emocionálne potreby. Pre dieťa vo veku tri až päť rokov je dôležité, že sa osamostatňuje od rodičov. Ide do škôlky, opúšťa istotu rodiny a ide bojovať samo za seba. A v tom im môžeme filmom pomôcť. Pohľadom na konkrétnu situáciu pochopia, že sa v nej dvaja ľudia nesprávajú rovnako. Bola by som rada, keby ich to učilo tolerancii a empatii, čo tu nemáme. Napríklad pri filme Kto je tam? nám niektorí vyčítali, že deti vo filme nemajú rodičov, čo som ja považovala za úplne nepodstatné. Dieťa, ktoré rieši svoju tému vo svojom okruhu, vtedy nerieši rodičov.

Ak hovoríš o literatúre, vieš si predstaviť aj urobiť adaptáciu niektorej detskej knižky?
– Viem, dokonca som o tom chvíľu aj vážne uvažovala. Je veľa animovaných filmov, ktoré vznikli podľa úspešných detských kníh, tvoria celú líniu detskej tvorby. Mám aj konkrétny tip, Sutejevove Rozprávky o zvieratkách. To je kniha zaujímavá naprieč generáciami a krajinami, myslím, že má veľký potenciál osloviť. V 60. rokoch Rusi realizovali niekoľko týchto rozprávok.

Máš aj skúsenosť s ilustráciou. Často je na knižných ilustráciách vidieť, že ich robil niekto s praxou v animovanom filme. Majú aj tú výhodu, že pri tom už nepotrebuješ ďalších ľudí. Je to popri filmovej výrobe príjemný relax?
– K Drobcom by mala vzniknúť okrem iného aj obrázková kniha. Každý diel má iný príbeh a s tým súvisí aj množstvo rekvizít v každej časti. Knihu by som teda chcela trochu inú ako film. Pri knižných ilustráciách je výhoda mať za výtvarníka animátora. Pre mňa je ilustrovanie terapeutický čas, sedím si sama, nikto mi do toho nehovorí...

Podobne ako generácia dokumentaristov aj vy animátori si pri filmoch pomáhate – v tvorivej zložke, technickej, produkčnej. Na Drobcoch s tebou spolupracovala napríklad Ivana Šebestová, veľkú časť práce odviedol Mišo Struss...
– Celý štáb, ktorý vyrábal film Kto je tam?, pracoval aj na Drobcoch. Vrátane Petry Polnišovej a hudobného skladateľa Miša Novinského. Noví sú však animátori, pretože sa to technologicky líšilo. Mišo Struss spolurežíroval a robil compositing. Vzhľadom na to, že som sa ocitla v pozícii autora i producenta, a tým, že pravidelne spolupracujeme, som ho prirodzene oslovila na réžiu. Nikto o tom projekte nevedel toľko ako on. Ja som mala na starosti obsahovo-dramaturgickú rovinu a Mišove schopnosti v oblasti compositingu sú neporovnateľné, na Slovensku je jeden z najlepších. Vzájomná dôvera nám prácu veľmi uľahčila.

Keď hovoríme o vašej generácii, Ivana Laučíková rozbehla časopis Homo Felix, ktorý odborne mapoval animovanú tvorbu, ale, žiaľ, zanikol...
– Otvorená reflexia veľmi chýba. Bol to časopis na vysokej úrovni. Najmä kvôli nastupujúcej generácii tvorcov je mi ľúto, že zanikol. Učím teraz namiesto Ivany dejiny animovaného filmu na VŠMU a vidím, že tie decká nevedia o animovanom filme uvažovať a toto by im veľmi pomohlo. Homo Felix počas výučby opakovane vyťahujem.

Keď si už načala tému študenti animovanej tvorby, aké sú teraz ich záujmy napríklad v oblasti tém?
– Je to rozdiel. Keď sme študovali my, mali sme výraznú potrebu vyhraniť sa voči tomu, že animovaný film je iba pre deti. Bolo to úplné klišé. Mali sme pocit, že prišiel čas, aby sme ukázali, že to tak nie je, že je to druh umenia, ktorý presahuje žánre. Dnešná generácia už tento pocit nemá. Mám študentov, ktorí idú na detskú tvorbu hneď. Celkom ma to teší, lebo ak nemajú bohatú režijnú skúsenosť, je na prvú skúsenosť lepšia možnosť oprieť sa o stabilný príbeh s jasnou štruktúrou.

Dnes majú k dispozícii množstvo technických hračiek, ale aký majú vzťah k príbehu?
– To je hlavný a obrovský problém, s ktorým sa v našom odbore stretávam. Máme tu ľudí s veľkou výtvarnou skúsenosťou, ale obsahové roviny im robia stále väčšie problémy. A nemyslím si, že je to iba technológiami. Samozrejme, keď sme robili na filmovú surovinu a mohli sme ísť pod kameru iba raz, boli sme podstatne pripravenejší. Problém je, že oni nemajú o čom rozprávať, čo ma šokuje. Nerozumiem tomu, mala som pocit, že by mali byť zavalení témami. A oni sa naozaj trápia s tým, o čom budú točiť. Myslím si, že je to aj obraz spoločnosti, toho, že nastupuje generácia, ktorá číta omnoho menej a príbeh im až toľko nehovorí. Často sa tak potom správajú aj k animácii. Dnes už naozaj ktokoľvek dokáže pohnúť obrázkom a považuje sa to za animáciu, lebo je to oživený obraz. Lenže iná vec je charakterová animácia, či má pre nich zmysel timing. No keď študenti nemajú o čom rozprávať a nekonečne dlho riešia iba námety, hoci nechcem paušalizovať, to je kľúčový problém. Je to najslabšia stránka našej katedry. Uvedomujem si, že niektoré zadania sú pre nich na prvú skúsenosť náročné. Krátky film si vyžaduje značnú skúsenosť s rozprávaním skratkou. Ale sú to animátori, takže by mali skôr bojovať s tým, ako skracovať, nie s tým, čo povedať. Pretože ak neviem, čo chcem povedať, stačí mi kurz animácie a môžem robiť výkonného animátora, na to netreba vysokú školu.

Takže na záver rozprávky verzus realita tvorcu animovaných filmov.
– Dnes už máme oveľa viac možností, ako len živiť sa reklamou. Keď som končila školu ja, iná možnosť naozaj nebola. Ale podmienky boli neporovnateľné. Pri jednej reklame som mala na Kolibe k dispozícii päťdesiatčlenný symfonický orchester, ktorý by som si dodnes vo filme nemohla dovoliť. Vyskúšala som si aj zaujímavé technológie. Iné príležitosti na sebarealizáciu však neboli. Dnes tu máme Audiovizuálny fond, kde máme šancu získať podporu. No a v posledných rokoch do toho vstúpila aj RTVS. Čo je stále nepochopiteľné, je neschopnosť medzinárodných televíznych koprodukcií. Snažíme sa vysvetliť televíziám v krajinách V4, že ak by spoločne vstúpili do jedného projektu, majú len štvrtinové náklady. Zatiaľ sa to nepodarilo. Nie je tu sponzoring. Našťastie, dá sa žiadať podpora v programe Kreatívna Európa – MEDIA, existuje Visegrad Animation Forum, takže začínajú vznikať prvé koprodukcie. Myslím si teda, že je tu na tvorbu oveľa lepšie ovzdušie ako pred rokmi. A je rozbehnutých viacero sľubných projektov.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta