František Demeter

výtvarník

Mojím obľúbeným slovenským filmom je asi Hanákova Tichá radosť (1985). Dnes už tak trochu zabudnutý film o hľadaní a strácaní zmyslu života na pozadí rozpadávajúceho sa vzťahu protagonistky (Magda Vášáryová) ma zasiahol svojím krehkým realizmom, popretkávaným jemnými symbolmi a poetickými metaforami. Film je pozoruhodný nielen z obsahovej stránky – mimochodom, skvelo zobrazuje normalizačnú atmosféru polovice 80. rokov –, ale aj vďaka zaujímavej filmárskej práci (kamera Viktor Svoboda). Prvýkrát som ho videl v oných časoch v televízii a do pamäti sa mi obzvlášť vryl melancholický Ursinyho nápev, nesúci v sebe akoby sujet filmu: „Hovoríš stále ja a hrdo pohadzuješ hlavou...“ Tento zážitok som si po rokoch mohol oživiť, keď som ako študent VŠVU navštívil miestny kinoklub. Je úsmevné, že som bol nútený kúpiť si okrem vlastného lístka aj ďalších päť, aby som Tichú radosť mohol opätovne zažiť (bol som totiž nakoniec jediným divákom). Biletár sa ma na margo toho spýtal, či je to fakt taký dobrý film. Ako vtedy, tak aj teraz po rokoch by som na túto otázku nevedel nájsť primerané slová; totiž také, ktoré by uspokojili nielen pýtajúceho sa, ale predovšetkým mňa samého. Tichá radosť tak pre mňa asi navždy ostane mojou „osobnou tichou radosťou“.

Podobne ako Tichá radosť je pre mňa slovami ťažko uchopiteľný aj film Martina Šulíka Klíč k určování trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gullivera (2002), nakrútený podľa denníkov Pavla Juráčka, ktorý si zasluhuje pozornosť. Je to nedostatočne docenený pokus o prienik alebo skôr narušenie hraníc dokumentu a hraného filmu. Šulíkovo atmosférické spodobnenie Juráčkovho života je pre mňa príkladom dokonale zvládnutého filmového remesla a umeleckej kreativity, hodným označenia filmové dielo.