Etnografický záznam aj citlivá mizanscéna 

 V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. V letnom dvojčísle upriamujeme pohľad na krátky dokumentárny film Martina Hollého ml. Ľudia na vode (1958) – a nielen preto, že v sparných dňoch pôsobí mimoriadne osviežujúco. Jedenásteho augusta by totiž Martin Hollý oslávil 90. narodeniny. 

„Miesto v slovenskom filme sa nezískavalo ľahko, bolo si ho treba zaslúžiť alebo vyslúžiť,“ spomínal režisér v monografii Martin Hollý. Život za kamerou na obdobie, keď ho vylúčili z FAMU a mal pocit, že už nepotrebuje študovať, ale nakrúcať. „Zrazu začalo vadiť, že som bol nedoštudovaný, hoci tí, ktorí už nakrúcali, žiadne filmové školy nemali. Kádrovník na Kolibe ma odmietol. Skúsil som šťastie v Krátkom filme na Mostovej ulici. Tu som narazil na dobrého ducha štúdia, Vladimíra Kubenka, ktorý si dupol aj na kádrovníka a vzal ma za asistenta.“

Po asistentských rokoch sa Martin Hollý napokon v roku 1957 dostal aj k réžii. Už jeho prvý krátky dokumentárny film Na vedľajšej koľaji zaujal a získal dokonca cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu v Škótsku. A hoci sa popri tomto jeho filme najčastejšie spomína jeho tretí krátky dokument Akcia 37 (1959), ten prostredný, etnografický výlet za podunajskými drevorubačmi Ľudia na vode (1958), pôsobí zo všetkých troch najautentickejšie a má v dejinách slovenskej kinematografie pevné miesto. Jednak je to jeden z prvých farebných dokumentárnych filmov bratislavského Štúdia krátkych filmov, jednak predznamenáva novú éru slovenského dokumentárneho filmu tým, že rozpráva takmer výlučne obrazom – komentár v ňom zaznie iba na začiatku a na samom konci. Inak pracuje výhradne s reálnymi, hoci postsynchronizovanými zvukmi.

Ľudia na vode, to sú predovšetkým drevorubači pracujúci v ťažko dostupných húštinách dunajských lužných lesov. Hollý však nenakrúca iba ich, film nie je len záznamom práce lesných robotníkov: ponúka aj minimalistický príbeh, jeden deň v živote dvoch pastierov kráv, otca a jeho nedospelého syna. Hollý tie dve línie dômyselne prepája – keď drevorubači odchádzajú pracovať, chlapec im pomáha odraziť člny; keď otcovi prinesie obed, zbadá, že jedna krava sa oddelila od stáda a vydá sa ju hľadať, prebrodí rameno, cestou nasadí do vody rybársky prút a zamieša sa medzi dva kormorány, až napokon narazí na drevorubačov, ktorých zobďaleč pozoruje pri práci. Medzitým sa jeho otec preberie z popoludňajších driemot – a syna nikde. Zľakne sa aj nahnevá. Chlapec sa vráti až navečer, s uloveným kaprom i s túlavou kravou, naraz s drevorubačmi. V tej chvíli reálne ruchy podunajského sveta tíchnu a opäť sa ozve komentár.

Zaujímavosťou filmu je, že pastierikov príbeh je scenáristicky pripravený a Hollý chlapca i jeho otca zachytáva v efektných, miestami až westernových záberoch. Montáž tejto línie pracuje s pohľadmi a protipohľadmi presne tak, ako to robí hraný film. Rovnako to, čo sa javí ako spontánne konanie, je v skutočnosti nenápadná herecká akcia a vytvorenie časového oblúka dňa je zase na pár miestach výsledkom umného snímania proti svetlu. 

Hollý sa teda v Ľuďoch na vode predstavuje ako vnímavý i rafinovaný režisér, ktorý – so scenáristickou pomocou Jána Beera – prostredie podunajských ramien nenápadne narativizuje. Napriek tomu alebo možno práve preto jeho film ako jeden z prvých vpúšťa do slovenskej dokumentaristiky závan sviežeho, uveriteľného života.

Mária Ferenčuhová