PRIVOLÁVALI HO V ŤAŽKÝCH ČASOCH, PRETOŽE ŤAŽKÉ ČASY HO ZRODILI

Zbojníkov nájdeme v každej dobe a existujú medzi nami aj dnes. Ich počet kolísal podľa prajnosti doby, miery priazne alebo nepriazne spoločenských a hospodárskych pomerov. To, či ich bolo viac, alebo menej, záviselo aj od benevolencie súdov. Každá doba mala nielen zlých, ale i dobrých zbojníkov. Zbojník karpatský sa v našich krajoch zrodil počas feudalizmu a tento typ zbojníka našiel najčastejšie zosobnenie v jednej postave.

Juraj Jánošík, ospevovaný, ale aj zatracovaný, neustále provokuje. Historická skutočnosť, mýtus, legenda, rozprávka i politikum. Záujem raz stúpa, inokedy opadáva, neobyčajne silný príbeh však dodnes oslovuje. Ľudia si ho vytvorili podľa vlastných predstáv, pretože potrebovali svojho hrdinu. Privolávali ho v ťažkých časoch, pretože ťažké časy ho zrodili.

V histórii slovenského národa nepoznáme veľa príkladov, keď by sme ukázali svetu, že sa nebojíme vzbúriť proti neprávosti, porobe. Radšej trpezlivo znášame príkoria. Možno aj preto si po tri storočia privolávame dobrého zbojníka, ktorý vyšiel z prostého ľudu a bojuje zaň. Opakovane sa stáva symbolom. Stal sa súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, jeho meno je zakorenené v kolektívnej pamäti národa. Romantici ho vyniesli na výslnie, ktoré filmoví a iní umelci ešte umocnili, aby jemu i sebe priniesli slávu. Jánošík však vyrástol zo skutočnej historickej postavy zbojníka. 

Jeho život poznamenalo posledné zo stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. V rokoch 1703 až 1711 ho viedol František II. Rákoci, ktorý využil európsky konflikt o španielsky trón, keď vidina španielskeho dedičstva postavila proti sebe Bourbonovcov a Habsburgovcov. V roku 1707 sa dal do povstaleckej armády naverbovať devätnásťročný Jánošík. Keď rok nato ako kuruc bojoval v bitke pri Trenčíne, kde povstalcov porazilo cisárske vojsko, padol so štyrmi stovkami ďalších kurucov do zajatia. Tak sa dostal na bytčiansky zámok, kde slúžil cisárskej armáde ako strážca väzňov. Jeden z nich, Tomáš Uhorčík, ho nahovoril na zboj. Jánošík mu pomohol pri úteku z väzenia a čoskoro sám odišiel domov, do Terchovej. Tam sa pripojil k Uhorčíkovej družine a stal sa jej zbojníckym kapitánom. 

Zbíjal krátko. Po roku a pol ho lapili a dvadsaťročného Jánošíka stihol krutý trest. Zavesenie na hák mu prinieslo porovnávanie s inými mučeníkmi a hrdinami. Možno aj preto žije v legendách už tri storočia. Prečo sa však stal legendárnym hrdinom práve zbojník? Jedna z kultúrnych definícií hovorí o pretváraní zla na dobro a podobný fenomén, akým je Jánošík, poznajú v podobe Robina Hooda, Viliama Tella a mnohých iných hrdinov aj ďalšie európske kultúry. 

V jánošíkovskej legende znie túžba po slobode a spravodlivosti. Ľudia chceli mať nielen nebojácneho a pekne urasteného hrdinu, ale aj hrdinu múdreho a vzdelaného. Túto predstavu zhmotnili do študenta teológie Jánošíka. Legenda a skutočnosť si bývajú vzdialené a ľudia inklinujú k legendám. K inšpiratívnym pozitívnym hrdinom. Sledovať, ako sa historická skutočnosť mení na najväčšiu legendu slovenského novoveku, je poučné.

Ružena Antolová, historička, autorka dvoch kníh o Jánošíkovi
foto: archív SFÚ

DVE POSTAVY V ERBE

Jánošík je trvalá legenda a nik z nás k nej nemôže byť ľahostajný. Pravdaže, osud legendy je vrtkavý. Od nekritického obdivu cez kritický pohľad až k možno nekritickému posmechu. Treba povedať, že ak dôjde k posmechu, posmech sa netýka priamo Jánošíka, ale práve legendy. Legenda totiž časom naberá na obrátkach a stáva sa paródiou seba samej. 

Jánošíkovskej téme som sa prvý raz venoval, keď som mal asi štrnásť rokov, niekedy v polovici päťdesiatych rokov, a – to je zaujímavé – hneď na prvý raz som sa na ňu pozrel pohľadom recesistu, gymnaziálneho komika. Pravdepodobne dozrel čas na tento postoj. Neskoršie som scénku o tom, ako dvaja pracovníci Akadémie vied zistili, že Jánošík ešte žije, a boli vyslaní do hôr dať celú vec do poriadku, ešte párkrát prepracoval a mnohé z nej slúžilo ako inšpirácia k scenáru Pacho, hybský zbojník, ktorý sme písali spolu s Julom Satinským a Martinom Ťapákom na motívy krásnej Jarošovej poviedky. Jánošík bol hrdina, Pacho antihrdina. A antihrdina má k realite vždy bližšie ako hrdina. Ten musí byť ideálny a nespochybniteľný. Taký bol aj úžasný Fričov Jánošík s Paľom Bielikom, romantický hrdina, predchodca neskoršie slávneho francúzskeho Fanfána Tulipána. Neskorší Bielikov Jánošík pátos legendy pritvrdil, dokonca zideologizoval, takže Jánošík pôsobil trochu ako člen komunistickej strany. 

Jánošík bratov Siakeľovcov je legendárny preto, že je prvý. A nie je asi náhoda, že si tvorcovia prvého slovenského hraného filmu zvolili práve túto tému. Posledný filmový Jánošík sa pokúsil legendu zrelativizovať, ale veľmi sa mu to nepodarilo. Takže na vrchole ostáva trio Mahen, Frič, Bielik filmom, v ktorom sa pátos snúbi s humorom a dobrodružstvo s tragédiou. Mimochodom, bolo by zaujímavé pouvažovať o tom, prečo máme my Slováci v erbe dve postavy: hrdinu Jánošíka a dementa Kuba. Ako to ide dohromady – to je otázka.

Milan Lasica, herec, scenárista, prezident Art Film Festu