The Sailor

Starec a prístav

Hlavným hrdinom celovečerného debutu mladej dokumentaristky Lucie Kašovej The Sailor je britský námorník Paul Johnson. Jeho loď uviazla na ostrove, kde sa schádzajú dosluhujúci moreplavci. Ťažšie ako myšlienku na blížiaci sa koniec života je pre neho prijať fakt, že na ďalšiu cestu sa už zrejme nevydá.

„Sama som námorník. Táto komunita a s ňou spojený životný štýl ma svojou povahou veľmi priťahujú. Námorník ako symbol slobody, more ako zosobnenie prírody a jej kolobeh, pred ktorým nikto neunikne. Malý karibský ostrov, na ktorom sa nič nemení, je akoby filmovou kulisou pre obraz muža, ktorý celý život prežil na mori v boji so živlom a teraz sa zmieruje so svojím koncom,“ hovorí pre Film.sk režisérka Lucia Kašová, ktorá má aj vlastné skúsenosti s transatlantickou plavbou a so životom na lodi. Vo filme sa však nevydáva na oceán, ale do duše námorníka, ktorý už zo svojho prístavu zrejme nevypláva. Kašová tak svojím filmom otvára témy ako staroba, samota a zomieranie, ktoré dáva do kontrastu so slobodou a s nespútaným životom na mori.

Dobrodruh a moreplavec Paul Johnson prežil na mori celý život, dokonca sa na lodi aj narodil, a keď ho z rôznych príčin zavialo na pevninu, trávil čas tým, že lode vyrábal. Nepociťoval potrebu usadiť sa so žiadnou ženou, ktorá mu vstúpila do života, ani keď prišli deti. Sloboda bola jeho najväčšou životnou hodnotou a teraz, keď uviazol na lodi, ktorá je v rovnakom stave ako on – nespôsobilá na plavbu, cíti, že slobodu stráca. Útechu nachádza v spomienkach a alkohole. Predtým žil pre prítomnosť, bez kompromisov a podľa vlastných predstáv – počúval len more.

„Johnson je pre mňa obrazom starého sveta námorníkov zo 60. rokov. Nosí v sebe princípy ,free love generationʻ, je na konci života a s ním odchádza aj táto špecifická generácia ľudí. V živote strávenom s morom ctil prírodné zákony a ich pochopením sa zmieruje s vlastným odchodom,“ približuje režisérka, autorka krátkometrážnych titulov ako Orchester z krajiny tichaBetónová dobaMama. Gabriela. Televízia., ktorá sa podieľala aj na televíznych sériách ExpremiériFetiše socializmuIkonyPandémia SK. Námet na film The Sailor nosila v hlave dlho. Intenzívnejšie sa mu začala venovať v roku 2017. „Bola to fáza formulácie myšlienky filmu a hľadanie jej zosobnenia v postave námorníka ako symbolu slobody. Dôležité bolo správne položiť otázku, ktorú možno cíti viac ľudí: kde sú hranice slobody a ega,“ vysvetľuje Kašová. Film je podľa nej aj o voľbách, ktoré robíme každý deň, keď sa pýtame, či má zmysel ísť za svojimi snami, aj keď to znamená byť sebecký, ublížiť a ostať sám. „Rozhovory s Johnsonom si budem navždy nosiť v sebe a v myšlienkach sa k nim vracať. Dali mi veľa,“ dodáva režisérka.

„Osobne ma na projekte zaujala téma slobody rovnako ako jeho univerzálnosť a aktuálnosť a to, že môže osloviť divákov všetkých generácií. Ako mladý človek si často sám kladiem otázku, či by som mal v živote venovať viac času povinnostiam, práci, kariére, alebo skôr žiť život naplno a nezamýšľať sa príliš nad budúcnosťou. Pre mňa je teda tento film súčasťou hľadania mojej vlastnej odpovede na otázku, aká je cena slobody,“ hovorí pre Film.sk producent filmu Nazarij Kľujev (Toxpro), ktorého do filmu prizvala režisérka Lucia Kašová, keď zistila, že projekt svojou témou aj produkčnou náročnosťou prerástol pôvodne plánovaný študentský film.

Štáb musel za príbehom vycestovať do juhovýchodného Karibiku, keďže tam, v zálive Harvey Vale na ostrove Carriacou, zakotvila Johnsonova loď. „Bolo pre mňa obrovskou výzvou nakrúcať film v Karibiku v absolútne neznámych podmienkach. Veľkou výzvou bolo aj načasovanie projektu, ktorý vyžadoval veľmi dynamické tempo príprav a samotnej produkcie, keďže vzhľadom na pokročilý vek nášho protagonistu hral čas proti nám a museli sme rýchlo konať, ak sme chceli vyrozprávať jeho príbeh,“ opisuje Kľujev a dodáva, že samotné natáčanie, stretnutia, rozhovory a dni strávené s Paulom Johnsonom ho na projekte zároveň najviac tešili. „Veľmi rád však spomínam aj na intenzívnu fázu vývoja projektu, keď sme obcestovali veľké množstvo festivalov a filmových workshopov,“ približuje producent. „Za takmer tri roky sme sa s projektom zúčastnili na filmových workshopoch a festivaloch Beldocs v Belehrade, Docs Barcelona, Meeting Point Vilnius, filmovom festivale v Cannes, IDFA v Amsterdame a veľmi prínosná bola účasť na strihovom workshope Dok.Incubator.“

„Nakrúcanie bolo veľmi náročné, logisticky aj ľudsky. Myslím, že sme si všetci v istých momentoch siahli na svoje hranice. Tempo nakrúcania sme museli prispôsobovať tempu nášho protagonistu, čo často nebolo ľahké. A fakt, že sme na druhom konci sveta, kde nie je možné dotáčať, kládol vysoké nároky na nakrúcanie. Myslím, že celý tím to zvládol skvele,“ hodnotí spätne Lucia Kašová. Na filme sa podieľali kameramani Martin Jurči a Maxim Kľujev, zvukári Tomáš Bauer a Igor Jedinák, strihač Roman Kelemen, hudobný skladateľ Martin Turčan a český dramaturg Jan Gogola ml. Do slovenskej distribúcie ho uvádza spoločnosť Film Expanded.

The Sailor (r. Lucia Kašová, Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 87 425 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: TOXPRO

Biela na bielej

Sústrediť sa na bytie v krajine

Celovečerný debut Viery Čákanyovej FREM mal mať premiéru vlani na jar. Pre pandémiu sa však táto experimentálna dokumentárna esej dostala do slovenských kín až v septembri 2020. A hneď v októbri prišla z Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava správa, že cenu v jednej z hlavných súťažných sekcií Opus bonum získal ďalší celovečerný dokument tejto originálnej režisérky.

Biela na bielej Viery Čákanyovej vznikala rovnako ako FREM v Antarktíde, kam režisérka vycestovala so skupinou poľských výskumníkov. No kým FREM simuluje pohľad umelej inteligencie na južný pól v období klimatickej zmeny, Bielu na bielej autorka koncipuje ako vlastný subjektívny filmový denník z pobytu v nehostinnom, no krásnom prostredí.

„Nevedela som dopredu, že vznikne aj Biela na bielej, a dosť dlho som sa bránila myšlienke, že točím film, kde som hlavnou postavou. Radšej stojím za kamerou,“ hovorí režisérka o genéze svojho druhého celovečerného filmu. Natáčanie debutu FREM opisuje ako mimoriadne náročné, poznamenané chladom a nepriaznivým počasím, ako aj stiesnenými podmienkami na základni, kde bývala spolu s kameramanom a výskumníkmi. Prechádzky so záložnou technikou – fotoaparátom, počas ktorých začala Biela na bielej vznikať, chápala najskôr ako formu psychohygieny. Väčšina filmu vznikla na poľskej základni a v jej okolí v čase, keď sa nedal točiť FREM. Bola som obklopená nádhernou krajinou a ako človek som tam prežívala pocity, ktoré nemali vo filme FREM miesto. Tie zážitky boli natoľko intenzívne a v istom zmysle liečivé, že som mala potrebu zaznamenať si ich. Úľavu poskytoval aj spôsob natáčania, ktorý bol spontánny, živelný – žiadny komplikovaný koncept za tým nebol,“ vysvetľuje pre Film.sk režisérka a dodáva, že pri prechádzkach s kamerou sa snažila „filmársky nepremýšľať“. V podstate som sa potrebovala porozprávať sama so sebou, nevnímala som to tak, že teraz idem točiť denník. Niekedy som kameru používala len ako diktafón, obsah výpovedí bol rôznorodý. Hoci to znie pateticky, človek je v tej bielej, nepoškvrnenej krajine konfrontovaný sám so sebou, civilizačný šum zmizne a postupne mizne aj mentálny šum v jeho vlastnej hlave, vyladí sa akási neodbytná ,podstataʻ. Postupne som si, pravdaže, začala uvedomovať, že predsa len zábery komponujem a selektujem, hoci v Antarktíde som ešte nemala ujasnené, čo s tým chcem robiť. Len sa mi zdalo zaujímavé, že vo vzťahu k snímke FREM by to mohol byť komplementárny filmový tvar, ktorý by sprostredkoval pohľad človeka v rovnakej situácii.

Chladnú perspektívu umelej inteligencie tak v Bielej na bielej strieda človek s komplexným vnútorným životom. Čákanyovej film však nie je len o individuálnom, subjektívnom vnímaní. Režisérka doň vkomponovala aj otázku funkcie umenia a jeho „energetickej hodnoty“, ktorú rafinovane nehodnotí sama, ale konfrontuje ju... opäť s názorom umelej inteligencie. „Keď som pripravovala FREM, v rámci rešerše som vyhľadávala na internete rôzne softvéry – umelé neurónové siete a chatboty, ktoré sú trénované na prácu s prirodzeným jazykom, väčšinou angličtinou, a skúšala som s nimi viesť rôzne dialógy. Konverzácia vo filme je relatívne sofistikovaná, reálne výsledky neboli na takej úrovni, len som sa nimi inšpirovala. Ale myslím, že onedlho bude čoraz ťažšie rozoznať, či vedieme dialóg s človekom, alebo s umelou inteligenciou.“

A hoci neurónová sieť menom ann_w v Bielej na bielej považuje umeleckú komunikáciu za neefektívnu a málo prínosnú pre rozvoj poznania, Viera Čákanyová týmto filmom trvá na zmysluplnosti umenia a vnímania krásy: Na začiatku pobytu ma zaujímal chod základne, všetko bolo nové, prioritou bolo zabezpečiť natáčanie filmu FREM, až postupne sa mi darilo oslobodiť od organizačného tlaku a stresu a sústrediť sa na bytie v krajine. Ku koncu pobytu to bolo takmer zenové prežívanie každého okamihu, na prvý pohľad jednotvárne prostredie sa rozvrstvilo a vnímanie zostrilo, každá nuansa bola cenná a prekvapivo hlboká.“

Biela na bielej vznikla v slovensko-českej koprodukcii. Štáb na nej pracoval v podobnej zostave ako na filme FREM: za kamerou stál popri Čákanyovej opäť Tomáš Klein, no ako kontrast k všadeprítomnej antarktickej bielej prázdnote sa využívajú aj archívne zábery z Číny, ktoré nakrútil Dominik Jursa. Film strihala autorka opäť vo dvojici s Marekom Šulíkom a produkovala ho spolu s Ninou Numankadić. Bielu na bielej zastrešila slovenská produkčná spoločnosť Guča a česká Marina Films. Do kín ju tak ako FREM uvedie spoločnosť Film Expanded, zameriavajúca sa na alternatívne formy distribúcie.

Biela na bielej (r. Viera Čákanyová, Slovensko/Česko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 41 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 21 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: Guča

To ta monarchia

O „superdedine“ s humorom a bez „biznis“ tlaku

Keď kolega poprosil režisérku Vladislavu Sárkány, aby mu pomohla s nakrútením krátkeho videa o Spišskom Hrhove, netušil, aký v nej vzbudí záujem. Aby sa presvedčila, čo je pravdy na chýroch o superdedine a starostovi, ktorý ju dal do poriadku a vyčaroval fungujúce spolužitie miestnych s tamojšou rómskou komunitou, vracala sa tam s kamerou niekoľko rokov. Výsledkom je časozberná dokumentárna komédia To ta monarchia (2020). 

„Keď som počula ľudí básniť o úžasnej ,superdedine‘ Spišský Hrhov so svojráznym starostom, ktorý údajne dal do poriadku Rómov a veselo vládne metódou cukru a biča, šla som sa tam pozrieť. Bola som zvedavá, čo je na tom pravdy a či je pozitívna skúsenosť fungujúcej spravodlivej spoločnosti (ak tam takú vôbec nájdem) prenosná,“ vysvetlila režisérka v explikácii filmu, čím ju dedina zaujala. Zároveň načrtla, prečo sa rozhodla pre dokumentárnu komédiu. „Vnímam vznik veľkého množstva sociálnokritických filmov, ktoré prinášajú ľudské tragédie, drámy a pocit bezvýchodiskovosti. Samozrejme, na tom nie je nič zlé, ale realita nie je čierna ani biela ani čierno-biela. Som presvedčená, že povinnosťou dokumentu je reagovať na skutočný obyčajný život a tým nastavovať zrkadlo tak hrdinom filmu, ako aj divákom a súčasne celej spoločnosti. Pritom však stále prinášať aspoň štipku nádeje a vieru v človeka, hľadať cestu… ideálne s humorom a nadhľadom.“

Prví diváci videli snímku v rámci festivalu Jeden svet v novembri minulého roka. Pôvodne sa počítalo s veľkou projekciou pre 1 600 obyvateľov dediny, no filmárom i festivalu skrížila plány pandémia, a tak museli Hrhovčania sledovať film spolu s ostatnými divákmi online. Obmedzenia zmenili aj plány na jarné uvedenie v kinách, kam film vstupuje až v júli. 

Vladislava Sárkány debutovala ešte pod menom Plančíková dokumentom Felvidék – Horná zem (2014), v ktorom aj cez pátranie po vlastnej identite a cez rodinnú históriu približuje dianie po druhej svetovej vojne a odsuny menšinového obyvateľstva, keď sa Československo a Maďarsko dohodli na výmene obyvateľov podľa národnostných kritérií. Dokumentárny materiál pritom doplnila originálnymi animovanými vstupmi. 

Aj v novinke To ta monarchia sú témou vzťahy väčšiny s menšinou a ich spolužitie. Podľa samotnej režisérky však tie dve snímky nemajú až tak veľa spoločného. „Určite by som tieto dva filmy neporovnávala. Možno ich spája hodnotový rámec, ktorým sa riadim – neohýbať realitu a nepretvárať svet podľa svojich želaní a potrieb, ale hľadať a vyrovnať sa s pravou povahou vecí,“ uviedla v tlačových materiáloch k filmu. Pri oboch snímkach sa podľa vlastných slov snažila, aby divákovi sprostredkovala autentickú skúsenosť svojím pohľadom, ale i pohľadom protagonistov. „Spája ich ešte jeden elementárny problém: podmienky na ich realizáciu, finančné i mentálne nastavenie ľudí z oblasti kultúry a slovenskej filmovej tvorby. Film To ta monarchia som si produkovala už sama, čo bolo náročnejšie, no na druhej strane som získala väčšiu tvorivú slobodu bez ,biznis tlaku. Ale, úprimne, bez pár úžasných ľudí, ich pochopenia a otvorenosti by tento film určite nevznikol,“ povedala režisérka a menovala pritom dramaturgov RTVS Alexandru Gunišovú-Ševčíkovú a Ondreja Starinského, ako aj Tibora Búzu, niekdajšieho programového riaditeľa verejnoprávnej televízie, ktorá je koproducentom filmu. Sarkány Plančíková spolupracovala s RTVS aj na dokumentárnych cykloch ako Fetiše socializmu, Fetiše Slovenskej televízie, Fetiše Nežnej revolúcie či na relácii zameranej na ľudí so zdravotným znevýhodnením Cesta

Za kamerou filmu To ta monarchia stál Ivo Miko, strih mala na starosti Zuzana Cséplő a hudbu zložil Michal Smetanka. Snímka zachytáva dlhšie časové obdobie, nakrúcala sa v rokoch 2015 až 2019. Filmári sa teda do dediny opakovane vracali. „Na kameru sme si rýchlo zvykli. Počas tých rokov sa stala prirodzenou súčasťou našich akcií. A keďže dlhé mesiace nebol z materiálu žiadny výstup, brali sme nakrúcanie filmu len akože. Nikto neveril, že kameramani majú založený film. A ani nemali. Točili na kartu,“ povedal po dokončení filmu starosta Hrhova Vladimír Ledecký. Hoci je snímka kolektívnym portrétom obyvateľov dediny, práve on je jej najvýraznejším protagonistom. Dedinu riadil šesť volebných období po sebe v rokoch 1998 až 2020 a jeho úspešnú integráciu miestnej rómskej menšiny si všimol aj denník The New York Times. Film sleduje Ledeckého až po obdobie, keď sa stal jedným zo spoluzakladateľov strany Za ľudí. Nezachytáva už Ledeckého odchod do veľkej politiky, kde sa neskôr stal z poslanca štátnym tajomníkom ministerstva regionálneho rozvoja a z postu odišiel po necelom roku, keďže u ministerky, predsedníčky svojej strany, nenašiel podporu snahy o integráciu Rómov. Tvorcovia dnes možno ľutujú, že nenakrúcali ešte o čosi dlhšie. Je však otázne, či to, čo po vypnutí kamery dopísal život, je ešte komédia. Hoci so záverom režisérkinej explikácie by podobný epilóg celkom súznel: „V humornom ladení ,smiechu cez slzy‘ sa nesie celý film a jemne nás núti zamyslieť sa nad dobou a spoločnosťou, v ktorej žijeme… a nad stavom našej krajiny.“

To ta monarchia (r. Vladislava Sárkány Plančíková, Slovensko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 80 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 26 000 eur, podpora z RTVS 30 000 eur, vecné plnenie 1 200 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD, blu-ray, mp4

Matúš Kvasnička
foto: Sarkany

Ubal a zmizni

Venované všetkým, ktorí dospievajú neskôr

Skúsenosti so seriálom pre internetový portál Stream.cz pretavil scenárista a režisér Adam Hobzik do podoby celovečerného debutu pod názvom Ubal a zmizni. Gangsterská komédia, ktorá nie len názvom odkazuje na film Guya Ritchieho Zbaľ prachy a vypadni, vznikla v slovenskej koprodukcii a do tunajšej distribúcie vstupuje začiatkom júla.

Zárodky filmu Ubal a zmizni sa dajú nájsť už v krátkej snímke Pizza Boy: Pepperoni, ktorú Adam Hobzik nakrútil v rámci súťaže The Prague 48 Hour Film Project 2013. Film ďalej rozvinul v sérii skečov s názvom Pizza Boy pre Stream.cz. „Charaktery, ktoré vymyslel, aj skúsenosti s diváckou odozvou a reakciami, ktoré získal, pretavil do scenára celovečerného hraného filmu. Ten nám ponúkol ako koproducentom a nám sa páčil,“ hovorí pre Film.sk Ľubomír Slivka zo spoločnosti ATTACK FILM, ktorá je jedným zo slovenských koproducentov filmu. Ďalšími sú spoločnosti SOLID ENTERPRISE a CinemArt SK, ktorá je zároveň distribútorom filmu na Slovensku.

„Robil som niekoľko filmov so strihačom filmu Kolja Aloisom Fišárkom a rozprával mi o tom, ako Zdeňkovi Svěrákovi pri písaní dialógov a pri práci so slovom pomáhala odozva a reakcie publika v divadle, ktoré aj po premiére môžete stále kreovať pri ďalších predstaveniach, na rozdiel od filmu, ktorý je definitívny. A niečo podobné som cítil, keď nám Adam Hobzik predložil prvú verziu scenára, že je tiež nejakým spôsobom overená publikom,“ opisuje Ľubomír Slivka.

Ubal a zmizni je čierna komédia s viacerými príbehovými líniami, hyperbolizovanými charaktermi a celkovou štylizáciou, kde mafiáni odsekávajú malíčky, pražský Žižkov pripomína Bronx a hlavných hrdinov spája túžba žiť podľa vlastných pravidiel. Privyrábajú si pestovaním marihuany, ktorá im zmizne akurát vtedy, keď dostanú ponuku predať kompletnú úrodu a zmeniť svoj život. Zažijú šialenú noc, ktorá im všeličo odhalí. Napríklad aj to, že by už mohli dospieť.

Okrem hlavných hrdinov sa vo filme objavia rôzne postavy a postavičky ako suspendovaní policajti, ktorí chcú získať naspäť svoju prácu a česť, rocker, ktorý ťažko nesie svoj záväzok tvoriť pre tínedžerov, ale aj staromódny mafián, ktorý miluje hudbu. Stvárnil ho srbský herec Predrag Bjelac, ktorého diváci môžu poznať napríklad ako riaditeľa chlapčenskej školy Igora Karkarova z filmu Harry Potter a Ohnivý pohár.

„Mali sme ambíciu vtiahnuť do filmu aj slovenských hercov, ale začiatok práce na filme bol spojený s nástupom protipandemických opatrení. Nevedeli sme, ako sa bude situácia vyvíjať a po porade s českým majoritným koproducentom sme to uzavreli ešte predtým, ako sme stihli niekoho osloviť. Ale uvažovali sme nad Majom Labudom a Kikou Svarinskou, ktorí sú známi aj v Česku,“ ozrejmuje Ľubomír Slivka a dodáva, že nakrúcanie prebiehalo v septembri a októbri minulého roku. Dokrútky sa realizovali ešte v novembri a následne prebiehala triková postprodukcia.

„Tento projekt bol pre nás zaujímavou výzvou. Odohráva sa v priebehu jednej noci v Prahe, čo bolo v skutočnosti 17 filmovacích nocí a filmovacích dní bolo dokopy 27. Nakrúcali sme v rôznych baroch a na diskotékach. Štábu ani hercom sa covid nevyhol a dokrútili sme tesne pred lockdownom,“ opisuje Slivka.

Film bol výzvou a obrovskou skúsenosťou aj pre debutujúceho režiséra, ktorý spomína na spoluprácu s kameramanom Davidom Ployharom „Keď to čas dovolil, pridávali sme nadstavbu filmovej reči v podobe netypických záberov, ktoré má žáner rád: nájazdy, rakurzy, spomaľovačky. Ale hlavne mali sme čo robiť, aby sme zvládli natočiť základ. Nielen v tomto som bol za Davida strašne rád. Bol schopný triezvo zhodnotiť, na čo v rámci  nakrúcacieho plánu máme a vyťažiť maximum. Zároveň bol pre mňa počas celého nakrúcania neskutočnou oporou,“ hodnotí Hobzik v presskite. „Film má pomerne zložitú štruktúru, príbehy sa prelínajú, pracujete s viacerými časovými rovinami, s orientáciou diváka, s dávkovaním informácií. Pre mňa vždy predstavoval výzvu, ktorú som si chcel scenáristicky splniť. Ale skutočne ju zavŕšil až Adam Dvořák v strižni. Má perfektný cit pre tempo a hlavne vďaka nemu film dostal správnu rýchlosť,“ dodáva režisér.

Ubal a zmizni (r. Adam Hobzik, Česko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: cca 1 137 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 74 676 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: CinemArt SK

Jak Bůh hledal Karla

Dokumentárna road movie o hľadaní Boha

Nový film Víta Klusáka a Filipa Remundu Jak Bůh hledal Karla vznikol v česko-poľsko-slovenskej koprodukcii. Svetovú premiéru mal minulý rok na najväčšom poľskom festivale dokumentárnych filmov Millennium Docs Against Gravity vo Varšave a v medzinárodnej premiére ho uviedol jihlavský festival. Do slovenskej distribúcie vstúpi začiatkom júla.

„Vít Klusák a Filip Remunda, ktorí pochádzajú z najateistickejšej krajiny Európy, sa vybrali hľadať Božiu prítomnosť do Poľska, ktoré je zase najkatolíckejšou krajinou. Hlavnou postavou filmu (pardon, druhou hlavnou postavou, prvou je neviditeľný poľský Boh) je český dokumentarista Karel Žalud, ktorý počas nakrúcania prechádza osobnou krízou, tápe, skutočne hľadá Boha, aby na konci filmu našiel sám seba. Pre Poliakov je však stelesnením stereotypnej postavy Čecha s pivným bruškom, ktorý si na cestu po Poľsku priniesol z domu paštéty a skeptický pohľad na katolícku cirkev,“ ozrejmuje pre Film.sk Peter Kerekes, slovenský koproducent filmu, ktorý s Vítom Klusákom a Filipom Remundomspolupracoval napríklad na dokumente V sieti (r. Vít Klusák, Barbora Chalupová), na Zamatových teroristoch (r. Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík) a koprodukčnými partnermi sú aj pri filme Cenzorka (r. Peter Kerekes), ktorý na svoju premiéru ešte len čaká.

„S Filipom a Vítom sa poznáme už dvadsať rokov, urobili sme spolu niekoľko filmov. Keď mi ponúkli spoluprácu na filme Jak Bůh hledal Karla, chcel som sa vyhovoriť na výhradu svedomia, ale priateľstvo je viac ako náboženské a národnostné postoje. A tak som ako maďarský katolík robil film s českými ateistami. A mám z toho radosť,“ hovorí Kerekes a dodáva, že zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali kameraman Martin Tokár, nakrúcal aj Martin Kollár, a strihovú dramaturgiu filmu robila Jana Vlčková. Dokument poňali ako film o filme a sú v ňom použité zábery, ktoré vytvoril štáb Klusáka a Remundu, ale aj štáb protagonistov filmu na čele s režisérom Karlom Žaludom, ktorý tvorili kameraman Martin Matiášek a zvukár Michal Gábor.

„Najprv sme oslovili Miroslava Krobota, aby hral filmára, a Miroslava Bambuška, ktorý mal hrať zvukára. Ale Bambuškovi stále padali slúchadlá a hneď bolo jasné, že keď sa Mirek Krobot – sám nie je dokumentarista – nemá o čo oprieť, potrebuje záväzný scenár,“ približuje Remunda v presskite. „Našťastie nám rýchlo došlo, že naši protagonisti musia byť skupinou autentických dokumentaristov, ktorí realizujú nami navrhnuté scény po svojom. Oni skutočne nakrúcajú, akurát sa kolegovi Žaludovi v hlave neskladá celok nášho filmu, ale jednotlivé scény skutočne realizoval podľa svojho vkusu, formuloval svoje vlastné otázky,“ dopĺňa ho Klusák.

Tak ako v predošlých snímkach, aj tentoraz autorská dvojica ponúka provokatívny, tragikomický, ale kritický pohľad na kontroverzné témy ako manipulácia, sexuálne zneužívanie, exorcizmus, náboženský fundamentalizmus alebo vzťah cirkvi so štátom.

„Pre mňa bola najväčším šokom tá samozrejmá previazanosť poľskej cirkvi s politikou. A to, že sa ľudia v Poľsku príliš nepozastavujú nad Rádiom Maryja, ktoré je totálne antisemitské a nenávistne homofóbne. Nikdy som o ňom nepočul, dozvedel som sa o tej stanici až od našich rešeršistov. Ale myslel som si, že je to nejaké okrajové médium a že má omnoho menší vplyv, ako sa ukázalo počas nakrúcania. A v živote by som si nedokázal predstaviť, že na zraze poslucháčov Rádia Maryja bude prítomný premiér a polovica poľskej vlády – to bol proste šok,“ opisuje Klusák, ktorého prekvapili antisemitské a xenofóbne názory moderátorov. „Tá stanica totiž funguje ako istý spúšťač, katalyzátor, ktorý ľudí k takému správaniu provokuje. Neexistuje totiž lepší spôsob, ako ovládať ľudí než pomocou strachu a nenávisti,“ uzatvára režisér.

Jak Bůh hledal Karla (r. Vít Klusák, Filip Remunda, Česko/Poľsko/Slovensko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 237 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 25 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: Hypermarket Film

Martin a tajomstvo lesa

Prázdninové dobrodružstvá aj ekologické posolstvo

Do sveta tajomných lesných bytostí zavedie divákov rodinný film režiséra Petra Oukropca Martin a tajomstvo lesa. Okrem prázdninovej atmosféry v letnom tábore, plnej dobrodružných príbehov, prinesie aj tému ochrany životného prostredia. Premiéru mal v marci na Medzinárodnom filmovom festivale pre deti a mládež BUFF v Malmö. Do slovenských kín sa dostane koncom augusta.

Petr Oukropec je známejší ako producent. Stál pri prvých filmoch Sašu Gedeona a Davida Ondříčka a v rámci spoločnosti Negativ, ktorú založil spolu s Pavlom Strnadom, produkoval alebo koprodukoval viacero úspešných českých aj slovenských titulov. V roku 2012 debutoval ako režisér filmom Modrý tiger. Neskôr natočil snímku Ani vo sne!. Oba filmy vznikli v slovenskej koprodukcii a sú určené najmä pre detských a dospievajúcich divákov podobne ako jeho tretí film Martin a tajomstvo lesa. Ten vznikol v koprodukcii českých spoločností BFILM.cz a Negativ, slovenskej spoločnosti BFILM a nemeckej spoločnosti Leitwolf Filmproduktion.

„S projektom ma oslovil režisér Petr Oukropec a bola to pre mňa výzva, pracovať s takým skúseným producentom a režisérom a zároveň vstúpiť do žánru detského a rodinného hraného filmu. V animovanej tvorbe som si detský film vyskúšal produkciou filmu Šarkan a momentálne aj výrobou filmu Srdce Veže, preto som uvítal možnosť rozšíriť si skúsenosti v oblasti rodinných filmov o detský hraný film,“ hovorí pre Film.sk producent Peter Badač a dodáva, že hlavným hrdinom príbehu je Martin, chlapec z mesta, ktorého pošlú do letného tábora v prírode, kam sa mu vôbec nechce ísť. Zažije tam rôzne dobrodružstvá a spoznáva tajomné lesné bytosti, ktorých existenciu ohrozuje ťažba lítia.

Natáčanie filmu koncom leta 2019 bolo náročné. „Odohrávalo sa na niekoľkých miestach v exteriéri: v areáli Bolfánek na západe Čiech, v údolí Úterského potoka a na niekoľkých miestach na južnej Morave. Vo filme takmer nenájdete interiérovú scénu,“ približuje producent. Náročná bola aj postprodukčná fáza, keďže vo filme sa kombinujú hrané scény so živými hercami s animovaným prostredím, v ktorom žijú magické lesné bytosti. Tie navrhla výtvarníčka a scénografka Dagmar Urbánková – vychádzala zo skutočných tvarov a materiálov, ktoré sa nachádzajú v prírode. Pri ich vzniku tvorcovia kombinovali moderné počítačové triky a tradičnú bábkovú animáciu. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tímy architekta Henricha Borárosa, kameramana Lukáša Terena a animátora Michala Strussa. Vizuálne efekty vytvorilo štúdio KOLEKTIVFX pod vedením Tibora Meliša. Triková časť vznikala v jesenných a zimných mesiacoch na prelome rokov 2020 a 2021.

„Okrem lesných postavičiek bolo pre nás dôležité, aby bola atmosféra letného tábora realistická. Taká, akú si dospelí pamätajú a aká býva v táboroch aj teraz,“ približuje režisér Petr Oukropec a dodáva, že natáčanie sa snažili organizovať hlavne s ohľadom na detských hercov ako skutočný tábor. „Detskí herci prestali vnímať rozdiely medzi natáčaním a hrou, medzi skutočnými vedúcimi a tými hereckými, takže sme potom vlastne natáčali jeden skutočný táborový oddiel,“ opisuje režisér, ktorý sa dlhodobo venuje práci s deťmi a s nehercami aj v ochotníckom divadle Zmrzlík, ktoré vedie.

„Nakrúcanie s deťmi je vždy výzva, pretože k nim nemôžete pristupovať ako k dospelým hercom. Kombinácia detského tábora a nakrúcania, hry a práce bola pre deti príjemným spestrením prázdnin. Vytvorili si väzby, na ktoré budú ešte dlho spomínať, čo ma nesmierne teší,“ dodáva producent Peter Badač.

Martin a tajomstvo lesa (r. Petr Oukropec, Česko/Slovensko/Nemecko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 210 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 75 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: BFILM