Aligátorov, ktorí rozoštvú akýkoľvek kolektív, nájdete všade

Herecká agentúra CINE-JESSY a Casting studio CINE-JESSY s.r.o., ktoré založila Jessica Horváthová (1946), patria v československom kontexte k priekopníkom kastingu – obsadzovania hercov, epizodistov i komparzistov do filmu. Aj preto ich zakladateľka vidí do hereckej „kultúry“, jej dynamiky a možno i politiky – zvlášť v koprodukčnom prostredí – viac ako ktokoľvek iný. Čosi z jej práce som ako jej neter pri návštevách Prahy vždy vnímala. Teraz ju chcem pri príležitosti jej životného jubilea vyspovedať programovejšie. 

Na FAMU si v druhej polovici 60. rokov študovala kameru, čo nebýval veľmi „babský“ odbor, navyše v špecifickom internacionálnom kolektíve. Okolo teba študovalo viacero „Juhoslovanov“ – Djidja Karanović, Goran Marković, Rajko Grlić, Lordan Zafranović, Goran Paskaljević, neskôr aj Emir Kusturica – a aj preto hovoríš dobre „srbochorvátsky“, čo si v práci mnohokrát využila. Bol už tu zárodok tvojho neskoršieho záujmu o medzinárodnú filmovú spoluprácu? 

Ťažko povedať. Skoro všetky cvičenia na škole som točila s Juhoslovanmi, boli sme dobrá partia, plus pár Čechov a Poliakov, ťahali sme sa navzájom. 

Ako dlho si sa pred rokom 1989 živila kamerou? 

Kameramankou som chcela byť už ako dvanásťročná. Ako študentka som vždy hovorievala: Najprv FAMU, potom celovečerák, potom deti a ďalej, čo bude! Všetci sa mi smiali, nebola doba, aby absolventi točili v praxi hneď celovečerák. Nakoniec sa to podarilo čírou náhodou a v roku 1971 som natočila s režisérom Rudolfom Růžičkom celovečerný televízny film Uprostřed babího léta ve stepi zahoukal vlak (1972) podľa Jakova Bogomolova od Maxima Gorkého. Bola to práca snov; Rudolf preukázal veľkú odvahu, že ma k svojej prvotine pozval, a vyskúšala som si nielen všetko, čo som sa naučila na škole, ale aj svoju vlastnú kreativitu, odolnosť a odvahu. V roku 1974 som natočila v Prahe v Krátkom filme pár dokumentov i úspešný oceňovaný krátky film s Helenou Třeštíkovou. Odrazu som bola tzv. mladá a talentovaná a kdekto chcel so mnou točiť. 

Vtedajší predseda podnikovej organizácie KSČ si ma však v „Kraťase“ presadil na akýsi film o českom bankovníctve a to mi zlomilo krk. Moja kariéra sa skončila. Ťažko povedať, či to bolo tým, že som zrazu stratila všetky schopnosti, tak umelecké, ako aj technické, alebo tým, že som na otázku, prečo nevstúpim do KSČ, drzo a prostoreko, lebo taká som bola, odpovedala, že nemusím, mám predsa dostatočne slušné komunistické „pedigree“, a ešte som sa na tom aj ohromne bavila. Neverila by si, ako rýchlo sa všetky dovtedy dokorán otvorené dvere pozatvárali. Jedine vtedajší šéfkameraman hudobnej redakcie Československej televízie Ilja Bojanovský hodil obežník do koša a prácu za kamerou na hudobných programoch mi dával ďalej. Mala som vtedy dve deti a muža na škole. Začala som sa živiť prekladmi a tlmočením. To nikomu nevadilo, že zrazu tlmočím na najvyššej úrovni po súdoch, a s úspechom som absolvovala aj všetky možné festivaly, doma i v Juhoške. 

Ako ti vôbec začiatkom 90. rokov napadlo rozbehnúť kastingovú agentúru? Čo ťa inšpirovalo? 

K filmu som sa vrátila ako pomocná režisérka na popud režiséra Ivana Balaďu, ktorého som poznala z Bratislavy. V rokoch 1985 až 1989 sme spolu pripravili, obsadili, natočili a postrihali seriál Největší z Pierotů. Ďalšia úžasná skúsenosť a priateľstvo na veky vekov. 

Na popud Ivana Balaďu som sa dohodla s hercami, ktorí v Pierotoch hrali, bolo ich asi 150 z celej republiky, otvorila som náruč a povedala som: To je všetko moje. Tak vznikla Herecká agentúra CINE-JESSY. Trošku sa to roznieslo, takže sa zišlo asi 200 záujemcov. Prvý katalóg hercov som vydala v roku 1991. Spočiatku som ich všetkých zastupovala exkluzívne a sľúbila som im o 100 percent viac, než mali podľa tabuliek. Náš vzťah bol založený na vzájomnej dôvere a vystúpiť bolo možné kedykoľvek. Zaujímavý prípad: herec vystúpil z agentúry, natočil „kšeft“, vzal peniaze a potom sa vrátil, že si to rozmyslel. Ešte sa dal počuť: Predsa jej nedám 25-tisíc, to by som bol blbec! Niektorí zas pri vyjednávaní o honorári tvrdili, že pod tú a tú hranicu ani náhodou nepôjdu, a potom za mojím chrbtom robili za polovicu. Asi po piatich rokoch vo mne dozrelo presvedčenie, že na exkluzívne zastupovanie je náš kinematografický rybník príliš malý. V roku 1996 tak vzniklo Casting studio CINE-JESSY s.r.o., ktoré sústreďuje čo najviac informácií, fotografií a materiálov o hercoch, ponúka ich a „zastupuje“ iba tých, ktorým nájde, resp. dá prácu, prípadne tých, ktorí nás požiadajú o pomoc pri uzatváraní akejkoľvek zmluvy. Herecká agentúra CINE-JESSY je napísaná na mňa ako fyzickú osobu, mám ju dodnes a exkluzívne zastupujem asi desať hercov. 

V Česku bola situácia iná ako na Slovensku, kde sa filmová tvorba v 90. rokoch skoro prepadla. Česká kinematografia transformáciu ľahšie ustála. Akým spôsobom sa CINE-JESSY etablovalo? Boli tu nejaké zabehané spolupráce zo socialistickej minulosti, na ktoré sa dalo nadviazať? 

Producenti sa po roku 1989 rodili ako huby po daždi. Niektorí mali peniaze, iní, tých bola väčšina, iba tvrdili, čo všetko je ich. Niektorí pracovali v zahraničnej výrobnej skupine Krátkeho filmu, ktorý poskytoval služby výkonného producenta i za totality, a všetci z tejto skupiny boli skvelo vycvičení. Títo „výkonní producenti“ museli vo svete hľadať a oživovať svoje kontakty. Nás si potom najali, pretože svet bol na kasting zvyknutý. „Full service“. Až neskôr si nás občas vyžiadali aj priamo, či už na základe vlastných skúseností, alebo na základe odporúčania, ale aj tak to museli povedať najprv našej českej alebo slovenskej firme, ktorú si tu našli. Každá producentská firma má svojich ľudí a aj my máme vždy dve-tri firmy, pre ktoré robíme skoro všetko. 

Čo vlastne znamená kasting? Aký je rozdiel medzi hereckou a kastingovou agentúrou? Je kasting tvorivá práca? 

Je to tvorivá činnosť jedinca a jeho kolektívu v službách režiséra. Mnohí si ju pletú s bezplatnou organizačnou činnosťou databázovej spoločnosti v službách producenta. Dobrý kasting, kde roly hercom padnú nielen na základe vonkajšej typológie, ale i vnútornej energie podľa potrieb scenára, je polovičkou úspechu filmu.

Mali a majú zahraniční producenti nejaké predsudky o českom prostredí? 

Najmenej nás podceňovali Nemci, predsa len máme akú-takú spoločnú históriu. Angličania a Američania si spočiatku naozaj mysleli, že sme len včera zliezli zo stromov, čo je v prípade Američanov obzvlášť zábavné. Rozdiel medzi Američanmi a Angličanmi bol iba v tom, že Angličania si následné prekvapenie nechali pre seba. Američania ho priznali, vyjadrili, pochválili a boli šťastní a spokojní. Dnes tu už majú aj svojich ľudí. S ostatnými Európanmi to bolo rôzne. Hovorievali sme, že Francúz nie je národnosť, ale diagnóza – napriek tomu, že sú nám aj filmársky veľmi blízki. Dobre sa pracuje s talianskymi produkciami. 

Akú skúsenosť máš s obsadzovaním českých hercov „prvej ligy“ do menších rolí v zahraničných filmoch? Zmenil sa ich postoj časom? 

Zahraniční filmári k nám väčšinou prichádzajú, aby to mali lacnejšie. Hlavné roly už majú, chcú do nich obsadiť svoje hviezdy, aby bol film úspešný aj u nich doma. Kto platí, má hlavné slovo. Ak som si myslela, že niektorú rolu by mohol hrať náš herec, postupom času som sa naučila ponúknuť ho. 

Keď sa pýtaš na prvú ligu, treba si povedať, čo alebo kto je prvá liga. Miestna tzv. prvá liga niekedy ani nechce hrať malú rolu v zahraničnom filme. Niektorí nie sú ani dostatočne jazykovo vybavení. Mnohí českí a zrejme aj slovenskí herci si myslia, že aj keď neovládajú jazyk, text sa naučia. To je základný omyl. Text sa síce naučia, ale potom naň stále myslia a výsledok sa odrazí v tom, ako hrajú. Navyše, každý Američan či Angličan, ktorý k nám po revolúcii prišiel učiť angličtinu, vyhlasoval, že je herec, lebo u nich je na všetkých stupňoch vzdelávania povinná dramatická výchova. Tú našu „prvú ligu“ spočiatku valcovali nielen jazykovo, ale aj patričným sebavedomím, ktoré je pri hereckej práci také potrebné. 

Vnímaš efekty vašej práce? 

Svoju prácu nerobím preto, aby som dala rolu tomu-ktorému hercovi, ale preto, aby som dobre obsadila rolu či film – to je ten tvorivý proces! Preto nerada pracujem pre televíziu, zvlášť pri seriáloch. To nie je kasting, to je najímanie hviezd jedného seriálu do iného seriálu. Tam si nás naozaj pletú s telefónnou ústredňou. Pritom je jednoznačné, že hviezdy vznikajú hlavne vďaka seriálom, kde inde by mali vzniknúť? 

Nezneužívajú zahraničné produkcie tunajších hercov? Nie je to tak trochu obchod s bielym mäsom? 

Zneužívanie, resp. využívanie je súčasťou hereckej profesie. Niektorým hercom sa zdá kasting ponižujúci, ale i ten je súčasťou profesie. Pre zahraničného režiséra je kasting veľmi dôležitý. Nechodí tu do divadiel, nepozerá naše seriály, nevie nič o škatuľkách, v akých je herec doma zabehnutý.

Je herecká komunita kastová? Je komparz plebs? 

Vníma sa to možno tak, ale v zahraničných filmoch o nič viac ako u nás. Celý život sa snažím dať komparzistom najavo, ako si ich vážim – zaslúžia si to. Všade nájdeš tzv. aligátorov, ktorí rozoštvú akýkoľvek kolektív, a treba sa vyhnúť aj kolegom pomocným režisérom, ktorí sa ku komparzu správajú ako hovädá. Treba sa držať pravidla: Každý sa k tebe správa tak, ako mu dovolíš!

Čo považuješ za najväčší úspech svojej kariéry? Z hľadiska filmového, ale možno aj tak ľudskejšie? 

Najväčší úspech v súkromnom živote sú dve zdravé deti a zatiaľ štyri vnúčatá. Z hľadiska kameramanského spomínaný film Uprostřed babího léta ve stepi zahoukal vlak – nie preto, že je to môj jediný celovečerák, ale preto, ako som sa vtedy tej úlohy zhostila. Vážim si, že som mala na začiatku „kariéry“ skvelé kameramanské vzory či idoly, ako boli Igor Luther, Dodo Šimončič, Juraj Šajmovič, Stanislav Szomolányi, že som poznala toľko úžasných režisérov, od ktorých som si vždy čosi dokázala vziať. A neboli to iba zahraniční režiséri, ale aj celý rad našich: Jiří Krejčík, Ivan Balaďa, Karel Kachyňa, Juraj Herz, Juraj Jakubisko, Dušan Trančík, Petr Václav a ďalší. A nesmiem zabudnúť na juhoslovanských kolegov.

Ktoré filmy ti robili najväčšiu radosť či priniesli osobnú satisfakciu? 

Najväčšiu satisfakciu som cítila pri spolupráci s režisérom Michaelom Verhoevenom na filme Matkina guráž (1995), kde sme mali asi 50 významných hereckých rolí, a pri spolupráci s Terrym Gilliamom na filme Kliatba bratov Grimmovcov (2005), kde sme obsadili takisto viacero rolí. Jednou z nich bola čarodejnica v podaní Fera Veleckého, ktorý, žiaľ, počas natáčania zomrel a v poslednej scéne sme ho museli nahradiť dublérom. V oboch prípadoch to bola spolupráca podľa mojich predstáv. Obaja režiséri sa úžasne správali ku všetkým hercom do posledného komparzistu aj ku všetkým ostatným spolupracovníkom a dokázali oceniť prácu tých druhých aj sa za ňu poďakovať.

Ktorými filmami sa CINE-JESSY pýši najviac? 

Pýšime sa všetkými filmami, ale niektoré nám viac prirástli k srdcu, napríklad francúzske filmy Rezolúcia 819 (r. Giacomo Battiato, 2008) a Tanečnica (r. Stéphanie Di Giusto, 2016) alebo dva dánske – 1864 (2013) a Tiene v mojich očiach (2019), oba režíroval Ole Bornedal. 

A ktorý z filmov bol, naopak, najväčšou fuškou? 

Najhoršou fuškou bolo jedno stretnutie s čínskou kinematografiou, už naše tretie, takže sme nemali bohvieaké obavy. Skutočnosť však prekonala očakávania. Seriál Posledné vízum (2017) s vojnovou témou sa odohráva na čínskej ambasáde vo Viedni a rozpráva príbeh čínskeho Oskara Schindlera. Nakrúcalo sa desať týždňov, tri týždne trvali prípravy a kostýmové skúšky. Pracovalo sa temer denne, striedali sa dva štáby, vždy minimálne sto komparzistov, ktorých počty sa menili priebežne, najčastejšie na poslednú chvíľu. Veta „Nemohli bychom mít toho komparzu do hodiny o 200 víc?“ nás zrazila na kolená a výnimočne sme sa o to ani nepokúsili s odôvodnením, že tak to u nás nefunguje. Nakoniec scény natočili s pôvodným počtom 200 komparzistov. Bežne je štáb až na tie najhlavnejšie funkcie z Čiech, tentoraz boli všetci z Číny a prišli na 90-dňové turistické vízum. Jeden záber sa pripravoval, jeden sa točil a ďalší sa likvidoval. Komparzistov okolo sedemtisíc, spolupracovníkov CINE-JESSY bolo oproti „normálnym“ piatim až desiatim ľuďom až 30 a aj to bolo málo. Naozaj masaker!

Aká je dnes vo vašom fachu v Česku konkurencia? 

Roky tu bolo päť-šesť firiem, s mnohými sme skvelo spolupracovali, jedni zabezpečili hercov a druhí komparz, na striedačku, alebo „full service“ takisto na striedačku. Filmov aj spolupracovníkov mojej a ďalšej generácie ubúda, ale definitívne odísť sa mi ešte nežiada. Z mladších stojí za zmienku Petra Svarinská a jej VIVID a Maya Volavá a jej MYRNYXTYRNYX.

Práca na koprodukčnom filme je dynamický biznis, ktorému sa nedarí vždy rovnako. Určite už boli aj lepšie časy... 

Bolo obdobie, keď sme mali za rok 10 až 15 filmov, v posledných rokoch je to 4 až 6. Pandémia nám urobila škrt cez rozpočet. V roku 2019 sme natočili tri zahraničné filmy a jeden český dvojdielny. Vlani sme urobili jeden zahraničný a jeden český film. Zahraničný bol pre Netflix a myslím, že chudobnejšia firma by to nezvládla. Mal sa točiť 8 týždňov, namiesto toho sa nakrúcalo 8 mesiacov. 

Toho roku sme si ešte neškrtli. Občas pomôžeme študentom FAMU – len tak, pre radosť. Uvažujem, že sa stiahnem do privátu a budeme robiť z domova. Ale na babičku na plný úväzok sa ešte necítim. Najbližšie treba obehať divadlá, veľa sme zameškali, a to nielen v Prahe. Veď aj mladé slovenské talenty treba pozrieť, však?

Petra Hanáková
foto: Daniel Hnát