Leo Štefankovič

scenárista a pedagóg

Zásadný môže byť akýkoľvek film, ktorý na človeka hlboko zapôsobí, a nie je dôležité, či si jeho „zásadnosť“ uvedomí hneď, alebo s odstupom času.

Prvé stretnutie s pohyblivými obrázkami bolo cez škáru zatemneného okna v akejsi dedinskej krčme, skreslené pozorovateľskou pozíciou. Škára bola takmer na úrovni plátna a okno pre malého chlapca privysoko. Film bol mládeži neprístupný. Prichytili nás a vyhnali z filmového raja.

Ďalšie stretnutia s filmom v predtínedžerskom veku neboli vecou osobnej voľby či výberu. Hoci niektoré som absolvoval dobrovoľne ako „zákostolník“ v kine Metropol. Spomínam si na grotesky s Lupinom Lanom a Busterom Keatonom a na Odvážnu školáčkuSadkaČuka a GekaTimuraPavlíka MorozovaŠčorsa a film Na ďalekej hliadke.

Ako tínedžer (ešte pred získaním občianskeho preukazu – priepustky na filmy mládeži neprístupné) som bol notorický kinožrút. Niekedy sme s kamarátmi za deň stihli v nebermudskom trojuholníku Pohraničník – Praha – Slovan aj tri filmy – a štvrtý na nočnej projekcii v kine Palace. To slúžilo cez deň ako kino pre záškolákov. Bežali v ňom nonstop pásma krátkych filmov. Kino na hlavnej stanici slúžilo pre cezpoľných blicerov, ktorí pricestovali do Bratislavy, a pre Bratislavčanov študujúcich mimo mesta, ktorí ani nevycestovali. Kino Praha hrávalo od pol jedenástej. A ešte tu bola diagonála Tatra – Hviezda a Dukla s prvým panoramatickým plátnom v ČSSR. V lete amfík na Hrade a záhradné kino Hviezda. Videli sme všetko, čo sme vidieť mohli. Jediným kritériom bolo, aby ten film nebol sovietsky. Poľský byť mohol – Nevinní čarodejníciPopol a diamantNôž vo vode...

Videl som filmy nových talianskych realistov i postneorealistov, francúzskych klasikov i surfistov novej vlny, britských rozhnevaných mladých mužov aj „ideologicky neškodné“ americké filmy Kto seje vietorPekelníkNorimberský procesNa pravé poludnie... Môj posledný tínedžerský rok priniesol do distribúcie tituly Osem a polNa konci s dychom (s oneskorením, ale predsa), Rampa či Červená pustatina. Vymenovanie všetkých filmov, ktoré som vtedy (zo)žral a dodnes si ich pamätám, by zožralo veľa priestoru.

Roky na VŠMU boli časom filmového obžerstva. Videli sme všetko, čo sme vidieť chceli, mali aj museli v rámci študijných projekcií, ale aj premietaní filmov z brnianskeho Filmfóra. Po hodoch však nastal normalizačný pôst. Ideologické distribučné sito malo mikroskopické dierky, cez ktoré neprešlo nič „závadné“ či podozrivé. Maškrtiť sa dalo iba ak na študijných projekciách organizovaných pánom Vladimírom Dubeckým.

Každý film formoval moje vnímanie a uvažovanie o filme, ale ako scenárista považujem za najzásadnejšie tie s rafinovanejšou rozprávačskou štruktúrou, ako Hirošima, moja láskaRašomonPulp FictionMemento, fikcionálny dokument Zelig a „pravý“ strihový dokument Obyčajný fašizmus. A Nehovorte mi o láske. Film je pre mňa komunikačnou hrou. Nie vždy celkom čistou. Niekedy slúži aj na zvádzanie i zavádzanie. Rafinované dokazovanie zjednodušených právd. Ale v najčistejšej forme môže imunizovať proti manipulatívnym simplifikáciám.