„V iných zamestnaniach niet toľko náhod ako v živote hercov. Vlastne celý môj život sa skladá z náhod. Neviem, či je to plus, alebo mínus,“ postrehol František Zvarík. Muž, ku ktorému boli múzy mimoriadne štedré, sa narodil pred sto rokmi vo Vrútkach. 

„Keby som nebol dostal reparát z latinčiny, dokončím možno maturitu a môj život by sa odvíjal ináč,“pokračoval pred päťdesiatimi rokmi v rozhovore s Richardom Blechom. Náhodou sa chlapec, ktorý hrával na husliach a spieval na školských slávnostiach, rozhodol – aj bez skúšky dospelosti – pre štúdiá na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Skôr ako herectvo a spev doštudoval, objavil sa už v roku 1939 na doskách Slovenského národného divadla. Zostal mu verný až do roku 1997.

Osudovú zákrutu znamenala spolupráca s režisérom Jánom Jamnickým, ktorého inscenácie boli v časoch vojnového slovenského štátu odvážne adresné a povzbudzujúco útočné. „Naštudovali sme Molièrovho Zdravého nemocného. Hral som dokonca dve úlohy – lekára Purgona a postavu Polichinella. V širokom bielom kostýme Pierota som vyhrával na metle a spieval smutné piesne. To bolo prvýkrát, keď môj hlas zaznel na scéne Slovenského národného divadla. Netušil som, ako sa môj život práve kvôli spievaniu zauzlí,“ spomínal František Zvarík v autobiografii Pierot s puškou. A tak herec, ktorý rád spieval, zakotvil po prehováraní režisérom Andrejom Bagarom v opere. „So spevom som koketoval už na gymnáziu a u profesora matematiky som si dokonca vyspieval aj postup do vyššej triedy. Akiste si myslel, že budúci spevák nebude matematiku potrebovať. A veru sa pomýlil. Potreboval som ju. A ešte ako. Veď som si nikdy nevedel vyrátať, ako sa dá z mizernej gáže vydržať od jednej výplaty po druhú,“ zveril sa v knihe.

Medzičasom sa ozvali aj filmári. Z celovečerného hraného projektu slovenskej filmovej spoločnosti Nástup Hanka sa vydáva, v ktorom mal debutovať pred kamerou v úlohe ženícha, však ostali len fragmenty. „Hanka sa napokon nevydala a ani film nebol, pretože prišlo Povstanie. Ušiel som, Nemci ma zajali, ale bez pušky sa mi podarilo utiecť,“ zaspomínal pri oslave 85. narodenín. Pridal sa k Frontovému divadlu, križujúcemu autobusom povstalecké územie. Vystúpenia súboru spestroval Zvarík slovenskými ľudovkami, francúzskymi šansónmi i áriami Mefista. Nie náhodou si s odstupom desaťročí zaspieval partizánsku pieseň v legendárnej inscenácii Tančiareň (2001), v ktorej sa na javisko prvej scény vrátil ako hosť.

Po neveľkej role v dráme Varuj…! (1946) prišli ďalšie ponuky. Úlohu v športovej komédii Čertova stena (1949) dostal vraj preto, lebo vedel lyžovať. Václav Wasserman mu v tom čase zveril aj postavu vynálezcu a konštruktéra Donela v komédii Tři kamarádi (1947). „V Prahe som dokonca tajil, že som v opere. Keď sa to dozvedeli, čudovali sa. Filmári nemali radi operných spevákov.“ V populárnej hudobnej komédii Rodná zem (1953), prvom slovenskom farebnom filme, si zahral zvodného spievajúceho murára. V druhej polovici 50. rokov sa vrátil z opery do činohry SND a potom prišla televízia. Len v roku 1962 hral v šiestich inscenáciách a nasledujúce desaťročia na obrazovke boli ešte úrodnejšie.

Najvýraznejšou z dvoch desiatok jeho filmových postáv bol veliteľ gardistov Kolkocký, skvelý protihráč hlavného hrdinu Tona Brtka v podaní jedinečného Jozefa Kronera. „Od začiatku sme cítili, že tento film bude výnimočný. Ale na žiadne ceny sme ani len nepomysleli,“ spomínal na nakrúcanie oscarovej drámy Obchod na korze (1965). „František Zvarík, zdravý, úspešný, pekne vyzerajúci vysoký muž, podobný Albertovi Sordimu, bol ideálnym miestnym veliteľom. V Kadárovej koncepcii však nestráca črty ľudskej bytosti. Aj v jeho konaní je mnohé podmienené existenciálnym strachom z ,pánov bratov‘,“ píše Václav Macek v monografii Ján Kadár.

„Veľmi rád maľujem,“ priznal Zvarík v päťdesiatke. Už vtedy sa zastrájal, že ako penzista sa oddá výlučne tejto múze. Jeho obrazy zdobili priestory SND, karikatúry a portréty kolegov z divadla vystavoval v Redute či Mirbachovom paláci, s obľubou parafrázoval diela veľkých majstrov. 

Mal osemdesiatjeden, keď si spoločnosť filmovej kamery užíval naposledy. V poeticky ladených Krutých radostiach (2002) si zahral starého šľachtica Rudňanského, ležiaceho na smrteľnej posteli, ktorý nahnevá svojich potomkov tým, že sa všetok majetok rozhodne zanechať svojej mladej manželke. „Svojou výškou aj fyziognómiou pre mňa Zvarík zosobňoval niečo majestátne. Mal v sebe čosi aristokratické,“ vysvetlil pre Film.sk režisér Juraj Nvota.

V rozhlasovom archíve sa zachovali často vysielané Zvaríkove nahrávky ľudových piesní, z nich zostavená kolekcia vyšla na LP platni. Svoje spomienky kvetnato zaznamenal v memoároch Pierot s puškou (1984) a Pierot bez pušky (2000). Herec, ktorému prischli prívlastky renesančný človek, milenec Tálie či veľký Pierot, zomrel v roku 2008 vo veku 87 rokov. 

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/Václav Polák

Slovenský herec, komik, dramatik, publicista i spisovateľ Július Satinský miloval život. Bolo to cítiť z každej vety i každého úsmevu. Aj z každého listu, ktoré si rád vymieňal so svojimi priateľmi, blízkymi i vzdialenejšími. Do tohto okruhu patrila aj producentka a dramaturgička Zuzana Mistríková, ktorá si na „uja Jula“ spomína pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatin.

Je 20. augusta 1991. Na dvore domu č. 551 vo Veľkých Levároch sedí v montérkach muž obklopený rodinou a zopár priateľmi a oslavuje narodeniny. Päťdesiatku. S humorom sebe vlastným a zároveň s plnou vážnosťou glosuje situáciu v Moskve. Deň predtým sa na Červenom námestí objavili tanky a ešte stále nie je jasné, ako (neskôr označený za) augustový puč dopadne. Je to síce ďaleko, ale my v Československu vieme svoje. Sú to presne dva mesiace, odkedy po 23 rokoch opustil túto krajinu posledný sovietsky tank. Apropo, prišli vtedy v noci z 20. na 21. augusta. Akýsi osudový dátum. 

Dom č. 551 je však napriek tomu oázou. Miestom s jednoduchou a zároveň nezameniteľnou atmosférou. „Zástava je vyvesená, Levárčania vedia, že som doma,“ oznamuje pán domáci. Toto miesto miluje. „Nie je nič krajšie, ako spoza okna pracovne, v ktorej sedím za písacím strojom, pozorovať ženu pracujúcu na záhrade,“ žartuje. „Vždy keď sa ozvú filmári a chcú, aby som nakrúcal v lete, poviem, že chcem milión (korún) a mám pokoj,“ vysvetľuje. Vzápätí dodáva: „V poslednom čase sa začínam báť, že niekto povie áno...“ Neďaleko je „žuvačkový les“, kam chodí s deťmi – Luciou a Jankom – na prechádzky. Alebo do záhrady psychiatrickej liečebne, kde miestni klienti zdravia hosťa ako starého známeho: „Poviete nám zase nejaký príbeh?“ „Dnes nie, dnes je nedeľa, dnes sa nepracuje,“ odpovie vážne a kráča ďalej.

„V skryte duše som dúfal, že si v lete vymeníme viac listov, ale mal som a mám toľko korešpondencie, že sa z toho idem zblázniť. Pritom sú to všetko kvalitní kamaráti a podávajú mi na ,literárnej úrovniʻ také príhody a ,newsʻ, že sa cítim povinný odpovedať im aspoň na akej-takej úrovni kvalitou i kvantitou. (...) Trochu ma mrzí, že sa tohto horúceho leta stal môj dom v Levároch akýmsi pútnickým miestom sirôt, rodín s malými deťmi, kamarátov bez nálady, zničených emigrantov atď. Mám veľmi málo súkromia. Prekonali sme všetky doterajšie rekordy v preľudnenosti! Opatrní oteckovia si u nás odkladajú dospievajúce čučoriedky – dcérušky, ktorým u uja Jula nehrozia zlé mravy. Je to ako v Buninových letných poviedkach až na to, že JEŠIŤÁK Julko je tu strážený objekt. A tak podávam whisky, ľad, hrozno, melóny, zmrzlinu, čučoriedky tancujú lambadu a spokojní oteckovia pracujú na národa roli dedičnej...“

Dvor domu č. 551 bol aj svedkom zlomových udalostí. „Celý život som túžil po tom, aby som mohol prísť do rádia a hovoriť, čo sa mi zachce,“ zdôveril sa raz v lete pán domáci, ktorý mal s cenzúrou také bohaté životné skúsenosti. Ako vždy začal svoj (mysliac si, že absurdný) nápad farbisto rozvádzať. „A v čom je problém?“ padla otázka. A tak úvodné prekvapenie vystriedalo nadšenie a zrodila sa legendárna relácia Šľak ma ide trafiť.

Už devätnásty rok nad letným sídlom vo Veľkých Levároch č. 551 nik zástavu nevyvesuje. Nerodia sa tam nové listy, poviedky, relácie, nestretávajú sa tam letní hostia. Pán domáci nie je doma. Ani tam, ani na Dunajskej ulici. Niet kam odpísať. Ale aj tie pomyselné listy musia ostať „kvalitné v obsahu a štýle“, ako by napísal. Takže – ďakujeme, že ste nás vedeli svojím umením „odviezť do svetlomodra, keď sme boli v tmavomodre“. Dodnes túto medicínu užívame.

Zuzana Mistríková, producentka a dramaturgička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš