Mária Ferenčuhová 

filmová teoretička

Vďaka technológiám na nás v posledných týždňoch zovšadiaľ vyskakujú najčerstvejšie správy o prebiehajúcej pandémii, spôsobenej novým koronavírusom. Inteligentné telefóny, ba aj hodinky mnohým z nás posielajú notifikácie o aktuálnom rozsahu nakazených, o počte obetí, o nápore na nemocnice či o nových celoplošných opatreniach pre obyvateľov. Včerajší scenár vývinu situácie strieda dnešný, na základe modelov šírenia vírusu vytvorených podľa pribúdajúcich údajov sa aktualizujú predpovede. Mediálnym pokrytím táto pandémia pripomína celosvetovú reality show, v ktorej je väčšina z nás zatiaľ divákmi – no kedykoľvek sa môžeme stať protagonistami. Extenzívna informovanosť môže, samozrejme, vzbudzovať pocit kontroly. No nezriedka vyvoláva úzkosť. Spôsobov, ako sa s ňou vyrovnať prostredníctvom filmov či umenia všeobecne, je nepochybne viac.

Krátko po vyhlásení Svetovej zdravotníckej organizácie, že ochorenie COVID-19 nadobudlo rozmery pandémie, zverejnilo množstvo internetových portálov zoznamy najlepších katastrofických filmov o pandémiách. Objavili sa v nich nielen žánrové filmy o ľuďoch premenených na zombíkov, ale aj náročnejšie či staršie filmy, napríklad 12 opíc (1995) Terryho Gilliama, Kazanova Panika v uliciach (1950) či dokonca Bergmanova Siedma pečať (1957). Najcitovanejším filmom však zostáva realistická Nákaza (2011) Stevena Soderbergha, ktorá sa za posledný mesiac stala jedným z najstreamovanejších filmov na televíznych a webových platformách, podistým aj preto, že je veľmi presná nielen v znázornení prenosu vírusu, ale aj v mapovaní nárastu paniky či bujnenia konšpiračných teórií o pandémii a boji proti nej.

Rapídne sa zvýšil aj počet stiahnutí „pandemických“ videohier, akou je napríklad Plague Inc: Evolved, ktorú rodičom „prázdninujúcich“ školákov odporúčal aj edukačno-herný portál Vĺčatá.sk. Umožňuje totiž deťom nielen zakúsiť svet z pohľadu vírusu, ale aj – či najmä – pochopiť vznik pandémie a mechanizmy na jej zvládnutie. Opäť však ide o stratégiu získavania kontroly (či skôr ilúzie kontroly), ktorá nemusí byť vždy úspešná.

A vtedy môže pomôcť krása. 

Veľmi intenzívne som si to uvedomila pri písaní kratučkej recenzie na film To musí byť nebo, ktorý sa štýlom aj témou odtŕha od naliehavých spoločenských, politických i existenciálnych problémov a upozorňuje nás na to, že z nášho pohľadu na svet sa nikdy nemusí vytratiť vnímanie krásy. Celkom inak sa potom javí aj žáner tzv. evazívnych filmov, aké počas druhej svetovej vojny nakrúcal napríklad francúzsky režisér Marcel Carné. A hoci historici filmu hodnotili Návštevu z temnôt (1942) alebo Deti raja (1945) ako spoločensko-historicky menej významné diela, práve tieto filmy štedro nasycovali potrebu krásy (a prvý z nich dokonca vyvolal aj spoločensko-politické nadinterpretácie). Z tohto pohľadu môžu hoci aj reprízy slovenskej filmovej a televíznej klasiky alebo pomalé klubové filmy v programe verejnoprávnej televízie pôsobiť ako balzam na dušu. Dôverné a známe, ale i krásne neznáme totiž dokážu v časoch, keď sa rúcajú plány a triešti zabehaný spôsob života, aspoň do určitej miery redukovať stres.