Katarína Nádaská

historička a etnologička

Medzi filmy, ktoré ma v poslednom období zaujali, určite patrí Loli paradička (2019). Je rodinnou záležitosťou rodiny Staviarskych. 

Okrem toho, že Víťo Staviarsky je skvelý spisovateľ, spolu so synom Richardom nakrútil film z prostredia jarmočníkov, ktoré dôverne pozná. Loli paradička bola pre mňa sviežim vánkom – ľahkou, uvoľnenou žánrovkou z východného Slovenska. Tvorcovia vynikajúco vystihli realitu vzťahov i kolorit prostredia a ich film ma očaril autenticitou. Bolo tam všetko, ako má byť: stánky, maringotky, lacné hotely na jednu noc a nechýbala ani dedinská bitka. To všetko podfarbené skvelou hudbou. Očarujúce šarišské nárečie (považujem za veľké plus, že postavy vo filme rozprávali svojím prirodzeným jazykom) ma nútilo sústrediť sa na každú vetu, ale ako etnologička, ktorá má Slovensko prechodené, som sa dala jazykom aj unášať a hladkať.

Okrem uveriteľného prostredia a jazyka ma presvedčilo aj uveriteľné konanie hlavných hrdinov. Filmová ľúbosť Rómky Veronky a „gadža“ – hendikepovaného Milana, ktorá je ústrednou zápletkou, má všetky nuansy nerovného vzťahu. Ich rodiace sa citové puto zároveň poskytuje kus romantiky. Ich láske som držala palce. Hoci film detailne nezobrazuje samotný rómsky svet, prostredníctvom Veronky divák aspoň čiastočne nahliadne do života Rómov a do ich zvykov. Loli paradička rozpráva nielen o večnom konflikte medzi „bielymi“ a Rómami, ale aj celkovo o ťažkom živote na východe Slovenska. O jednoduchosti, snahe prispôsobiť sa, prežiť, zarobiť si či o pokušení v podobe oklamania systému.

Tento film mi svojou ľahkosťou a dobrosrdečnosťou vyčaril na tvári veľa úsmevov. Loli paradička je smutno-krásna romanca, ktorá pobaví, chytí za srdce a núti človeka premýšľať. Čo viac si môže vnímavý divák priať?