Vymykala sa priemeru, vyvolávala diskusiu

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime film Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985), ktorý v apríli uvedie Dvojka RTVS.

Celovečerný filmový debut Kára plná bolesti režiséra Stanislava Párnického prišiel do kín v októbri 1985. Dovtedy sa Párnický venoval najmä televíznej tvorbe. Literárnou predlohou filmu bola rovnomenná poviedka spisovateľa Jána Pappa, ktorá je takisto jeho prvotinou. Párnický a scenáristka Zuzana Križková však niektoré motivácie knižných postáv prepracovali.

Dramatická snímka z obdobia slovenského štátu vykresľuje slovenskú dedinu v čase blížiaceho sa frontu, keď sa už značne oslabená dedinská pospolitosť morálne rozkladá. Príbeh sleduje dvoch chudobných mládencov – Jakuba a Maja, ktorí snívajú sen o krajine plnej tepla, pokoja a hojnosti, v ktorej by neexistovala vojna ani utrpenie. Žijú však na okraji spoločnosti, odkázaní jeden na druhého, a v čase, keď sa zápas o prežitie stáva najťažšou skúškou charakteru.

Na filmovom vyznení lyrického príbehu sa svojím talentom podieľal aj uznávaný architekt Viliam Ján Gruska, ktorý v rovnakom čase pracoval aj na snímkach Perinbaba (1985) a Kráľ Drozdia brada (1984). Exteriéry Káry plnej bolesti sa natáčali v malebných lokalitách Kšinnej, Lubiny a Stupavy. Kostýmy navrhol Zdeněk Šánsky a mimoriadne pôsobivú hudbu skomponoval Svetozár Štúr. V hlavných úlohách excelujú Marián Geišberg a Marián Zednikovič. Okrem nich sa v snímke objavili vo výborne zahraných hereckých kreáciách aj Zdena Studenková a Eva Vejmělková.

V dobovom texte v časopise Televízia sa píše, že Káru plnú bolesti označil kolektív učtárne stavebného závodu v Prešove ako „príspevok k novému prúdu“. Film porovnávajú so snímkou Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra, z ktorej si divák podľa nich môže odniesť len „zmes primitívnej nahoty sexuálnych scén bez hlbšieho citu, všetko doplnené nezaobalenými vulgárnymi výrazmi“. Televízia cituje i pána Polačeka z Humenného, ktorý filmom vyčíta negatívny vplyv na mládež. Divákovi prekážali aj scény, ktoré nemajú nič spoločné so socialistickou morálkou. 

Naopak, Martin Šmatlák v dobovej recenzii Neľahká kára plná bolesti v Pravde približuje previazanie filmu s literárnou predlohou z roku 1969. Pappovu prvotinu považuje za vhodný kompromis, v ktorom sa spisovateľ snaží prerozprávať spoločenský problém formou lyricko-reflexívnej balady. Avšak táto metóda je podľa Šmatláka dvojsečná. „Poetizujúci štýl predlohy nahradilo mozaikovité filmové rozprávanie a efektná, vizuálne nápaditá, no miestami málo funkčná obrazová symbolika... Rovnako ako sa Jakubova kára, ohlodaná zubom času i kamenistými cestami, postupne rozpadne pod neustálym náporom ťažkého nákladu, aj myšlienková báza filmu miestami neunesie záplavu vizuálnej nápaditosti a symboliky.“[1] Recenzentka Katarína Hrabovská v dvojtýždenníku Film a divadlo pozitívne hodnotí prekvapivý rast úrovne réžie v slovenskom filme. Hovorí o zástupe výborných profesionálov, pripravených realizovať aj najnáročnejšie úlohy, a považuje za mimoriadne dôležité, aby sa nároky aj ambície zvyšovali.

Recenzent Jan Jaroš v periodiku Scéna hodnotí Káru plnú bolesti ako ambicióznu snímku, ktorá sa vymyká sivému priemeru vtedajšej produkcie. Film podľa neho potvrdzuje istotu režisérskeho vedenia a Párnického zmysel pre moderný rytmus rozprávania. „Snímka je možno nevyrovnaná, scenáristicky nedotiahnutá, ale nedá sa prehliadnuť. Má význam už tým, že vzbudzuje diskusiu a núti premýšľať“[2], uzatvára Jaroš.

Kára plná bolesti (r. Stanislav Párnický, 1985) Dvojka RTVS, 10. 4. 2020

Barbora Gvozdjáková / filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Dušan Dukát

Láska v „hrdzavom čase“ vojny

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. V máji uvedie Dvojka RTVS film Vladimíra Bahnu Námestie svätej Alžbety (1965) podľa literárnej predlohy Rudolfa Jašíka. 

„Láska je pre Jašíka v ,hrdzavom časeʻ vojny protiváhou totálnej deštrukcie, poľudšťuje človeka, ktorému vojna odobrala ľudskú tvár; je to sila, schopná zvíťaziť nad smrťou,“ napísal o spisovateľovi literárny kritik Vladimír Petrík. Ako hovorí motto Jašíkovej knihy: ,,Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“ Román Námestie svätej Alžbety vyšiel v roku 1958 a prakticky hneď sa začala pripravovať jeho filmová adaptácia. 

Rudolfa Jašíka označovali kritici za neobyčajný talent slovenskej literatúry. O písanie básní aj beletrie sa pokúšal už od začiatku 40. rokov, publikoval najprv časopisecky, knižne debutoval až v roku 1956 baladickým sociálnym románom Na brehu priezračnej rieky. Námestie svätej Alžbety bolo jeho druhou knihou a zároveň poslednou, ktorá vyšla, ešte kým žil. Jašík totiž nečakane zomrel vo veku štyridsať rokov. V tom čase už na Kolibe existovali dve verzie literárneho scenára. Finálna verzia Štefana Sokola dostala zelenú v roku 1964, nakrúcať sa začalo v marci 1965. 

Dej Námestia svätej Alžbety sa odohráva počas vojnového slovenského štátu. „Mestečko na Slovensku začiatkom štyridsiatych rokov. Zdanlivo v závetrí, ďaleko od sveta a vojny. Ale pred fašizmom niet závetria, vpadne aj sem. Rozlieza sa po uliciach, po ľudských príbytkoch, do ich vzťahov a osudov,“uvádza do deja dobový distribučný list snímky, pri ktorej sa uvažovalo aj o názve Ide o môj život. Jej protagonistami sú Igor, chudobný chlapec z predmestia, a židovské dievča Eva, do ktorého sa zaľúbi. Každý deň sa stretávajú vo veži Kostola svätej Alžbety. V jeden večer Eva Igorovi oznámi, že vyšlo nové nariadenie – Židia musia byť viditeľne označení symbolom Dávidovej hviezdy. Na osudoch Evy, Igora, ako aj karieristu Flórika či židovských povozníkov Samka a Maxiho sledujeme obraz doby poznačenej nástupom fašizmu. V hlavných úlohách Evy Weimannovej a Igora Hamara excelujú Emília Vášáryová a Bronislav Križan. Exteriéry sa natáčali v Novom Meste nad Váhom, Trnave, Šamoríne aj Bratislave. 

Dostupné dobové recenzie sa v názoroch na finálny výsledok zhodujú. Hovoria o premárnenej šanci. Napríklad Večerní Praha z marca 1966 sa čitateľom prihovára s podtitulom „Veľká téma – slabšie spracovanie vo filmovej podobe“. Text porovnáva na základe rovnakej premisy Námestie svätej Alžbety s Obchodom na korze (1965) Jána Kadára a Elmara Klosa. Autor tvrdí, že vývoj postavy holiča Flórika (Július Vašek) z Námestia svätej Alžbety je oveľa plytkejší než premena Tóna Brtka v druhom filme. Sploštenie vidí už v replikách scenára Štefana Sokola. Podobné neplastické črty kritizuje aj na postavách Evy a Igora. Filmovému spracovaniu sa podľa neho nepodarilo ani vylepšiť scenár, ani priniesť emócie. V závere recenzent konštatuje, že „film je v konečnom dôsledku len povrchnou ilustráciou románového príbehu“. Mimoriadne pozitívne však hodnotí výkon Ctibora Filčíka v roli žida Maxiho. 

Novinár Ladislav Tunys sa v texte Promarněná příležitost v Hlase revolúcie zhoduje s predchádzajúcou kritikou, poukazuje na to, že podobná téma bola spracovaná už skôr a aj kvalitnejšie. Denník Rudé právo dodal, že okrem Obchodu na korzevyčerpala tému aj adaptácia diela Jana Otčenáška Romeo, Julie a tma (1959) v réžii Jiřího Weissa. Ak sa nejaký tvorca púšťa do rovnakej témy, predpokladá sa, že vysloví myšlienky, ktoré autori iných adaptácií obišli. A to sa podľa denníka v Námestí svätej Alžbety nestalo. 

Predstaviteľka Evy Emília Vášáryová má však k tomuto filmu srdečný vzťah. „Zo svojich filmov mám najradšej Námestie svätej Alžbety. Pri ňom som mala pocit, že som v ňom ja. Dostala ma jeho téma, mala som rada Martina Gregora, ktorý hral môjho otca, a nakrúcali sme na autentických miestach v Seredi, odkiaľ ľudí brali do koncentrákov. Veľmi na mňa zapôsobila tá atmosféra nevšednej autenticity, v akej film vznikal. Videla som ho až začiatkom 90. rokov, a hoci má svoje limity, celý som ho preplakala,“povedala pred časom v rozhovore pre Film.sk.

Dnes, keď sledujeme vzostup sympatií k fašizmu, potrebujeme diela, ktoré poukazujú na zhubnosť extrémizmu. Memento Námestia svätej Alžbety je aj po vyše päťdesiatich rokoch od premiéry filmu stále aktuálne. 

Námestie svätej Alžbety (r. Vladimír Bahna, 1965) Jednotka RTVS, 1. 5. 2020

Barbora Gvozdjáková / filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová