Prežije filmový plagát? Lumière predstaví jeho zlatú éru

Československá nová vlna bola výnimočným obdobím pre domáce filmy, ale aj pre domácu tvorbu autorských filmových plagátov. Výstava v Kine Lumière ju mala predstaviť už počas Febiofestu, no výber z rozsiahlej českej zbierky Terryho ponožky, ktorý zostavil kurátor Pavel Rajčan, musí čakať, kým sa opäť otvoria kiná. 

Tvorba autorských výtvarných plagátov k filmom bola špecifická pre krajiny východného bloku. Každý film, ktorý sa v socialistickom Československu uvádzal do kín, bol vybavený originálnym autorským plagátom. Tieto plagáty mali často vysokú umeleckú hodnotu, pretože sa im nevenovali reklamné štúdiá, ale podobne ako napríklad v Poľsku poprední výtvarníci. Na spoluprácu ich oslovovala Ústredná požičovňa filmov. 

„V Poľsku, ktoré s tým začalo ako prvé, už na konci 40. rokov, vznikla takzvaná poľská plagátová škola, úžasná a najoceňovanejšia na celom svete. U nás sa v roku 1945 znárodnil filmový priemysel, vznikla Štátna požičovňa filmov, neskôr Ústredná požičovňa filmov (ÚPF), čo bol centrálny orgán a jediný distribútor filmov, propagačného materiálu a všetkého, čo s filmom v Československu súviselo. ÚPF vybavovala všetky filmy prichádzajúce do kín a vyberala aj výtvarníka, grafika, ktorému sa zadala výroba plagátu,“ vysvetľuje pre Film.sk Pavel Rajčan.

„V 50. rokoch prevládala sovietska kinematografia, tomu zodpovedal aj výtvarný jazyk – dominoval socialistický realizmus. Ale v roku 1958, po úspechu československého pavilónu na Svetovej výstave Expo v Bruseli a po tom, keď na konci 50. rokov povolili zakladať výtvarné skupiny, sa kvalita plagátov začala rapídne zlepšovať. Komisia, ktorá rozhodovala o tom, koho osloviť alebo ktorý plagát vybrať, dbala na umeleckú hodnotu,“ dodáva Rajčan. Výtvarníci v Československu podľa neho navyše nepovažovali tvorbu plagátov za nízke umenie. „Mali radi medzivojnovú avantgardu, takže vedeli, že plagát v úžitkovom umení je regulárna výtvarná disciplína, ktorá má svoje pravidlá a kúzlo. Začali sa mu venovať tí najtalentovanejší tvorcovia, čo sa nestalo napríklad v Bulharsku, vo východnom Nemecku a podobne.“ Významnú úlohu zohrávalo podľa Rajčana aj to, že mnohí výtvarníci v tej dobe nemohli vystavovať či predávať svoje diela a živili sa práve tvorbou úžitkového umenia.

Ako plagáty vznikali? „Niekedy mal tvorca plagátu možnosť vidieť film skôr, ako začal na plagáte pracovať. Mohol nechať na seba film pôsobiť, autorsky ho interpretovať a vytvoriť akoby jeho ,dušu‘. Jediným arbitrom bola výtvarná komisia, ktorá plagát posudzovala,“ vysvetľuje Rajčan. Vidieť film však nebolo pravidlom. Materiály ako zdroj inšpirácie bývali rôzne. Niekedy sa stalo, že jediné, čo bolo k dispozícii, bol názov filmu.

„Výstava v Lumièri akcentuje zlaté obdobie československého plagátu, pretože v 60. rokoch vznikli najhodnotnejšie filmové plagáty. Po normalizácii sa situácia zmenila, mnoho talentovaných výtvarníkov odišlo do emigrácie, prestali sa hrať filmy zlatého fondu svetovej kinematografie – od Bergmana, Felliniho a ďalších. Takže aj keď sa plagáty robili až do roku 1989 a ostali niektorí kľúčoví autori, najslávnejšie plagáty sú práve zo 60. rokov – vrátane československej novej vlny,“ vysvetľuje kurátor.

Keď sa robil plagát k zahraničnému filmu, ktorý vstupoval do distribúcie, určil výtvarníka redaktor. Pri československých filmoch si niekedy režisér vybral svojho afišistu (tvorcu plagátov) sám. Väčšinou si však režiséri výtvarníkov sami nevyberali a do zadania plagátu priamo nezasahovali. Podľa Rajčana išlo skôr o výnimky, medzi ktoré patria viacerí tvorcovia práve z obdobia československej novej vlny. Výsledkom boli nekonvenčné plagáty, ktoré prišli s čímsi novým – tak ako samotné filmy týchto tvorcov. 

Výstavu v Kine Lumière tvorí 26 plagátov k dnes už kultovým snímkam, ktoré sú dôkazom zaujímavých prípadov spolupráce. Napríklad o plagát k filmu Konkurs požiadal Miloš Forman hudobníka Jiřího Šlitra, ktorý bol zhodou okolností aj výtvarník a robil ilustrácie kníh. Plagát k Formanovmu debutu je však jediný filmový plagát, ktorý vytvoril.

Režisér a výtvarník však nie vždy celkom súzneli. Film O slavnosti a hostech rozhádal režiséra Jana Němca s tvorcom plagátu Josefom Vyleťalom. Jeho vdova Olga Poláčková-Vyleťalová, takisto afišistka a tvorkyňa jedného z najznámejších československých plagátov – k filmu Nežná Roberta Bressona –, rozprávala Rajčanovi, že Němec aj jej manžel boli búrliváci a pri jednej hádke povedal Vyleťal Němcovi, že film O slavnosti a hostech nemá žiadnu váhu, na rozdiel od jeho plagátu. Režisér tvrdil opak. Na výstave je aj Vyleťalov plagát k filmu Všichni dobří rodáci režiséra Vojtěcha Jasného, ktorý pomerne skoro skončil v trezore, rovnako ako Spalovač mrtvol Juraja Herza s plagátom Antonína Dimitrova a Žert Jaromila Jireša, ku ktorému vytvoril plagát Milan Grygar.

Dostávali z pražskej požičovne filmov zákazky aj slovenskí umelci? „Existuje skupina slovenských výtvarníkov, ktorých akcentujem aj na výstave v Lumièri, ale bola počtom malá a vo všeobecnosti sa k zákazkám ÚPF dostávala menej často ako pražskí výtvarníci,“ ozrejmuje Rajčan. „O tom, kto dostal plagát ako zákazku, rozhodovali redaktori v pražskej ÚPF. Preto je vo všeobecnosti menej plagátov a tvorcov či už napríklad z Brna, alebo zo Slovenska.“ Slovenský režisér Juraj Jakubisko si viaceré plagáty k filmom navrhol sám, ale aj spolupracoval s Milanom Veselým pri filmoch Vtáčkovia, siroty a blázni a Zbehovia a pútnici. Na výstave sú aj plagáty k filmom Slnko v sieti Štefana Uhra od Milana Paštéku a 322 Dušana Hanáka od Jana Meisnera.

Poprednými tvorcami československého plagátu boli nielen maliari, ale aj fotografi, architekti a sochári. Napríklad sochár Zdeněk Palcr navrhol v určitom období tridsaťsedem plagátov, potom sa už tejto tvorbe nevenoval. Jeho osobitý rukopis predstaví výstava štyrmi plagátmi – k filmom Obchod na korze Jána Kadára a Elmara Klosa, Každý den odvahu Evalda Schorma a k Formanovým snímkam Lásky jedné plavovlásky a Černý Petr. Na výstave sú zastúpené aj dve afišistky: k filmu Věry Chytilovej Ovoce stromů rajských jíme navrhla plagát Eva Švankmajerová a k snímke Pavla Juráčka Případ pro začínajícího kata zase Eva Galová-Vodrážková.

„Zbieraniu plagátov sme sa začali venovať preto, lebo sme zistili, že je to jeden z klenotov československého výtvarného umenia, ktorému sa, bohužiaľ, nevenujú štátne inštitúcie,“ vysvetľuje Rajčan. „Napríklad v Poľsku je Múzeum plagátov vo Varšave, všetci autori majú monografie, ale v Česku sú naše webové stránky jediné, ktoré sa snažia komplexne zaoberať touto oblasťou.“ Terryho ponožky sú najväčšou zbierkou plagátov v Českej republike, venujú sa výstavnej činnosti, ale aj predaju plagátov a ďalšieho filmového a filmologického sortimentu. Zbierku aj obchod prevádzkuje skupina ľudí sústredených okolo najväčších artových kín v Prahe – Aero, Světozor a Bio Oko a distribučnej spoločnosti Aerofilms.

Dnes, keď distribútor kúpi zahraničný film, nemôže, až na malé výnimky pri malých produkciách, osloviť výtvarníka a urobiť nekomerčný výtvarný plagát. Je to obsiahnuté v zmluve. Domáci producent to síce urobiť môže, ale málokedy k takému niečomu pristúpi, čo je podľa Rajčana škoda. „Plagát by mal upútať, zaujať svojím výtvarným znakom, symbolom. Všetko ostatné sa dočítate niekde na internete,“ argumentuje. „Ešte v deväťdesiatych rokoch, po zrušení Ústrednej požičovne filmov, urobila mladá generácia grafikov, ako bol napríklad Aleš Najbrt, Michal Cihlář a niekoľkí ďalší, pár zaujímavých plagátov, napríklad k filmom KouřMarian alebo Krvavý román, ale postupne išla táto sféra stále viac do komercie,“ dopĺňa Rajčan. „Predtým bol plagát jediné reklamné médium. Dnes nemá taký veľký význam, pretože propagácia filmu sa presúva na iné kanály. Otázkou je, či plagát vôbec prežije,“ uzatvára Rajčan.

Jaroslava Jelchová
foto: Terryho ponožky

Na pobavenie aj poučenie detských hláv

Slovenský bábkový seriál Hlavule režiséra Gejzu Dezorza predstavuje detským divákom príbehy zaujímavých osobností našej histórie. Projekt vychádza z estetiky ľudového marionetového divadla a čerpá z bohatej tradície slovenskej televíznej bábkovej tvorby. Prvú sériu zaradila RTVS do vysielania v apríli.

Nápad na seriál vznikol podľa slov režiséra Gejzu Dezorza ešte v roku 2008. „Inšpiráciou bola myšlienka reklamného tvorcu Róberta Slováka. Medzi rečou utrúsil, aby som natočil bábkový seriál o historických osobnostiach. Zaujalo ma to a neskôr som pre producentku Vieru Sandtnerovú zo spoločnosti Slovak Motion Picture vytvoril námet,“ prezradil pre Film.sk. „V roku 2013 vstúpila do projektu dramaturgička Halka Marčeková, keďže programový riaditeľ RTVS Tibor Búza poskytol projektu finančné zázemie a podporil jeho vývoj. So scenáristom Tonym Gaalom sme námet prepracovali do podoby scenára jedného dielu. Neskôr vstúpil do tvorby projektu Audiovizuálny fond a finančne podporil vývoj dvanástich scenárov. Niekoľko rokov sa nám nedarilo dospieť k realizácii. Až v roku 2018 Hlavule oslovili nového programového riaditeľa RTVS Mareka Ťapáka, ako aj dramaturgickú radu a dali výrobe zelenú,“ zhrnul genézu projektu Dezorz.

„RTVS sa po dlhých rokoch vrátila k domácej bábkovej televíznej tvorbe, ktorá bola v minulosti veľmi obľúbená. Hlavule sme pripravili tak, aby zaujali deti vo veku 7 až 12 rokov, pre ktoré sú predovšetkým určené. Veríme však, že svojím spracovaním a humorom oslovia široké publikum bez rozdielu veku,“ povedala k projektu dramaturgička RTVS Veronika Gregušová. Bábkový seriál vznikol v koprodukcii spoločnosti Slovak Motion Picture, RTVS a spoločnosti Studio 727.

Prvá séria sa skladá zo šiestich častí a každá z nich predstaví deťom jednu zaujímavú osobnosť. Pri výbere osobností tvorcovia spolupracovali s historikom prof. Jozefom Leikertom. Medzi vybrané osobnosti sa dostal tvorca levočského oltára Majster Pavol z Levoče aj mních Cyprián z Červeného Kláštora, ktorý zasvätil život nielen Bohu, ale aj prírodným vedám. Seriál divákom predstaví aj tvorcu šachového automatu a hovoriaceho stroja, Johanna Wolfganga Kempelena, ktorý zastával významné štátne funkcie v Uhorsku, a Štefana Baniča, vynálezcu a konštruktéra, ktorého túžba po lietaní priviedla až k vynájdeniu padáka. Sériu uzatvárajú príbehy maliara, grafika a ilustrátora Kolomana Sokola a nášho najslávnejšieho krasokorčuliara Ondreja Nepelu.

„Chceli sme vybrať osobnosti, ktorých posolstvo je v spoločnosti stále prítomné, ale detský divák o nich napriek tomu veľa nevie. Zároveň musel mať ich životný príbeh dramatický potenciál, aby sme ho dokázali vyrozprávať dostatočne atraktívne. Nezamerali sme sa na ilustrovanie faktov zo života týchto osobností. Fabulovali sme a kreatívne pracovali s istou mierou autorskej licencie,“ vysvetlil pre Film.sk Dezorz, podľa ktorého sa seriál Hlavule zameriava skôr na menej známe informácie zo života historických osobností a snaží sa detským divákom priblížiť predovšetkým zanietenosť, s akou sa venovali či už vede, umeniu, alebo športu. „Chceli sme, aby príbehy jednotlivých epizód deti zaujali a na základe toho si neskôr vyhľadali komplexnejšie informácie o hrdinovi, ktorý ich oslovil,“ doplnil. Istý nadhľad vnáša do rozprávania podľa režiséra aj postava Gašparka, ktorá prepája všetkých šesť častí – vystupuje ako rozprávač, ale aj účastník jednotlivých príbehov. „Gašparko je sprievodca históriou a v každej epizóde vystupuje ako asistent či priateľ historickej osobnosti. Zároveň je to kamarát všetkých detí,“ vysvetlil Dezorz. Táto ikonická postava bábkového divadla je zároveň odkazom na formu scénického stvárnenia, s ktorou sa v seriáli pracuje.

Výtvarné návrhy drevených bábok vychádzajú z estetiky tradičného marionetového bábkového divadla, ktoré je zapísané v Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a na Slovensku má dlhú tradíciu. 

„Forma vznikala už pri písaní scenárov. Počas príprav sme sa pri kreovaní vizuálneho štýlu s kameramanom Richardom Žolkom rozhodli podporiť snímanie živej akcie bábok ešte inými výrazovými prostriedkami. Chceli sme vytvoriť atraktívnu alternatívu k súčasným hyperdokonalým animovaným 3D príbehom. ,Refrešliʻ sme klasický formát bábkového seriálu, aké televízia vyrábala v minulosti, do modernejšieho štýlu. Využili sme živú akciu bábok v reálnych scénach a doplnili ju zadnou projekciou v reálnom čase. Niektoré sekvencie sme doplnili 3D a 2D animáciou,“ ozrejmil režisér.

„Práce na výtvarných návrhoch a na ich čiastkových realizáciách sme si museli podeliť, keďže výtvarná príprava takéhoto projektu, v ktorom sa spája niekoľko výrazových prostriedkov a technologických postupov, je náročná a zdĺhavá. No na druhej strane to bol aj tvorivý zámer. Na projekte pracovali traja výtvarníci, ktorí museli svoje rukopisy a poetiky zosúladiť, aby bol výsledok výtvarne kompaktný a konzistentný vo výraze,“ povedal režisér, ktorý sám pripravoval niektoré grafické podklady.

Originálne marionety a veľkú časť rekvizít do seriálu navrhol a vytvoril bábkarský scénograf a technológ Von Dubravay. Spolu s Dezorzom a so scenáristom projektu sa marionetovému divadlu venujú už roky v Dezorzovom lútkovom divadle. Výtvarné návrhy jednotlivých scén, v ktorých sa odohráva dej, realizovala animátorka a výtvarníčka Michaela Čopíková z Ové Pictures. Vytvorila aj podklady animovaných sekvencií, ktoré podľa Dezorza harmonicky dopĺňajú tie bábkové. „Forma je založená na snímaní živej akcie ručne vyrezávaných drevených marionet. Rozpočet nám však nedovolil vytvárať dablérov či prispôsobovať špeciálnu technológiu bábok konkrétnym záberom či špecifickej akcii. No aj napriek obmedzeniam sme sa snažili urobiť vizuálne atraktívny seriál,“ vysvetlil režisér a dodal, že realizácia šiestich dielov trvala približne pätnásť mesiacov. Hudbu do seriálu zložil Martin Hasák. Na projekte sa podieľali aj strihači Peter Pisoň a Ondrej Azor. Ondrej Dedík dozeral na obrazovú postprodukciu.

Hlasy prepožičali marionetovým bábkam známi slovenskí herci Tomáš Maštalír, Vladimír Kobielsky, Marek Majeský, Miro Noga, Boris Farkaš, Juraj Kemka, Ady Hajdu, Peter Sklár, David Hartl, Dominika Morávková, Adela Mojžišová a dokonca aj Emília Vášáryová. Postavu Gašparka nahovoril Peter Kadlečík. 

Hlavule sú tichým návratom k tradícii, ku kvalitnému kumštu a k estetike, ktorá nepláva na vlne gýča a oslavuje nielen krásu, ale aj ľudského ducha a rozum, keď predstavuje veľké hlavule z našej minulosti. Budem rád, ak sa nám podarí dokončiť dvanásť dielov, hoci v našej histórii je zaujímavých osobností aj na sto dielov,“ uzatvoril režisér.

Hlavule (r. Gejza Dezorz, Slovensko, 2020)
CELKOVÝ ROZPOČET (dvanásť dielov): 419 205 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 7 000 eur na vývoj, podpora z RTVS: 202 529 eur, vrátane vecného vkladu)

Jaroslava Jelchová
foto: Slovak Motion Picture