Figúra jubilanta, fenomén okrúhleho výročia. Súhrny tvorivej kariéry a prejavy uznania ako ritornely slávností pre majstra. Neklamný talent alebo realita (seba)klamu. Máloktorý autor u nás dokázal počas celej svojej kariéry venovať toľko literárneho i odborného písania téme sebareflexivity – problematizácii statusu intelektuála – ako spisovateľ, dramatik, scenárista, dramaturg, teoretik a pedagóg Peter Karvaš. 

Jubileum podľa Karvaša nie je vlastnosťou udalosti, ale pamäti a úžitku, potreby a záujmov. V mnohých textoch ho fascinoval potenciál výročia ako osudovo príťažlivého zlomu, otrasu zo seba(ne)poznania, ako singulárnej udalosti retrospekcie i projekcie tvorivej kariéry. Jubilovať pre neho vždy znamenalo oslavovať fatamorgánu, venčiť prekonaný fakt. Otázkou bolo len vyladenie analytickej jasnozrivosti do satiry, irónie či sarkazmu alebo, v záchvate prísnosti, do chladnej vecnosti a jatrivej vážnosti (len jeho najbližší vedia, nakoľko autobiografickej). A podobne ako v iných prípadoch – pri životných a tvorivých rozhodnutiach, ktorých paradoxnosť a ambivalentnosť do detailu premýšľal vo svojich textoch, hrách, scenároch („stavia veci na hlavu, aby lepšie stáli na nohách“) – ho aj na celej situácii majstra v mandorle jubilea zaujímali predovšetkým rozpory, protirečenia, zaváhania. Miera talentu videná zvnútra i zvonku, horkosť z obetovaného a premárneného, celoživotná úporná práca na dokonalosti. „Majster som nikdy nebol,“ hovorí skladateľ v Dni výročia(1971). „Iba ustatý človek, ktorý ani poriadne nežil, ktorý premrhal svoj život na umenie. Celý ho spotreboval, spálil, lebo už nemohol ustúpiť. Lebo nemal dosť talentu, aby bol umelcom hravo, s rozkošou.“

Karvašova uštipačnosť však dokáže byť skutočne rozkošná. Familiárne, do poslednej fazety rozkrýva a vystihuje prostredie intelektuálov, v ktorom sa celý život pohyboval cez rôzne výbory, rady, komisie, zväzy, konferencie, oslavy – v mikrosvetoch našej literatúry, divadla, rozhlasu alebo filmu. V sarkasticky prorockej Správe o pohrebe spisovateľa P. Karvaša (1970) komentuje, ako svojím nevhodným počinom smrti zavaril celej umeleckej obci. Zabáva sa na formalitách prípravy „smútočného aktu“, kopírovaní príhovorov (Ctibor Štítnický mal prejav nie za filmárov, ale v mene Spolku majiteľov chát pri Slnečnom jazere v Senci) a floskulách, nákupe vencov i rýchlosti zabúdania. „Slovenskú kultúru vôbec možno zachrániť, iba ak by niektorí ľudia urýchlene vymreli. Treba kvitovať, že zosnulý pochopil aspoň to. Kiež by si ostatní z neho vzali príklad, a to hneď.“

 Karvaš bol autor nesmierne náročný na seba, a teda aj na druhých. Pracovať s ním možno nebola vždy radosť, prevažovali súboje poznania a ostrovtipu. Dobrodružstvo myslenia. Jeho racionalizmus sa pravidelne obdivuje i kritizuje („Karvaš mnohé vie, no máločo dociťuje“). Aj vo filme, nielen v divadle, videli mnohí len matematika („nerozprával príbeh, ale riešil rovnicu“), konštruktéra, logika či diagnostika. Najpresvedčivejší bol však ako svedok (filmy s Petrom Solanom). Nesúdil, chcel sa len komplexne pozrieť na jedinečnosť udalosti a všetky motivácie človeka vo chvíľach voľby. Odmietal písanie intuitívne, so sedliackym rozumom, bez záťaže vedomostí a rozhľadu. Mal hrôzu z improvizácie. Bola opakom koncepcie, stanoviska, analýzy. A synonymom diletantizmu. Provizóriu ako eldorádu neschopných i mocibažných (kosov či jastrabov) sa z jeho pohľadu a nielen v kultúrnej politike dalo čeliť iba vo svetle rozumu. Jednou z takých odvážnych pochodní ostane vo filme navždy jeho plamenná kritika pomerov na Kolibe Nielen tento film (1963).

Všetko ostatné o životatvorbe Petra Karvaša bude opäť raz zhrnuté a ocenené aj mimo Film.sk. „Jubileá sú svojou podstatou smutné, týkajú sa výlučne vecí, ktoré nie sú a zaručene boli iné,“ napísal v jednej eseji. „Radšej poďme ďalej.“

Martin Kaňuch
foto: archív SFÚ

Lotár Radványi účinkoval vo viac ako osemdesiatich filmových a televíznych tituloch. Ako herec bol obľúbený pre svoj špecifický dramatický výraz a ostré črty tváre. K jeho najslávnejším úlohám patrí potulný muzikant Matej Hejgeš, protagonista snímky Ela Havettu Ľalie poľné(1972). Radványi sa narodil 10. mája pred 90 rokmi. 

Prvý angažmán získal Radványi v roku 1950 v trnavskom Dedinskom divadle, v ktorom hral až do roku 1958. Krátko pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene,  neskôr sa však vrátil do Trnavy do novovzniknutého Krajového divadla. Po jeho zrušení sa usadil v Bratislave, kde pôsobil najprv ako člen Divadla poézie, Divadla na korze a potom dlhý čas ako tajomník umeleckej prevádzky opery a baletu Slovenského národného divadla a neskôr v Lúčnici. Roky bol hercom v slobodnom povolaní a hosťoval na rôznych scénach. V poslednom období hereckej kariéry sa venoval najmä dabingu.

Pred kamerou začínal v 60. rokoch. Medzi prvé filmy, v ktorých sa objavil, patria Siedmy kontinentDušana Vukotića a 322 Dušana Hanáka. Známym sa však stal stvárnením hlavného hrdinu vo filme Ela Havettu Ľalie poľné. Uvedomoval si výnimočnosť tohto filmu v kontexte domácej kinematografie. „Je to poeticko-baladický film so sociálnymi motívmi, ktorý uspokojí aj náročného diváka spôsobom spracovania tohto žánrového obrázku. V našej kinematografii znamená aj nóvum vo filmovom videní – je farebne tónovaný, vždy určitá farba vyjadruje istú náladu či vzťah,“ povedal herec Večerníku pri príležitosti uvedenia snímky na festivale v Benátkach. Pochvaľoval si aj prácu na filme: „Ako hercovi mi bola táto postava sympatická a blízka tým, že som mal možnosti stvárniť v nej nie len širokú škálu pocitov, ale aj klady a zápory ľudskej povahy,“ poznamenal o postave Mateja Hejgeša (nahovoril ju Leopold Haverl). Je to jeden z veteránov – bývalých hrdinov, z ktorých sa po skončení prvej svetovej vojny stali tuláci a žobráci na okraji spoločnosti, do ktorej sa im neveľmi darí zaradiť. Podľa filmového vedca a dramaturga Petra Gavaliera je Radványiho postava symbolom tuláckej slobodomyseľnosti a hrdosti. „Poetika Havettovho filmu je postavená na princípe kontrastu medzi túžbou po domove a túžbou po voľnosti, ktoré najviac zmietajú postavou potulného muzikanta Mateja Hejgeša. Toho po okradnutí dvojicou iných tulákov najprv omrzí večné tuláctvo, a neskôr, po zblížení sa s vdovou Paulou, sa necíti dobre ani ako usadlík,“ napísal Gavalier vo Film.sk v roku 2006. 

V 70. a 80. rokoch stvárnil Radványi postavy vo filmoch Ďaleko je do neba Jána Lacka, Hriech Kataríny Padychovej a Kto odchádza v daždi Martina Hollého, Deň, ktorý neumrie Martina Ťapáka, Advokátka Andreja Lettricha, Tisícročná včela a Sedím na konári a je mi dobre Juraja Jakubiska, Kára plná bolesti Stanislava Párnického a v mnohých ďalších.

Po roku 1989 účinkoval napríklad v tituloch Orbis Pictus a Krajinka Martina Šulíka. Oslovil ho aj český režisér Ivan Vojnár do filmu Lesní chodci a Dušan Trančík mu ponúkol postavu zakladateľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera v dokumentárnom filme Optimista. Táto filmová úloha bola jeho poslednou. Radványi sa dokončenia filmu nedožil. Zomrel náhle 26. júna 2006 vo veku 76 rokov. „Je to smútok, že z ničoho nič odišiel. Keď sme sa na predvianočnej kapustnici rozchádzali, sľúbil som mu, že film na jeseň uvidí. Nestalo sa a to mrzí dvojnásobne,“ povedal vtedy pre Film.sk Dušan Trančík. K nakrúcaniu Optimistu sa vrátil po istom čase – posledné zábery vznikli na jar roku 2008. Koncom toho istého roka sa film dostal do kín. Okrem Ľudovíta Wintera pripomenul aj herca Lotára Radványiho.

Jaroslava Jelchová
foto: z filmu Ľalie poľné – archív SFÚ/Anton Podstraský