Elo Havetta – odsúdený na zázrak kinematografie

„Elo bol jeden z našich prvých ozajstných filmových básnikov, lebo my priveľa filmových básnikov nemáme. Jeden z prvých básnikov, ktorému sa slovenské filmové prostredie nedovolilo rozvinúť,“povedal pred rokmi o Elovi Havettovi spisovateľ Vincent Šikula. Jeden z najosobitejších slovenských filmárov ho obsadil do svojho debutu Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a svoj druhý film Ľalie poľné (1972) nakrútil podľa Šikulovho scenára. Oba filmy vydal vlani Slovenský filmový ústav na DVD, teraz v máji vychádza Elo Havetta Collection aj ako blu-ray kolekcia s viacerými bonusmi. 

Súčasťou kolekcie bude šesť titulov. Okrem dvojice Havettových celovečerných filmov sú to aj jeho krátkometrážne snímky – etuda Svatá Jana (1963), dokument 34 dnů absolutního klidu (1965) a hraná Předpověď: nula (1966) s Ivou Janžurovou v hlavnej úlohe. Bonusom kolekcie je aj dokument Slávnosť osamelej palmy (2005). Spoločne ho nakrútili Marko Škop a Juraj Johanides a o Havettovi v ňom rozprávajú scenárista Meir Lubor Dohnal, výtvarník Ivan Popovič, herec Marián Filadelfi, dramaturg Albert Marenčin, filmový historik Václav Macek a obyvatelia režisérových rodných Vozokán. 

Podobná kolekcia vyšla už takmer pred pätnástimi rokmi na DVD, no pomerne skoro sa vypredala. Jej nová podoba ponúkne režisérove celovečerné snímky vo verzii, ktorá je výsledkom dôkladného procesu reštaurovania a farebných korekcií. Na to, aby boli verné originálu, dohliadal kameraman Dodo Šimončič. 

Význam Havettovho diela prirovnal filmový historik Václav Macek v roku 1989 v časopise Film a doba k tomu, čo pre domáce výtvarné umenie a jeho kontakt so svetom znamenala v 30. rokoch tvorba Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu, a k divadelnému prínosu pôsobenia Jána Jamnického a Ferdinanda Hoffmanna. Podľa Maceka Havetta spolu s rovesníkmi podobne koncom 60. rokov prekonal regionálnosť slovenského filmu a priblížil ho aktuálnym trendom svetovej kinematografie. 

„Autorskou trojicou Jakubisko – Havetta – Balaďa sa začína a končí karnevalizácia československého filmu; spája ich nemálo spoločných znakov: generačná a pracovná previazanosť (tvorivá dvojica Jakubisko – Havetta na FAMU, Havetta ako asistent pri Balaďovom televíznom filme Dáma), spoloční spolupracovníci (Lubor Dohnal, Igor Luther, Dodo Šimončič) a napokon aj poetika,“ píše Eva Filová v knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme. „Odvážna interpretácia reality v originálnom autorskom posune prelomila dovtedy obchádzané (tabuizované, nežiaduce) témy súvisiace so sexualitou,“ dodáva Filová s tým, že aj keď sa Havettov celovečerný debut Slávnosť v botanickej záhrade môže v porovnaní s dielami jeho spomínaných spolupútnikov javiť ako najcudnejší, „tichá voda brehy myje“. Zaujímavé detaily nájdete v spomínanej knihe, my sa posuňme k inému aspektu režisérovho diela. Filová v knihe polemizuje s časťou analýzy Jozefa Macka z profilového zborníka o Havettovi, ktorý SFÚ vydal hneď po Nežnej revolúcii. Slabinu vidí v mechanickej a pragmatickej interpretácii často iracionálneho diania a motívov v Slávnosti. ,,Musíme za všetkým hľadať logiku, ktorá ‚nepustí‘? Čo ak sa podstata skrýva za náhodnosťou, čo ak je zasunutá v prejavoch podvedomia?“ pýta sa Filová.

O tom, ako Slávnosť vznikala, porozprával pre Film.sk vlani jej scenárista Meir Lubor Dohnal. S Havettom nechceli, aby rozlet ich filmového príbehu brzdila chronológia a obmedzovala kauzalita. Dôležitejšie než súvislosť príčina – následok boli pre nich intenzívne momenty – jadrá jednotlivých sekvencií. „Autor tak nestráca čas tým, že vysvetľuje a objasňuje súvislosti či kontext a takmer si na tom vyláme zuby, aby všetko sedelo, ako má,“ povedal Dohnal. S Havettom pracovali metódou, ktorú si pomenovali „z kufra“. „Sedíš v strižni, nevieš presne, ktorý záber nasleduje, nuž siahneš do kufra, niečo odtiaľ vytiahneš a nastrihneš to tam. Tak by to aspoň malo pôsobiť,“ vysvetlil. Ale ak chcete pracovať s ilúziou náhody, musíte ju mať podľa neho naozaj dobre premyslenú. Pocit spontánnosti a improvizácie, ktorý zo Slávnosti cítiť, súvisí aj s Havettovou prácou s nehercami. „Neherec má určité medze, ale aj určité talenty, niečo, čo z neho prirodzene ide. To treba na pľaci vycítiť a dať tomu šancu.“ Neherca totiž podľa neho nemožno nútiť, aby fungoval presne podľa papierovej konštrukcie. Zároveň platí, že Havettova improvizácia nikdy nešla tak ďaleko, aby sa dotýkala skladby filmu. Narušila by tak jeho takmer až tanečný rytmus, ktorý podľa Dohnala nevznikal v strižni, ale už v scenári. 

Slávnosť v botanickej záhrade je farebnou mozaikou príbehov o potrebe zázraku v ľudskom živote. Meir Lubor Dohnal v Škopovom a Johanidesovom dokumente hovorí: „Aj to je kus Havettu – človek, ktorý vidí vo veciach zázraky a nemôže sa k nim priznať, pretože mu nikto nerozumie. Je vlastne odsúdený na zázrak kinematografie. Aby im ukázal: Vy blbci, je to zázrak, je to nádhera!“

Podľa režiséra Eduarda Grečnera, ktorého text o Havettovi nájdu diváci v booklete blu-ray kolekcie, sa s istým zveličením dá povedať, že Slávnosť „je bláznivou reflexiou svojej doby, emocionálnym protestom, výbuchom spontánnej veselosti v dobe zamknutej zákazmi a vykoľajenej príkazmi“. Tie výrazne ovplyvnili aj Havettovu tvorbu a osud. Elo Havetta zomrel vo veku 36 rokov. Ako vravel Albert Marenčin – na normalizáciu. Okrem Slávnosti tak mohol nakrútiť už iba jeden celovečerný film, Ľalie poľné. Jeho hrdinovia, vojnoví vyslúžilci, hľadajú domov a svoje miesto v spoločnosti. Chcú sa usadiť, ale rovnako túžia po voľnom živote tulákov. V texte Petra Mihálika v denníku Prácasa Havetta v čase premiéry vyjadril, že existuje množstvo filmov o hrôzach vojny. Preto sa v Ľaliách poľných chceli na ňu pozrieť z inej perspektívy a zobraziť jej psychické dôsledky, ktoré sú podľa neho ešte horšie než fyzické. Film je podľa neho vystavaný na princípe viachlasnej kompozície, rozvíja jednotlivé motívy tak, aby v závere splynuli do symfónie. 

Scenár Ľalií poľných napísal Vincent Šikula podľa vlastnej predlohy Nebýva na každom vŕšku hostinec. „Predložený scenár Slnko, dážď, ľalie poľné predstavuje pre mňa látku, ktorá veľmi silne vyjadruje moje najbytostnejšie cítenie, je mi myšlienkovo aj esteticky veľmi blízka a dôverne známa. Ak mi bude umožnené scenár realizovať, urobím všetko, aby som plne a presvedčivo vyjadril nielen myšlienkové a estetické bohatstvo predlohy, ale aj vlastné predstavy o živote a o svete,“ napísal v režijnej explikácii Havetta a svoj sľub o plnotvárnej a sugestívnej snímke naplnil. Aj vzhľadom na Šikulu bol presvedčený, že „realizovaný scenár ako hotový film bude mať široký divácky dosah. Ide mi teda o divácky film v najlepšom slova zmysle.“ Slová o širokom diváckom dosahu sa mu počas života naplniť nepodarilo. Ľalie poľné totiž skončili rovnako ako Slávnosť v botanickej záhrade medzi zakázanými filmami. 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek