Film funguje ako sen

Adam Oľha zaujal už svojím debutom Nový život. Spolupráca na filme Hmyz Jana Švankmajera napokon pokračovala nakrúcaním dokumentu Alchymická pec, v ktorom sa Jan Švankamjer postavil pred kameru, aby poodhalil zákulisie svojej tvorby a nechal si nazrieť aj do súkromia.

Vyštudovali ste strednú školu úžitkového výtvarníctva. Čo vás doviedlo k filmu?

Ďakujem za túto otázku, pretože na ŠUP-ku rád spomínam a obdobie, ktoré som tam strávil, považujem za veľmi inšpiratívne a dôležité pre svoj rozvoj. Študoval som tvorbu hračiek u Tibora Uhrína a Viliama Pirchalu. Na prvý pohľad sa to možno nezdá, no má s filmom veľa spoločného, napríklad v pestovaní imaginácie a hry. Na strednej škole som začal fotiť, k tomu ma priviedol otec, a nakoniec som rovno z Kremnice šiel študovať do Prahy dokumentárny film. Zomlelo sa to rýchlo. Pôvodne som si myslel, že budem študovať scénografiu, divadlo. Dopadlo to inak.

Na katedre ste sa stretli s viacerými pedagógmi, z ktorých každý má iný tvorivý prístup. V čom boli pre vás inšpiráciou?

Veľmi som ocenil, že na FAMU som nastúpil, práve keď sa zmenilo vedenie školy. V roku 2002 sa jej dekanom stal Michal Bregant, ktorý ju premenil na nepoznanie. Bolo to hneď po povodniach, nefungovalo metro a škola bola dočasne presťahovaná do budovy polikliniky. Pamätám si veľkú energiu a nadšenie, na katedre to žilo. Jej šéfom sa stal Karel Vachek, ktorý tam má doteraz skvelé semináre. Hneď v ten rok dokončil film Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor aneb Klíč k Chaloupce strýčka Toma, ktorý ma zasiahol na viacerých úrovniach, a pochopil som, že je veľmi dôležité čím skôr nájsť svoj jazyk. Na katedre bolo, samozrejme, viac pedagógov, ktorí ma ovplyvnili a ku ktorým som chodil do dielne – Miroslav Janek, Helena Třeštíková, Jan Gogola ml., Martin Mareček, Vít Janeček. A potom spolužiaci, s ktorými spolupracujeme dodnes, najmä Lucie Králová.

Na viacerých filmoch ste spolupracovali ako kameraman. Ako ste sa cítili v úlohe, v ktorej musíte podporiť a rozvinúť víziu režiséra?

Robiť kameru ma veľmi baví, hlavne preto, že mi to dovoľuje udržať si od filmu určitý odstup a ľahkosť. Nie som v celom procese ponorený celý čas ako režisér a môžem bezprostredne reagovať na situácie, ktoré sa väčšinou nedajú predvídať. Ide v prvom rade o dialóg, ktorý nie je vypĺňaním akéhosi technického scenára, ale procesom v čase a so živými postavami. Mám svoj okruh, netočím veľa, takže každého režiséra, s ktorým pracujem, stíham spoznať a predvídam, o čo mu ide. Nie je to vždy len príjemná práca, ale skvelo dopĺňa tú režisérsku. Upokojuje ma, že keď treba, viem si film nakrútiť aj sám. Na vlastných filmoch však najradšej spolupracujem s kameramanom Jakubom Halouskom, pretože on zase vidí to, čo ja v strese natáčania nevnímam.

Debutovali ste veľmi osobným filmom Nový život. Ako ho vnímate dnes, s odstupom rokov?

Mám ho stále rád. Myslím, že som si vtedy vybral vhodný čas, keď sa dal natočiť. Hneď potom by to už nebolo možné. Situácia v každej rodine sa rýchlo mení a zladiť v mojom prípade toľko ľudí a prinútiť ich koncentrovať sa by už teraz nešlo. Myslím, že v tom filme zostal humor – vďaka mojim sestrám, mame, ale aj otcovi, ktorý do toho šiel aj napriek tomu, že mu to zrejme nebolo príjemné. Čím som starší (a odkedy som aj ja otcom), tým viac viem tento jeho ústretový krok oceniť.

Keď hovoríme o humore – spomenuli ste Karla Vachka, ktorý ho má rád taký rabelaisovský, Švankmajer zase temne i hravo surrealistický. Aký humor je blízky vám?

Myslím, že kombinácia oboch.

Ak film Alchymická pec postavíme vedľa vášho televízneho dokumentu Nezkrotitelný Kotík, máme tu veľmi zaujímavú dvojicu vyhranených osobností, umelcov. Musím sa priznať, že dirigent a skladateľ Petr Kotík bol pre mňa objavom, nepoznala som ho. Ako ste hľadali kľúč k portrétu hudobníka, kde je najvýpovednejšia jeho hudba?

Výpovedná je predovšetkým jeho osobnosť. Petr Kotík je neúnavný propagátor novej hudby, neuveriteľne progresívny a húževnatý človek. Pracuje na viacerých úrovniach a nepozná oddych. Keď práve neskladá, tak diriguje alebo organizuje napríklad koncert pre tri orchestre. Vie sa postaviť proti väčšine bez akéhokoľvek zaváhania a je absolútne zapálený pre svoju vec. Kľúč vždy hľadám až v procese. Mám rád, keď ma človek, o ktorom natáčam, počas toho niekam dovedie. V prípade Kotíka to nebol problém, pretože neustále pracuje a všetko u neho so všetkým súvisí. Je to tok, na ktorý sme sa napojili a sledovali ho rok. Vyšlo to, pretože proces je pre film dôležitejší než výsledný artefakt. A práve to vyzdvihujú surrealisti. Tým sa dostávam k filmu Alchymická pec, ktorý sme s Janom Daňhelom takisto podrobili tejto filozofii. Baví ma, keď je film obrazom myslenia jeho postáv. Film nikdy nerobíte sami.

Ak niečo spája svety týchto dvoch umelcov, je to vášeň. Pre umenie, tvorbu, život...

Povedal by som, že ich spája určitá otvorenosť k momentálnej situácii vo vzťahu k ich tvorbe. S Janom Švankmajerom sme sa stretli po prvýkrát počas natáčania jeho filmu Hmyz, pre ktorý hľadal kľúč práve v určitej náhode, náhodnosti dokumentárneho záznamu vyplývajúceho z podstaty „filmu o filme“. A potom aj v imaginácii diváka, ktorý si to musí interpretovať sám. To bol pre mňa dôležitý bod, od ktorého sme sa posunuli k filmu o majstrovi a jeho dielni. Inak Jana Švankmajera a Petra Kotíka spája aj to, že vo svojom veku (85 a 75 rokov) v žiadnom prípade nemyslia na zaslúžený dôchodok. Tvoria intenzívnejšie než mladí dravci a ich studňa nemá dna.

Alchymická pec je veľmi živý film. Hoci Jan Švankmajer tvrdí, že Hmyz je jeho poslednou snímkou, neurobili ste z jeho života a tvorby „bustu“, práve naopak...

Áno, so spolurežisérom a strihačom Janom Daňhelom sme si povedali, že by bola ukrutná škoda natočiť klasický portrét človeka, ktorý vie zakaždým prekvapiť a nikdy nešiel predvídateľnou cestou. On sám by s tým len ťažko súhlasil a nás by to dlho nebavilo.

Filmy o výtvarníkoch často kopírujú štýl a rukopis autora. Na začiatku vstupujeme do králičej nory, a keď z nej po dvoch hodinách vyjdeme, chvíľu trvá zvyknúť si na realitu a chceme sa tam vrátiť.

Snažili sme sa v žiadnom prípade nekopírovať Švankmajerov štýl. Sú tam kúsky jeho filmov, jeho voľnej tvorby, ktoré vychádzajú z jeho hlavných vnútorných obsesií, o ktorých píše okrem iného aj vo svojich textoch. O veciach od jedla cez detstvo, imagináciu, hromadenie, taktilizmus až po koniec euroatlantickej civilizácie. O to sme sa snažili oprieť a hľadať ďalej, čo prinesie realita, v ktorej film vznikal. Nie je to len obraz Jana Švankmajera, ale aj mechanizmu, v ktorom sa imaginácia cez producenta Jaromíra Kallistu predáva do sveta. Alchymický trojuholník uzatvára zosnulá Eva Švankmajerová, ktorá bola pre ich spoločnú tvorbu zásadná. Nehrala svoju rolu len v minulosti, funguje ako nadpozemská postava. Film vzniká v bode, keď sa končí natáčanie Hmyzu a vzniká hrací priestor pre „parazitný“ film rozkrývajúci každodenné dianie nielen vo Švankmajerovej tvorbe, ale aj v spoločnosti Athanor, v ktorej jeho diela výhradne vznikajú. Neoddeliteľnou súčasťou boli stretnutia českých a slovenských surrealistov, ktorí sú Švankmajerovou druhou rodinou.

Bolo surreálne aj samotné nakrúcanie?

Myslím, že nie. Aj surrealizmus vychádza z reality. Film je miesto, kde sa stretáva vedľa seba to, čo všetci poznáme z reálneho života, v neobvyklom spojení. Film funguje ako sen. Ťažisko vidím skôr až v strižni než v samotnom filmovaní. Až tam sa to tavilo dohromady.

S Janom Švankmajerom ste strávili množstvo času. Ako vám to zasiahlo do života a do vnímania umenia ako média?

Otázkou zostáva, či je „umenie“ tým správnym pomenovaním. Do života a tvorby mi čas strávený s Janom Švankmajerom určite priniesol zásadné stopy. Najhlbšie z nich tkvejú v útlom detstve každého z nás. Hlavným zlyhaním našej spoločnosti je to, že detstvo z nás vytĺkla priskoro. Stratili sme prirodzenú imagináciu, ktorá by nás bola okysličovala až do staroby. On to zvládol ustáť! O zvyšky toho, čo v nás z detstva zostalo, stojí za to bojovať – ak chceme zostať tvoriví. Teraz som si opäť spomenul na tvorbu hračiek a strednú školu.

Alchymickej peci sa skvele striedajú atmosféry aj nálady. Primárne je o procese tvorby, ale od hravosti sa dostávame k veľmi osobným, až intímnym spomienkam, aby sme sa opäť ocitli v bizarnom svete Švankmajerových filmov, voľnej tvorby či jeho domu. Môžeme povedať, že v prípade Švankmajera život a umenie absolútne splývajú?

Život a tvorba sú u Jana Švankmajera jedno. Slovo „umenie“ nemá rád. Myslím, že ho zo svojho slovníka vypustil práve preto, že indikuje akýsi vedomý triumf ľudstva nad niečím, čo sa nedá spochybniť. Chýba v ňom hravosť, je to vážne slovo, odkazuje hlavne na štýl veci. On svojím životom a tvorbou uprednostňuje proces pred artefaktom a možné pred skutočným. Vo filme hovorí, že tvorba by sa v žiadnom prípade nemala oceňovať, pretože ide o sebecký akt a sebectvo nie je pekná vlastnosť.

Film je i spomienkou na Evu Švankmajerovú a niektoré výpovede v ňom sú veľmi osobné. Bolo náročné rozhodnúť sa, či vo filme napokon budú?

Rozhodnutie, či to použiť, náročné nebolo. Bola to jedna z najsilnejších vecí, ktoré sa nám podarilo natočiť. Najprv sme nečakali, že nám o Eve povie toľko intímnych vecí. Ich spoločný život bola a stále je tvorba, ktorá víťazí nad smrťou, a asi preto o tom dokázal hovoriť otvorene. Pre nás to bolo zásadné a určilo to cestu ku konečnému tvaru hneď v začiatkoch strihu.

Pri sledovaní Švankmajerových filmov si často hovoríme, že by sme chceli vidieť do jeho hlavy. Nahliadnutie „pod ruky“ umelca niečo odkryje, ale určite nie je návodom, čaro imaginácie zostáva uchované.

Jana Švankmajera som spoznával hlavne počas natáčania jeho posledného celovečerného filmu. Scenár mal napísaný od roku 1970, ale film vznikal v tom momente počas nakrúcania a v jeho hlave. Nechával priestor náhode, čím nás do toho vtiahol, boli sme okamžite jeho súčasťou. Honza Daňhel film Hmyz strihal. S Janom Švankmajerom sa poznajú už vyše dvadsať rokov. Je členom surrealistickej skupiny a všetci dohromady sú vnútri akejsi hlavy. Hrajú spoločné hry, ich tvorba je navzájom prepojená. Surrealizmus potrebuje kolektivitu. V nej vznikla aj vzácna blízkosť, bez ktorej by sme ten film určite neboli schopní natočiť.

Podobne ako v Novom živote spájate minulosť s prítomnosťou, využívate archívne materiály, ale deje sa to skrz médium filmu. Záznam a pamäť – je to aj film o hľadaní?

Pamäť je dôležitá, pretože je rôzne interpretovateľná. Je to spomienka, živý obraz alebo záznam. Sú v nej diery. Veľmi subjektívna vec. Jej výklad vo filme ponúka veľa verzií a každý divák si ju automaticky spája so svojimi spomienkami. To ma na tom, samozrejme, baví. Naproti tomu je sci-fi, tam som sa ešte neprepracoval. Prítomnosť je pre mňa ako filmára zatiaľ hraničná línia.

Ako prebiehala fáza strihu? Je to pomerne náročná koláž, nakrúcalo sa na rôzne formáty, pracujete s čiernobielou optikou, zábery z filmov, z nakrúcania, zo súkromia, z archívov, to všetko je naviazané na význam, nie iba pre efekt. Predpokladám, že materiálu bolo veľa...

Rozhodli sme sa natáčať paralelne na dve kamery – na video a na čiernobiely 8 mm film. Každú ovládal jeden z nás, aby už počas nakrúcania mohla vzniknúť akási interpretačná hra. Zároveň sme v strižni vyberali z materiálu, ktorého bolo dohromady vyše 100 hodín. Konečná fáza strihu trvala zhruba pol roka. Musím vyzdvihnúť prácu Jana Daňhela, ktorý veľmi nekompromisne zhatil akokoľvek atraktívnu snahu môjho ega túžiaceho po výslednom artefakte a dal prednosť procesu.

Okrem iného rozvíjate aj tému pozície autora vo vzťahu k divákovi. Pre vás ako režiséra je to dôverne známa dilema...

Hlavne ide o to, že divák má mať slobodu svojej vlastnej interpretácie. To je hlavný dar filmu ľudstvu. Producent si myslí svoje, háji záujmy takzvaného väčšinového diváka, ktorý však reálne neexistuje.

Aké ohlasy zaznamenal film v Rotterdame?

Myslím si, že úplne pozitívne. Jan Švankmajer je tam známy, svoje posledné štyri celovečerné filmy premiéroval práve tam a jeho publikum je zvedavé a veľmi rozmanité. Sme radi, že filmu rozumelo a prijalo ho. Na Slovensku a v Česku si musíme na premiéru počkať, až keď prehrmí pandémia, ktorá overí, či film obstojí aj v novej realite, v ktorej sa ocitneme.

Myslím si, že obstojí. Možno ešte viac. Máte už rozpracovaný ďalší film?

Áno, tentoraz vychádzam pre zmenu z bezprostredného okolia – zo svojej novej medzinárodnej rodiny. Film je o zjednotenej Európe a práca na ňom bude ešte určite nejakú chvíľu trvať. Výhodou je, že sa dá natáčať aj v karanténe.

Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: Kazumi Terazaki / ATHANOR