Eva Krížiková

(15. 7. 1934 – 31. 3. 2020)

Do Slovenského národného divadla chodievala s otcom odmalička a ako neposedné dieťa vraj takmer spadla z lóže na javisko. Neskôr naň vkročila ako profesionálna herečka a v SND stvárnila vyše 120 postáv. Mnohé ďalšie sa jej ušli v televízii, rozhlase aj vo filme. Rodáčka z Rače patrila k najobľúbenejším slovenským herečkám. Eva Krížiková zomrela vo veku 86 rokov. 

Pred kamerou prvýkrát stála, keď ešte nemala ani 18 rokov. V budovateľskej snímke Paľa Bielika Lazy sa pohli (1952), poznačenej dobou svojho vzniku, sa mladučká adeptka herectva iba mihla v pozadí, kde ako „dievča z kantíny“ púšťala platne. Hneď v nasledujúcom filme jej však Bielik zveril jednu z hlavných úloh. V jeho bratislavskej komédii V piatok trinásteho (1953), prvom slovenskom filme nakrútenom na Kolibe, stvárnili Krížiková a František Dibarbora súrodencov, ktorí pre otca – úradníka na dôchodku a svätuškára – vedú dvojaký život. Bielik herečku neskôr obsadil aj do Kapitána Dabača (1959) ako vnučku starého Bôrika (Ondrej Jariabek). Medzi pamätné dievčenské úlohy Evy Krížikovej vo filmoch z tohto obdobia patria aj komediálne postavy – slečna Darinka zo Štvorylky (1955), Olinka z poviedkovej komédie Petra Solana a Františka Žáčka Čert nespí (1956) a slečna Vierka, do ktorej sa v celovečernom debute Jána Lacka Statočný zlodej (1958) zahľadí Jožko Púčik v podaní Jozefa Kronera. 

Vierku zo Stodolovej klasiky stvárňovala Krížiková krátko predtým aj na doskách SND, ktoré v úlohe štatistky spoznávala už počas štúdia. Medzi jej pedagógmi boli režisér Jozef Budský či známy recitátor Viliam Záborský. Ten vraj o Krížikovej tvrdil, že jej „račančina“ ho pripravila o vlasy, spomínala neskôr herečka v rozhovore s Hanou Beranovou pre rozhlas, s ktorým často spolupracovala. Jej hlas počuť v mnohých hrách, zábavných a silvestrovských programoch aj v našom najdlhšie vysielanom rozhlasovom seriáli Králikovci (1994 – 2013), ktorý sa počas nedeľného obeda prihováral niekedy až miliónu poslucháčov. Krížikovej hlasom hovorila aj slúžka Mária vo filme Muž, ktorý luže (1968) či Perinbabav rovnomennom filme (1985) Juraja Jakubiska. Mnohé postavy nahovorila aj v dabingu, medzi nimi aj animovanú pani Zobákovú v disneyovskom seriáli Káčerovo. Detské publikum oslovila tiež účinkovaním v rozprávkach a seriáloch ako Leto s Katkou (1975), Krajina Haliganda (1979) či Stratená melódia (1981).

Po škole Krížiková ako „kvalifikovaný káder“ pôsobila krátko v martinskom divadle a v roku 1954 nastúpila do činohry SND. Jej členkou bola vyše 60 rokov – do roku 2015. „Keď Krížiková vstúpi na javisko, v hľadisku zacítite silnú vôňu človečiny. Jej ženy i ženské, jej matky i macochy, jej sedliačky i milosťpaničky sú vždy stvory z mäsa, kostí a krvi. Aj papierovým postavám, aj bezkrvným schémam Krížiková vženie krv do žíl,“ napísal kedysi o herečke v denníku Prácadivadelný historik Ladislav Čavojský. 

Diváci majú Krížikovú zafixovanú ako predstaviteľku rázovitých, energických žien, jazyčníc a najmä ako herečku s komediálnym talentom. S bravúrou sa však vedela zhostiť aj úloh s tragickým rozmerom. Vymaniť sa z komického stereotypu jej pomohol napríklad Maxim Gorkij a jeho Xénia Bulyčovová v kompozícii hier V predvečer. Krížiková bola nielen Annou Pageovou vo Veselých paničkách windsorských, Elenou v Čaji u pána senátora či Dubskou vo Viťúzoch; najavisku SND bola aj Kráľovnou Eleanorou v Dürrenmattovom Kráľovi Jánovi, krutou Goneril v Kráľovi Learovi, Akulinou v Meštiakoch či naposledy gazdinou Agafiou v Anne Kareninovej. 

„Na javisku sa často stane, že účinkujúci nevie, kam z konopí, ale na Evičku bolo vždy spoľahnutie. Keď videla, že si neviem spomenúť, či mám povedať dobré ráno, alebo dobrý večer, tak povedala: Nazdar! A bolo po probléme,“zaspomínal si na kolegyňu Oldo Hlaváček, ktorý Krížikovú zlákal do populárneho televízneho programu Vtipnejší vyhráva. Krížiková sa často objavovala aj v ďalšom populárnom televíznom projekte – cykle príbehov podľa diváckych námetov Bakalári. Aj v televízii stvárnila množstvo komických postáv, či už v komediálnych miniatúrach, inscenáciách klasiky, alebo zábavných programoch. Televízia, kde nakrútila množstvo pamätných titulov, takisto využila jej všestranný talent – Krížiková sa v nej popri komediálnych zaskvela aj v inom type úloh, ako boli napríklad Blanka v Pštrosom večierku (1969), Filoména v Červenom víne (1972), Eva Benediková v trojici snímok podľa Solovičovej Občianskej trilógie a ďalšie. Jej poslednými filmami pre kiná boli historická snímka Ludvíka Rážu V erbu lvice (1994) a drogová dráma Dušana Rapoša Suzanne (1996).

„Len smiať sa nestačí. Aj preto som vďačná autorom, ktorí sú ochotní napísať mi postavu na telo, či režisérom, ktorí neváhajú zveriť charakterovo komplikovanú postavu aj inak zaškatuľkovanému typu,“ povedala Krížiková v roku 1982 pre Slovenku. Sama sa takých postáv nebála a svoj postoj k životu vyjadrila v Slovenskom rozhlase týmito slovami: „Treba mať odvahu, zmysel pre humor a nikdy nevidieť veci tak čierne, ako sa javia. Lebo v Rači sa hovorievalo, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“ 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Emília Vášáryová, herečka

Eva Krížiková pracovala vždy veľmi veľa a sama mi hovorila, že je šťastná, že dostala v živote toľko príležitostí. Začínala vo filme. Potom v 70. a 80. rokoch odohrala množstvo úžasných postáv v divadle v rôznych žánroch. Hrala v hrách takých autorov, ako bol Shakespeare, Goldoni, Brecht, Dürrenmatt, Ostrovskij, Schiller a v neposlednom rade Tennessee Williams, ktorý písal vždy ohromné roly, hlavne pre ženy. To všetko Eva odohrala, ale mala aj veľa zaujímavých rolí, v ktorých využívala svoj vzácny komediálny talent – talent na strih, pointu, skratku. Učila na konzervatóriu. Veľmi veľa nahrávala v rozhlase. Neustále. A zabávala svoje publikum aj v živom vysielaní – na verejných nahrávkach. Vtedy sme hovorili, že to je šoubiznis. Obecenstvo ju milovalo. Obdivovala som jej dar energie, oslobodzujúci smiech a radosť zo života. Mala som sa od koho čo učiť. Takže ďakujem ti, aj za nás všetkých.

Juraj Jakubisko, režisér

Eva Krížiková bola vynikajúca herečka. Jej veľký talent a profesionalita kráčali ruka v ruke s jej vnútornou osobnosťou. Do štúdia i pred kameru priniesla dobrú náladu a ľahkosť pri práci. Keď som uvažoval, o tom, kto by mohol nahovoriť Perinbabu, mal som pocit, že Eva je tá pravá. V hlase mala nielen charakterový prejav, ale i láskavosť s jemným humorom, ktorý jej bol vlastný. Bol som presvedčený, že napriek mladistvému tónu splynie s Giuliettiným hereckým výkonom a stane sa dobrou, milou babičkou, ktorá si získa sympatie. Skúšky dopadli výborne. K tomu, aby sme spojili jej hlas s originálnym tónom hlasu Giulietty Masiny, stačil jemný zvukový filter a ich hlasy mali navlas rovnakú farbu. Keď sme premietali Perinbabu, v slovenskej originálnej verzii, na medzinárodnom festivale v Benátkach, film mal veľký úspech. Novinári sa na tlačovke spýtali Giulietty: „Ty si ten film nahovorila aj v slovenčine?“ Giulietta mala tiež veľký zmysel pre humor, ani na chvíľku nezaváhala a bez mihnutia oka odpovedala: „Viete, bola som na Slovensku dlho. Snažila som sa zžiť s textovou predlohou a krajinou, kde som nakrúcala. Tá ich reč nie je až taká ťažká, tak som sa ju naučila.“. A vďaka výkonu Evy Krížikovej jej uverili. Teraz, keď robím po tridsiatich rokoch pokračovanie Pernbaby, sme práve pred nahrávaním postsynchrónov. Tým, že nás opustila, postavila ma pred ťažkú úlohu, musím hľadať inú Evu... 

Eva Krížiková vošla do dejín divadla, televízie, i filmu. V Čechách o nej hovorili, ako o slovenskej Stelle Zázvorkovej. Pre režisérov bola typ herca, ktorý je nenahraditeľný. 

Deana Jakubisková-Horváthová, herečka a producentka

Eva Krížiková patrí a vždy bude patriť medzi najväčšie herecké osobnosti slovenského divadla. Na javisko a pred kameru priniesla vždy nielen svoju veľkú hereckú osobnosť, ale i svetlo a radosť. Jej herecký prejav bol nezameniteľný a nezabudnuteľný. Mala som to šťastie, že od chvíle, keď som už ako študentka prišla do SND, trávila som s ňou mnoho času. Najmä mimo javiska. Evička bola úžasná. Bola osobnosť, s veľmi rázovitým a ráznym postojom k životu. Nikdy nebola servilná, vždy povedala svoj názor, čo mi veľmi konvenovalo, lebo som podobná povaha. A to nás zblížilo. Vedela pomenovať veci presne, ale vždy s ľahkým nadhľadom a humorom. Kým ja som bola mladá a dramatická. Ak si niekoho obľúbila, bola neformálna, bez ohľadu na jeho vek. Ale v práci bola vždy profesionálna, čo vyžadovala aj od nás, mladších. Často sme spolu preberali nielen „umenie“, ale ako staršia kolegyňa, mi v priateľskom rozhovore sem-tam aj „naložila“ a poradila. Často mi vravela: „Mladá,mladá, sem-tam pribrzdi… Musíš v živote hľadať aj kompromis.“ Do nášho odchodu do Prahy v roku 1992, som od nej získala veľa múdrosti. Evičku som si vážila ako herečku i ako človeka. Po jej odchode z divadelných dosiek zostalo prázdne miesto, ktoré už nikto nezaplní. Je mi smutno. Ľudí strácame, ale dôležité je, že si ich naďalej nosíme v srdci a v mysli. V tom je ich nesmrteľnosť.

Oldo Hlaváček, herec

S Evkou Krížikovou som sa stretol v činohre Slovenského národného divadla, obaja sme boli jej členmi a stvárnili sme tam veľa pekných a zaujímavých postáv. Ako človek, herečka, kolegyňa vedela vždy s partnerom súcitiť, spolupracovať, pomôcť mu, aby sa vynašiel. Spomedzi kolegov ako Gusto Valach, František Dibarbora, Jožko Kroner, Ďurko Slezáček, Marína Kráľovičová mám na prvom mieste práve Evku Krížikovú. Možno aj preto, že sme boli rovesníci. Pre nás s manželkou to bola spriaznená dušička, milá, zlatá priateľka do koča i do voza. Bola bezprostredná, nestrojená, úprimná, otvorená... Nič nezaobaľovala, vedela z očí do očí povedať všetko, čo si myslí, takže každý hneď vedel, s kým má tú česť. Bola veľmi zhovorčivá a kamarátska, keď sme sa stretli na trhu, v prvom rade ma objala a vybozkávala. Bola to úžasná baba. 

Zlákal som ju do televízneho programu Vtipnejší vyhráva. Mnohí kolegovia odmietali, lebo išlo o televíznu zábavu. Ale Evka Krížiková bola ochotná. Práve v televíznej zábave sa veľmi dobre uplatnila a zaskvela, hoci vynikajúca bola i v divadle. Tam sme mali chýrečnú šatnicu číslo 42, v ktorej som bol s Jožkom Adamovičom, Ďurkom Slezáčkom a Miškom Dočolomanským. Evka Krížiková v nej bola veľmi častým hosťom a vlastne patrila do tejto našej partie. Zažili sme toho veľa. Spoločne s Evkou sme moderovali voľakedy vychýrené divadelné plesy v Carltone. Bola na to nielen disponovaná, ale vždy aj veľmi pripravená a najmä ochotná. Absolvovali sme aj kopu veľkých zájazdov so SND – boli sme spolu v Amerike, Paríži, Berlíne, Moskve. Na cestách autobusom po Slovensku a Čechách sme sedávali vedľa seba a hrkútali sme si. Veľmi často sme sa stretávali aj v rozhlase. 

Všetky príhody s Evičkou boli vtipné, lebo s ňou sa nedala absolvovať a zažiť smutná.

Dušan Rapoš, režisér

Pani Evička bola nielen vynikajúca charakterová herečka, ale aj veľmi citlivá ľudská bytosť. Ako režisér som mal tú česť spolupracovať s ňou na antickej trilógii Dido a na protidrogovej filmovej dráme Suzanne a boli to hlboké zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem. Evička bola ozajstný profík a svoje roly vždy dotiahla do absolútnej dokonalosti. Nakrúcanie býva psychicky i fyzicky veľmi náročné, ale Evička bola vždy srdečná a usmiata, čo pozitívne prenášala na hereckých kolegov a celý štáb. Do hereckého neba odišla Pani Herečka. Nebeské divadlo je bohatšie o ďalšiu ozajstnú hviezdu. Česť jej pamiatke.

jj