Tango dvoch nezmieriteľných postáv

V deň, keď zvolili súčasného pápeža, zahltila internet kombinácia dvoch fotografií. Na jednej bol Jonathan Pryce a na druhej pápež František. „Ocko, Ty si pápež!“ napísal jeden zo synov Jonathana Prycea otcovi, ktorý neskôr naozaj dostal rolu pápeža Františka po boku staršieho kolegu Anthonyho Hopkinsa. Ten stvárnil vo filme Dvaja pápeži Benedikta XVI. 

Režisér Fernando Meirelles, ktorého preslávilo dnes už kultové Mesto bohov, si túto hereckú dvojicu nevybral náhodou. Anthony Hopkins začal svoju rolu študovať niekoľko mesiacov pred začiatkom nakrúcania. Až obsedantne sa venoval dialógom a v dlhých rozhovoroch s režisérom rozoberal do hĺbky ich význam. Zabiehali k filozofii, literatúre aj hudbe. Sám Hopkins je výborný klavirista. Hoci počas takmer celého filmu odmietal improvizovať, v scéne, kde ako pápež Benedikt XVI. hrá na klavíri, si ku skladbe vymyslel okrem hereckej improvizácie ešte jeden bravúrny kúsok. Len skúste nájsť, ktorá hercova „obľúbená skladba“ na chvíľu zaznie v jeho podaní. Aj Jonathan Pryce svoju postavu podrobne študoval, sledoval mnoho videí, aby odpozoroval nielen Františkovu reč tela a intonáciu, ale aj pocit, ktorý vyvoláva, keď verejne vystupuje. Nasával jeho esenciu. 

Vyžarovanie Prycea a Hopkinsa prirovnáva Meirelles k džezu a klasickej hudbe. Znejú aj vo filme a v ostrom kontraste je tu použitá populárna hudba, ktorú film stavia proti veľkolepým obrazom cirkevných rituálov pri voľbe pápeža. Neznamená to však, že by autori filmu brali na ľahkú váhu inštitúciu pápeža alebo sa jej dokonca vysmievali. Naopak, scenárista Anthony McCarten (Bohemian Rhapsody, Najtemnejšia hodina) pochádza zo silno katolíckej rodiny, v ktorej považovali odchod pápeža Benedikta XVI. za kataklizmatický bod zlomu v chode cirkvi. Niečo také sa nestalo sedemsto rokov. Zo zvedavosti, ktorá ho viedla ku skúmaniu príčin Benediktovho odchodu, vznikol nakoniec príbeh filmu. Meirelles zase v mnohých rozhovoroch priznáva, že svet nevidí veľmi optimisticky a pápež František je pre neho jedným z mála vodcov, ktorí sa snažia budovať mosty, nie múry. Film je založený na reálnom podklade troch stretnutí týchto dvoch mužov: Jorgeho Maria Bergoglia (František) a Josepha Aloisiusa Ratzingera (Benedikt XVI.). 

Vie sa, že tieto stretnutia prebehli, no nikto nevie, čo si na nich pápeži povedali. Scenárista urobil dôkladný výskum prameňov, z ktorých postupne vyberal myšlienky obidvoch pápežov. Potom ich poskladal do rozhovorov, ktoré sú jadrom filmu. Prerušujú ich len skoky do minulosti a vyznievajú veľmi organicky. Nenútene sa do nich dostal aj humor, ale sú o veľmi vážnych veciach. A aj keď stojí film Dvaja pápeži pevne na dialógoch, je až prekvapivo výrazne vizuálny. Pri snímaní nezmieriteľných hrdinov používajú režisér s kameramanom dve techniky: veľký odstup, niekedy až observačný typ snímania pri Benediktovi XVI. a, naopak, fluidnejšie snímanie pri Františkovi, niekedy až „z ruky“. Tohto princípu sa však nedržia otrocky: niekedy nás kamera prekvapí veľmi blízkymi zábermi, keď sa pre nás tvár stáva tou najúžasnejšou krajinou, inokedy sa spomínané dva princípy prelínajú. 

Hoci sú Dvaja pápeži z formálnej stránky takmer dokonalým dielom, majú pre mňa aj problematickú časť: posolstvo, ktorým je odpustenie v zmysle kresťanskej viery „všetci sme hriešnici“. Je možné, aby človeka obohatilo, a ak si prizná vinu, spravilo to z neho lepšieho vládcu? V rozpore s vetou, ktorá vo filme zaznie z úst pápeža Františka: „Ak sa všetci vzdávajú zodpovednosti, všetci sú vinní!“, neviem súhlasiť s posolstvom o odpustení takých zločinov, akých sa obaja protagonisti, bohužiaľ, dopustili, hoci každý inak a obaja možno v „dobrej viere“. Ako však lepšie scenáristicky ukončiť zmierenie nezmieriteľných než vzájomným pápežským rozhrešením v Sixtínskej kaplnke? Jedine, že by argentínskym tangom...

Dvaja pápeži (The Two Popes, USA, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Argentína, 2019) RÉŽIA Fernando Meirelles SCENÁR Anthony McCarten KAMERA César Charlone STRIH Fernando Stutz HUDBA Bryce Dessner HRAJÚ Anthony Hopkins, Jonathan Pryce, Juan Minujín, Luis Gnecco, Cristina MINUTÁŽ 125 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Netflix

Barbora Námerová / scenáristka
foto: Netflix

Ťažká hlava hľadača

„Toto je buď najzáhadnejšia vražda, alebo najidiotskejšia konšpiračná teória na svete.“ Týmito slovami sa začína dokumentárny film Odložený prípad Hammarskjöld. Režisér Mads Brügger ich tu vyslovuje po šiestich rokoch zberu materiálu, analýzy historických prameňov, mravčej práce v teréne a početných rozhovorov so zainteresovanými. I tak však pridáva opatrný dôvetok: „Ak je to to druhé, veľmi sa ospravedlňujem.“ Všetko skomprimoval do dvojhodinového dokumentu (vskutku detektívneho trileru) o smrti Daga Hammarskjölda, generálneho tajomníka OSN, ktorý v roku 1961 cestoval do Konga s cieľom vyrokovať mierovú dohodu. Lietadlo však nikdy nepristálo, zrútilo sa neďaleko mestečka Ndola v dnešnej severnej Zambii. 

Brügger za materiálom nielen cestuje, on sa ním sčasti aj sám stáva. Seba a svoj tím štylizuje do fiktívnych rolí, ktoré mu umožňujú podieľať sa na priamom obnažovaní nečistých praktík politických režimov a ich pohlavárov. Metódou je teda byť viditeľný (podľa jeho slov byť „pterodaktylom na stene“) a dokument pritom formovať inkognito, resp. ako vedľajší efekt.  V Červenej kapele sa takto prepašoval ako manažér hudobno-divadelného telesa do Severnej Kórey s cieľom zahrať Wonderwallpred publikom v oficiálnom divadle (a najlepšie so severokórejským detským zborom). Vo Veľvyslancovi preniká so sfalšovanými dokladmi do vysokej politiky v strednej Afrike a zažíva korupciu z prvej ruky, pritom úspešne provokuje. V Odloženom prípade sa jeho rola trochu mení. Štylizáciu využíva v oveľa menšej miere: Mads Brügger je väčšinou Mads Brügger. A o to ide. Jeho pohyby a mimika (od istého momentu) odzrkadľujú výrazy človeka-hľadača ako takého (v tomto prípade dokumentaristu, 46-ročného Dána), ktorého konanie sa v akomsi mnohohlase pravdy stáva ťažkým bremenom, presahujúcim možnosti jednotlivca. Nanajvýš aktuálna téma. Brügger vykladá pred divákmi a protagonistami svojho filmu karty na stôl. Doslova. 

Prísne vzaté, každý investigatívny dokumentarista drží isté karty, s ktorými hrá, na ktoré stavia. Nie vždy sa k nim prizná, ani nemusí. Jednoducho rozpráva o probléme, drží sa faktov, ktoré tvarujú autentickú rétoriku a smerujú k tomu, čo sa javí ako jednoznačný záver. V tomto prípade to však neplatí. Každé dvere tu pootvárajú iné, zdroje nie sú spoľahlivé a informácie sa často nedajú overiť. Navyše i sám Brügger mystifikuje, keď hovorí, že karty vlastne vykladá na stôl len pre slasť zo samotnej hry. To je však len pár okamihov odvážnej réžie a slabej chvíľky hľadača. V istom hoteli v Kongu hrá solitér. Každá karta v balíčku je rovnaká, sám sa nechá pri úkone vykladania „pristihnúť“. Film sa odohráva na hraniciach toho, čo filmár môže skontrolovať (snorením, overovaním, selekciou natočeného materiálu) a čo sa dá skontrolovať len ťažko (pričom tieto hranice aj rozlične tematizuje). Balíček karát už nedrží režisér. Otázkou zostáva, kto mieša. Kto rozdáva. A hlavne: hrá každý člen partie čestne? 

Film sebavedome stúpa po schodoch, ktoré sa množia ako mračná a vedú rôznymi smermi, vyššie, inam. Brügger má i spoločníka. Ako sa tvrdí vo filme, je to hrdina príbehu. Švéd Göran Björkdahl, syn pracovníka OSN. Doma našiel fragment inkriminovaného lietadla. Odvtedy pátra. Ráznym plánom je vrak vykopať a podrobiť analýze modernými technológiami. To však stopnú miestne úrady. Slepá ulička: dvaja Škandinávci s dvomi lopatami uprostred Afriky v bezradnej nesmiernosti skoro až „aguirrovského“ okamihu stoja proti sprisahaniam, tajným organizáciám, vládnym prepojeniam, biologickým zbraniam, lídrom, ktorých ovládajú tajomní supreme leaders... To všetko v slučke, v ktorej sa našli. 

Mnohorozmernosť premietajúca sa do filmu (stávajúca sa filmom) je v každom jeho segmente pevne ukotvená v jasnej štruktúre, vzniká pavučina bez zreteľného stredu. Lipnutie na faktoch, na pravde, miznúcej a neopakovateľnej, presahuje všetky jednotlivosti. Jej lov sa sám osebe stáva hodnotou: zdôvodnením existencie filmu, ktorý si uvedomuje svoje pozície a zdá sa, že i neopakovateľnosť hry. Veď aký dosah by mohla mať jediná iná karta, jedno iné rozhodnutie? Na rozdiel od nej film od premiéry kopíruje sám seba. Chytený do svojej slučky. Táto karta je však nanajvýš sugestívna. 

Odložený prípad Hammarskjöld (Cold Case Hammarskjöld, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Belgicko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA Mads Brügger KAMERA Tore Vollan HUDBA John Erik Kaada MINUTÁŽ 118 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Aerovod.cz

Jakub Lenčéš / absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: Wingman Media

Príšery, filozofia & pekné zadky

Sci-fi seriály boli vždy vlajkovými loďami streamovacej platformy Netflix. Stranger Things, Black Mirror, Altered Carbon. Cudzie svety, tajomno, opulentná akcia. Z týchto prísad varí aj unikátny animovaný projekt z edície Netflix Originals: Láska, smrť & roboti (Love, Death & Robots). Dať tvorcom úplnú slobodu sa ukázalo ako dobrý krok.

Za projektom stoja ako producenti známi tvorcovia David Fincher a Tim Miller. Scenárista Philip Gelatt čerpal často z už klasických predlôh takých slávnych autorov ako Alastair Reynolds, Michael Swanwick, Peter Hamilton či John Scalzi. Ďalším inšpiračným zdrojom je kolekcia animovaných poviedok Heavy Metal (1981) či antológia zo sveta Matrixu Animatrix (2003). Tentoraz nejde o príbehy inšpirované jedným konkrétnym fikčným svetom a jeho pravidlami či špecifikami (re-take, spin-off, spoločné fikčné univerzum), ale aj tu sú žánrovo, štylisticky i myšlienkovo rôznorodé krátke filmy spojené do antologickej série. Každá z 18 epizód tak má iný príbeh, postavy a odohráva sa v inom svete. Epizódy sa navzájom odlišujú dĺžkou, štýlom i žánrom.

Ako funguje fyzika v otvorenom vesmíre? Aké by to bolo, ocitnúť sa odrazu na dne oceánu, milióny rokov v minulosti? Je lepšie žiť v idylickej či aspoň znesiteľnej simulácii než v nepochopiteľne cudzej realite? Prečo tradičná i moderná spoločnosť vytrvalo praktikuje exorcizmus ženskej sexuality? A... prečo má jogurt takú vyspelú kultúru?

Spoločným znakom poviedok je, že takmer všetky sú mládeži neprístupné. Explicitná erotika, hektolitre krvi, drastické gore násilie (hneď v prvom zábere vidíme, ako robotická noha rozšliapne ľudskú lebku – priamy odkaz na Terminátora); brutalitou a nahotou či kombináciou oboch sa to tu len tak hemží.

Sérii by sme mohli vyčítať, že v konečnom dôsledku to všetko iba neskutočne dobre vyzerá. Ženy sú až „smiešne atraktívne“, presne v intencii pubertálnych erotických fantázií hráčov série Tomb Raider. Veľké prsia, pevný zadok, občas nejaké to obligátne torture porno, prinášajúce uspokojenie skrytej, z podvedomia presakujúcej mizogýnie. Prosto klasické sadistické klišé.

Ale potom je tu aj druhý moment. Vznešenosť sebaobetovania, konzervatívny mýtus statočnosti a civilizačnej misie, morálka (nevyhnutnosti) boja proti Zlu, pretože – podľa tohto obrazu sveta, ktorý môžeme prijať či odmietnuť ako politikum alebo ho vnímať len ako čistú fikciu – jednoznačné Zlo existuje a nezaslúži si zmilovanie. Násilie sem vstupuje ako otvorený eskapizmus, ventilácia prirodzenej agresivity, no zároveň má až metafyzický rozmer: je vnímané ako pravá realita, pred ktorou nemožno utiecť. Statoční muži (a ženy!) musia bojovať s netvormi a padnúť, lebo to je jediný úctyhodný spôsob. Číra „morálna radosť“ zo zabíjania príšer.

Napriek silne konzervatívnemu étosu viaceré epizódy tematizujú feminizmus, „ženskú silu“, rape and revenge tematiku, lesbizmus či gender-bending –  (Sonnieʼs Edge, Good Hunting, Lucky 13, Helping Hand). Často sú to drsné, androgýnne pôsobiace ženy s lesbickými sklonmi, obete sexuálneho násilia a zneužívania zo strany mužov, ktorým sa pomstia. Asi najlepším príkladom je epizóda Good Hunting, v ktorej hrá ústrednú rolu kontrast mytológie a steampunkovej technológie. Pointa spočíva v prekonaní zdanlivých protipólov, „androgýnnom“ (Roland Barthes) splynutí, transgresii domnelých protikladov.

Krátka poviedka je náročná disciplína. Vyžaduje prácu s rozprávačskou skratkou, presné uchopenie pointy, vykreslenie charakterov alebo aspoň situácie na veľmi malej ploche. Aj keď navonok pôsobí väčšina príbehov iba ako čisto akčná, priamočiara narácia, založená na epickom boji proti presile a estetizácii násilia, nie sme napokon ukrátení ani o filozofický presah.

Láska, smrť & roboti (Love, Death & Robots, USA 2019) Antológia krátkych sci-fi filmov rôznych tvorcov NÁMET Tim Miller VÝKONNÍ PRODUCENTI Joshua Donen, David Fincher, Jennifer Miller, Tim Miller HODNOTENIE **** a pol DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Netflix

Daniel Kováčik / literárny a filmový publicista
foto: Netflix

V hmle tajomstiev pôsobivých obrazov

Filmy juhokórejského režiséra Lee Chang-donga sú prestúpené zvláštnou atmosférou melanchólie s prvkami melodrámy. Svoje postavy, ktoré sú často sociálne či inak vylúčené, stavia do situácií, kde sú ústrednými témami hľadanie identity, zmyslu života a pamäť v súvislosti s traumou. Tieto témy nechýbajú ani vo Vzplanutí, no tentoraz sa režisér rozhodol využiť ako podklad žáner trileru.

Tak ako v prípade svojho debutu Zelená rybka, v ktorom pracoval so žánrom gangsterky, ani tentoraz nenakrútil Lee Chang-dong klasický triler. Hoci sa ako predloha Vzplanutia spomína v prvom rade poviedka Harukiho Murakamiho Barn Burning, režisér si vzal prvky aj z rovnomennej poviedky Williama Faulknera, ktorou sa Murakami inšpiroval. Ide predovšetkým o hnev a komplikovaný vzťah otca a syna. Adaptačným kľúčom je rozvinutie záhady ako prvku „magického“ trileru. Vrstvenie záhad a tajomstiev vytvára vzťah postáv k svetu ako mysterióznemu celku. 

Hlavnou postavou filmu je Lee Jong-su (Yoo Ah-in), ktorý sa postupne ocitá vo fraktáli mysterióznych udalostí. Predstavuje generáciu, v ktorej vnútri to potichu vrie. Cíti, že niečo nie je v poriadku, no konkrétny nepriateľ sa zdá nejasný. Jeho príbeh sa začína v momente, keď náhodne stretáva susedku z detstva Shin Hae-mi (Jeon Jong-seo). Na rozdiel od neho je Hae-mi spontánna, až naivná, vnútri však skrýva bolesť: „Umieranie je strašidelné, ale… keby som tak mohla zmiznúť, akoby som nikdy nebola…“ hovorí v náhlom návale smútku. Ich milostná scéna je jedna z najúžasnejších, aké som kedy vo filme videla. Zdá sa, že Jong-su je tým, čo sa mu „stalo“ s Hae-mi, taký šokovaný, že nedokáže byť v momente ich intímneho spojenia s ňou. „Odpája sa“k predmetom, k architektúre, do voľného priestoru. 

Lee Chang-dong dáva hercom len minimálny návod, ako hrať. Ak sú bezradní, rozpráva im príbehy. Tie by ich mali samy osebe doviesť bližšie k pocitu, ktorý z nich chce vydolovať v rámci úplného splynutia s postavou. S výnimkou úplného záveru filmu vyžaruje z predstaviteľa hlavného hrdinu zvláštna statickosť, až paralýza, pocit nepohodlnosti vo vlastnom tele. Vyplýva to z jeho bezmocnosti, neskôr i z potlačovanej závisti, ktorú cíti voči Benovi, druhej mužskej postave Vzplanutia, ktorú stvárnil mladý americko-kórejský herec Steven Yeun. 

Režisér je známy aj tým, že zachytáva súčasnú podobu Južnej Kórey a kritizuje sociálno-politické pomery v krajine. Potvrdzuje to aj vo Vzplanutí. Lee Jong-su v jednej scéne na adresu Bena trpko poznamená: „Ako to, že človek v jeho veku žije ,taktoʻ? … Veľký Gatsby... V Kórei je týchto Veľkých Gatsbyov tak veľa… Sú takí bohatí, ale nikdy sa nedozvieš z čoho.“ Film zároveň naznačuje, že Benova sociopatická sebaistota a bezstarostnosť vyplývajú prevažne práve z bohatstva, ktoré je asi „dedičstvom“ generácie jeho otca. To, čo „zdedil“ Jong-su, je naproti tomu bezútešné: starý dom na vidieku s haraburdím a jedným zúboženým teliatkom a otec, ktorý je príliš hrdý a nikdy sa nenaučil ovládať hnev. Jong-su túto realitu nenávidí, ale nevie jej uniknúť. 

Vzplanutie je film bez rozuzlenia, otvorený najrôznejším interpretáciám. Objavila sa Hae-mi tak náhle, ako zmizla, len náhodou alebo to bola hra, ktorú si užila rovnako, ako keď predvádzala očarenému Jong-suovi pantomímu lúpania mandarínky? Je Ben naozaj chladnokrvný vrah, ktorý si stanovil vlastné pravidlá morálky len preto, že môže? Alebo to Jong-su podľahol svojej závisti a obsesii, tak ako pred rokmi prvýkrát podľahol svojmu hnevu jeho otec? Existovala studňa? Ponorte sa do mrazivej atmosféry plnej tajomstiev, vytvorenej pôsobivými obrazmi, ktoré tvoria metaforickú vrstvu príbehu. Hudba vás udrží v napätí napnutej struny, na ktorú niekto vybrnkáva opakujúci sa refrén. Zobudíte sa do hmly vlastnej pamäti s vôňami, ktoré obsahujú tie najkrajšie okamihy, meniace sa v melancholické pocity pominuteľnosti. Z najtrpkejších sklamaní a strachov sa zrodí možno nový človek, možno krvilačné monštrum.

Vzplanutie (Beoning, Južná Kórea, 2018) RÉŽIA Lee Chang-dong SCENÁR Lee Chang-dong, Oh Jeong-mi KAMERA Hong Kyeong-pyo HUDBA Lee Seong-hyeon HRAJÚ Yoo Ah-in, Jeon Jong-seo,  Steven Yeun MINUTÁŽ 148 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PLATFORMA Amazon Prime, iTunes

Barbora Námerová / scenáristka
foto: Pinehouse Film