Film ako zmysel života i prekliatie

Viaceré z jeho filmov si získali priazeň publika i festivalové uznanie. Už jeho prvé diela z obdobia „zlatých šesťdesiatych“ patrili k najvýraznejším reprezentantom československej kinematografie. Režisér Juraj Jakubisko sa v apríli dožíva osemdesiatky. A stále pracuje. Stretli sme sa v Štúdiu 727 v Bratislave, kde vznikali testovacie zábery pre voľné pokračovanie populárnej Perinbaby.

Začnime detstvom, to je veľká téma, ktorá človeka sprevádza celým životom. Do akej miery sa vo vašich filmoch premieta skúsenosť z detstva?

Vo filme som použil mnohé veci, ktoré som si priniesol z detstva – pesničky, zvyky, zážitky. Často sa to pripisovalo mojej fantázii, no boli to len zvláštne spomienky, hoci občas trochu pretavené. Napríklad v Zbehoch a pútnikoch je scéna svadby a máme tam krásnu veľkú posteľ, pod ktorú sa vešajú zvončeky. Presne tak sa to robilo v Kojšove – vždy o polnoci zobral ženích nevestu, odišli do spálne, hudba stíchla a všetci počúvali, ako tie zvončeky pod posteľou zvonia. Pre mňa to bola inšpirácia, i keď som to vo filme napokon zaonačil tak, že na posteli ležia dve akoby súložiace mŕtvoly a situácia tak nadobúda iný charakter. Východiskový impulz je však reálny. Raz sa ma ľudia z Kojšova pýtali: Jurku, a čo je to ten magický realizmus? Hovoril som im, že to môže byť upravená spomienka aj niečo, čo si vymyslím a neexistuje to. Ako keď som mal vo filme scénu svadby, pribehli tam deti a priniesli ruku, ktorá komusi odpadla ako suchý konár zo stromu. Oni mi na to: Ale, Jurku, čo ty si nepamätáš? Veď táto mala takú rakovinu a potom jej odpadla ruka, ktorá bola aj v krčme vystavená, aj do kostola ju odniesli. Vidíte, niekedy si hovorím, že som si situáciu vymyslel, a ono to aj vyzerá ako výplod fantázie, ale skutočnosť je taká, že som to prežil. Množstvo podobných zážitkov opisujem v knihe Živé striebro.

Kedy do vášho života vstúpilo kino a film?

Prvý raz ma rodičia vzali do kina ako dieťa na americký film Zlodej z Bagdadu. Prepašovali ma tam medzi sebou, v klobúku a s nalepenými fúzmi. Pamätám si, že v tom filme boli úžasné triky. Na začiatku išli ženy, ktoré niesli na hlavách obrovské nádoby, potom sa sklonili nad plochou vykladanou kameňmi, čo viedla do rieky, a vyliali z tých nádob farbu, ktorá sa roztiekla a vytvorili sa z toho titulky filmu. Dlho som premýšľal, ako sa taký zázrak dá urobiť. V tom filme som videl aj lietajúce koberce. Na základe tohto zážitku som poprosil babičkinu sestru, ktorá žila v Amerike a posielala nám odtiaľ všelijaké veci, aby mi zohnala aspoň jeden malý lietajúci koberec. Film bol americký, preto som vyhodnotil, že lietajúce koberce majú tam. Čo som ja vtedy vedel o Oriente? Než som sa však dostal prvý raz do kina, mal som už veľa skúseností s košickým divadlom, kam ma brávala suseda uvádzačka. Videl som tam účinkovať aj jedného človeka, z ktorého som mal hrôzu. A keď som oveľa neskôr pripravoval film Zbehovia a pútnici, spomenul som si na neho pri hľadaní vhodného predstaviteľa Smrti. Nevedel som vtedy ani jeho meno, no zohnal som ho, dal som mu vyholiť hlavu, včlenil som ho do filmu a jeho fotka obehla svet. Tým hercom bol Augustín Kubán.

Spomínate Zbehov a pútnikov, jeden zo svojich prvých filmov. V nich sa však neobjavuje len tvorivosť, hravosť, veselosť a originálne spomienky, ale aj temnejšie prúdy spojené so smrťou, krutosťou, bezvýchodiskovosťou... Tieto motívy takisto pramenia z detstva?

Tieto motívy tam sú a človek si ich najviac uvedomuje s odstupom času, keď je už starší. Ako mladí sme sa smrti tak trochu posmievali v domnení, že je ďaleko. Mne však veľmi skoro zomrela matka, ktorá mala tuberkulózu. Keď umierala, bol pri nej aj farár, ona sestre a mne rozdelila veľkú čokoládu, pohladila nás... Nepociťovali sme to ešte ako bezprostredný závan smrti. Keď som však na dvore búchal palicou po lístí, lebo som predsa len tušil, že sa čosi deje, ale nerozumel som tomu, susedy ma okríkli, čo tam tak búcham, že to pôjdu povedať mojej matke. Ja som im odvetil, že matka umiera, a odrazu všetky stíchli, prišli ku mne a začali ma hladiť. Pochopil som, že smrť je čosi tajomné, a pocítil som silnú emóciu. A všimnite si, že smrť hrá v mojich filmoch veľkú úlohu už od toho prvého. V Kristových rokoch som zašiel tak ďaleko, že som sa vybral nakrútiť scénu pohrebu do svojho rodného Kojšova. V Zbehoch a pútnikoch som smrť dokonca stelesnil, ukázal som, že na svete existuje a melie prstami ako mlynčekom. Nakoniec však hovorí: Bože, prečo si ma poslal, veď tí ľudia sa zabíjajú sami. Už vtedy to bola téma, nad ktorou som intenzívne premýšľal. V Zbehoch a pútnikoch bola Smrť napokon zničená a zničená bude aj vo filme, ktorý práve robím, no už to nebude z recesijných dôvodov. Trochu inak a vážnejšie sa na svet a smrť pozerám aj v projekte filmu Epos Slovanov, ktorý mám pripravený. A v projekte Tretie pohlavie sa zase zamýšľam nad reinkarnáciou. Už vo filme Dovidenia v pekle, priatelia som hovoril, že nie prvý raz sme na svete a nie naposledy.

Takže sú dve témy, ktoré ma od začiatku neopustili a vždy sa vedome alebo podvedome vracajú. Jednou je otázka smrti a druhou je žena, ktorá vstúpi medzi dvoch mužov, spôsobí zvrat a všetko napokon rozhodne. Mám rád tento ženský zásah do diania. Súvisí s tým aj erotika, láska, ktorá je takou silnou mocou ako smrť a môže človeka nielen naplniť krásnymi pocitmi, ale aj priviesť k zúfalstvu. Láska a smrť sú v podstate dve strany jednej mince.

No a silnú pozíciu majú vo vašich filmoch autobiografické prvky...

Áno. Už v Kristových rokoch sú dvaja hrdinovia – jeden je maliar, druhý letec. Ja som v mladosti staval modely lietadiel, na vojenčine som lietal a skákal s padákom, čo bolo úžasné nielen pre nejakú vášeň po dobrodružstve, ale najmä preto, že som videl svet, videl som ho z rôznych pohľadov a malo to aj svoju estetickú hodnotu. Ak si vezmete film Sedím na konári a je mi dobre – tam sú dvaja kumpáni, jeden svetobežnícky komediant, druhý usadlejší sedliak. Aj ja som sa pýtal samého seba, či som radšej nemal zostať na dedine a kosiť žito. Vo Vtáčkoch, sirotách a bláznoch som dokonca predviedol takú mladícku drzosť, že som začal film slovami: Ja, Juraj Jakubisko, mladý slovenský režisér, budem vám rozprávať príbeh... Pri Tisícročnej včele som si uvedomil, že magický realizmus je vlastne to, čo robím celkom prirodzene a zdá sa mi to všedné, kým ostatní to vnímajú ako čosi originálne. V tom filme je napríklad scéna orania a orie sa tak ako v každom druhom slovenskom filme. No odrazu sa čosi blíži. Môže to byť kŕdeľ vtákov, ukáže sa však, že to nie sú obyčajné vrabce, ale netopiere. Drobná úprava a hneď má film iné vyznenie.

Ako u vás vyzerá proces vzniku filmu?

Keď začínam robiť film, vždy mám o ňom jasnú predstavu, napĺňam ho svojimi víziami a využívam pri tom aj svoje spomienky. Zároveň preň hľadám vhodné prostredie, kde by som ho mohol realizovať, čo je takisto inšpirujúce a zásadne to vplýva na konečnú podobu scenára. Potom prichádzajú herci, ktorí môžu podnietiť úpravy scenára. Film je pre mňa nepretržitá práca, permanentný vývoj. Preto aj študentov učím, aby nezačínali nakrúcanie záverečnými scénami filmu, lebo v priebehu realizácie prídu nové nápady a inšpirácia, ktoré umocnia záver príbehu. Po nakrúcaní prichádza strih, ďalší dôležitý výrazový prostriedok, ktorý zrýchli dej a umocní konečné vyznenie. Spomenúť treba aj prácu s hudbou, ktorá je v mojich filmoch dominantná hlavne preto, že nie je ilustračná ani opisná. Naopak, niekedy dokonca kontrastuje s obrazom. Uvediem ako príklad Nejasnú správu o konci sveta, na ktorej robili skladatelia Jan Jirásek a Ondřej Soukup. K scéne útoku vlkov mi predstavili hudbu, ktorá dunela všetkými možnými nástrojmi. Mne sa také riešenie z pohľadu hudobnej dramaturgie nepozdávalo. Pripomínalo to tendenčné pochody Víťazného februára. Pritom príbeh sa odohrával v nábožnej gréckokatolíckej komunite, a tak mal divák napadnutie dediny vlkmi vnímať ako trest boží. Navrhol som preto do tejto scény patetické pravoslávne chorály. Spojenie krásnej, slávnostnej a vznešenej harmónie s brutálnym útokom vlkov vytvára emóciu, ktorá prestáva byť hudobnou ilustráciou, stáva sa myšlienkou. Film a jeho výrazové prostriedky, to je pre mňa nekonečný proces tvorby, ktorý musí byť invenčný od prvého momentu až po koniec, a to vo všetkých zložkách, pretože ide o syntetické umenie. Pracujem na každom svojom filme do poslednej chvíle, až kým mi ho násilne nevezmú z ruky.

Spomínali ste študentov. Čo im ešte prízvukujete?

Keď som študoval na FAMU, myslel som si, že experimentom je moja skúsenosť s filmom. Až po čase som zistil, že experimentom bola skúsenosť pedagógov so mnou. Otakar Vávra bol klasik, ktorému nevoňali experimenty. Učil remeslo, ale to remeslo je vždy dôležité. Paradoxom bolo, že jediným zástancom mojich často bláznivých nápadov bol staručký pán profesor Wasserman. Chcem tým povedať, že konkrétny prístup k filmovej tvorbe nesúvisí s vekom.

Učím študentov spočiatku najmä teóriu. Potom ich čím ďalej, tým viac nabádam k vlastnému pohľadu na svet tak, aby nestrácali osobnosť. Zároveň im pomáham prekonávať konkrétne prekážky. Mladí adepti (a to neplatí len pre aktuálnu generáciu) na prahu svojej profesie zabúdajú na psychológiu diváka a často im nie je ani poriadne rozumieť. Potom je tu práca s hercom. Kedysi bolo divadlo laboratóriom filmu a herci boli takí vycibrení, že všetko perfektne ovládali. Dnes sa vo filmoch i v televízii objavuje množstvo neskúsených amatérov, ktorých bude musieť táto generácia naučiť herectvu. Samozrejme, pri prvých filmoch sa stávalo aj mne, že sa hercom ich rola alebo nakrúcaná scéna nepozdávala. Idú s kožou na trh, tak na to majú právo. Napríklad Pavel Nový, ktorého som obsadil do filmu Postav dom, zasaď strom, neveril, že za socializmu sa dá kradnúť tak ľahko, ako je to v scenári. Doviezol som ho k poľu, kde družstevníci vykopávali zemiaky, a povedal mu: Obleč si tieto montérky, choď k nim a dones vrece zemiakov. Zdráhal sa, ale napokon to urobil. Za pol hodiny sa vrátil s plným vrecom a ešte sa čudoval, že mu pri krádeži aj pomáhali.

Postav dom, zasaď strom je zaujímavý prípad. Bol to váš návrat k celovečernému filmu po období, keď ste sa mu nemohli venovať...

Postav dom, zasaď strom som nakrútil deväť rokov po tom, čo ma odstavili do Krátkeho filmu, a opäť som narazil. Vraveli, že prezentujem negatívneho hrdinu a hlásam: Kto neokráda štát, okráda rodinu. Už to zase vyzeralo tak, že ďalší film nenatočím. Lenže stalo sa čosi neuveriteľné. Postav dom, zasaď strom premietli prezidentovi Husákovi, ktorý si to celé pozrel, po skončení projekcie sa otočil a povedal: Ktorému zlodejovi ten film vadí? A naraz nebolo zlodeja. Vzápätí som dostal pas a s filmom ma dokonca poslali na festival do Holandska. Keď sme spomínali knihu Živé striebro, teraz chystám jej pokračovanie, kde píšem aj o príbehu Koliby – čo všetko tam vzniklo, ako sa tam menili ľudia a čo robili... Vezmite si, že na internete sú vymazané údaje o tamojších funkcionároch aj mená ich obetí.

O čom ešte bude?

O období normalizácie, o tom, ako niektorí tvorcovia bojovali o prácu, ako sme kvôli cenzúre vkladali do filmov „bielych psíkov“, konfrontovali sa s vedúcimi, ktorí strážili priechodnosť filmov, ako odo mňa chceli, aby som si zmenil meno... Alebo o veľkej ctižiadostivosti, ktorá znamenala aj podstupovanie rizika, riskovanie v záujme toho, aby vznikol dobrý film. Pretože filmárčina nie je len zamestnanie, je to poslanie. Pozrite sa, ako dopadol Havetta, keď ho vyhodili z Koliby a nesmel už na večné časy nakrúcať filmy ani robiť v televízii. On stratil zmysel života. A aj pre mňa bol film zmyslom života, ktorému som dával všetko. Pohlcoval i môj osobný život a v tom je prekliatie tejto ctižiadostivosti. Pozriem sa – vedľa mňa sa váľa môj malý syn. Začnem čosi písať, a keď sa pozriem znova – syn je už veľký ako ja. Tvorba filmu je niečo, na čo sa upnete a neviete sa toho zbaviť, aj keď máte množstvo iných záľub a zručností. No práve vďaka filmu som zažil veľký a krásny svet s množstvom osobností, videl som svet, ktorý je v pohybe, bol som na dne aj obdivovaný... A ako vnímam réžiu? Je to taká interpretácia vlastných myšlienok, aby im aj ostatní rozumeli, pričom zmyslom je naplniť diváka úžasom. To by asi mohlo byť moje krédo.

text: Daniel Bernát
foto:
Miro Nôta