APRÍLOVÉ ŠPECIALITY V SLOVENSKÝCH KINÁCH

Lekcie filmovej narácie pre začiatočníkov aj pokročilých

V aprílovom programe Kina Lumière v Bratislave sa objavujú viaceré tituly, pri ktorých sa mi zakaždým rozbúcha srdce a dostanem chuť pozrieť si ich znova – v niektorých prípadoch dokonca už po siedmy či ôsmy raz. Zrejme všetci máme svoj súkromný zoznam filmov, ktoré sme videli v tom správnom čase: ktoré nás rozochveli alebo nám otvorili oči. Jedným z takýchto filmov bol pre mňa – vtedy ešte študentku strednej školy – Jakubiskov druhý celovečerný film Vtáčkovia, siroty a blázni. Dovtedy som totiž nevidela slovenský film, ktorý by podobne hravo kašľal na súdržnú naráciu a rozrušoval dej výbuchmi situačných nápadov či v ktorom by sa celkom prirodzene miešali radosť, humor a nadšenie s dezilúziou, trpkosťou a bezvýchodiskovosťou.

Medzi hravosťou a trpkosťou oscilujú aj filmy Jakubiskovho rovesníka Dušana Hanáka. Ukazujú však celkom iný autorský temperament: Jakubiskovu živelnosť a neraz i pátos zrazu strieda intelektuálny odstup, vecnosť a nadhľad, nespútanosť zase uvážená príprava. Hanákov hraný debut 322 je z tohto pohľadu energetickým kontrapunktom Jakubiskových Kristových rokov alebo už spomenutých Vtáčkov, sirôt a bláznov. Rôzne polohy oboch výnimočných tvorcov dobre vidno aj pri ich krátkych filmoch, uvádzaných v aprílových retrospektívach pred každým ich dlhometrážnym filmom.

Z hľadiska filmového rozprávania stojí určite za to viackrát vidieť aj koprodukčný slovensko-francúzsky film Alaina Robba-Grilleta Muž, ktorý luže. V ňom totiž to, čo na plátne vidíme, často protirečí tomu, čo počujeme. Vypovedané sa prepadáva samo do seba, aby sa o chvíľu zase vynorilo, odliepa sa od obrazu, „nelícuje“ s ním, takže diváci sú neustále konfrontovaní nielen s otázkou uveriteľnosti a overiteľnosti odbojárskych historiek rozprávača/hlavnej postavy Borisa Varissu, ale aj s možnosťami a funkciami filmového média.

Možnosti filmového média testuje aj oscarový film maďarského režiséra Lászlóa Nemesa. V roku 2015, po množstve etických i filozofických polemík o zobraziteľnosti či nezobraziteľnosti jednej z najtemnejších a najtragickejších udalostí 20. storočia, masovej genocídy Židov, prichádza Nemes s filmom Saulov syn, v ktorom dômyselne inscenuje dokumentárnu nočnú moru s črtami takmer magického rozprávania. Nejde o tradičný historický film, skôr o radikálnu filmovú lekciu. Nemesova takmer konceptuálna práca s hĺbkou poľa a s vrstevnatou zvukovou stopou umožňuje doslova nemožné: bez priameho zobrazenia, neostro, nezreteľne, a predsa presne stvárniť a dať precítiť peklo.

odporúča filmová teoretička Mária Ferenčuhová