Tvorbu Hanáka a Jakubiska pripomenie aj televízia

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímky najvýraznejších osobností slovenskej kinematografie Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska, ktorí tento mesiac oslavujú osemdesiatku. Verejnoprávna televízia odvysiela v apríli na Dvojke tituly Ružové sny, Ja milujem, ty miluješSedím na konári a je mi dobre.

Ja milujem, ty miluješ (1980)

Ja milujem, ty miluješ je štvrtý celovečerný film režiséra Dušana Hanáka. Rozpráva v ňom príbeh troch zamestnancov železnice, ktorých spoja okolnosti do zvláštneho vzťahového trojuholníka. Snímka vznikla v roku 1980, skončila však v trezore. Ako sa uvádza v Sprievodcovi klubovým filmom: Film, zachytávajúci vnútornú ľudskosť postáv z okraja spoločnosti, sa do kín dostal s deväťročným oneskorením kvôli absurdnému direktívnemu rozhodnutiu o údajnej ,ošklivosti‘ všetkých postáv a pochmúrnosti ladenia.“

Na politické súvislosti okolo svojej tvorby spomína režisér v rozhovore pre denník Sme: Moje filmy vznikali v období, keď pre mňa bolo samozrejmosťou, že každý z nich by mal reagovať na problémy spoločnosti. Pravda, aj spoločnosť, teda jej politickí predstavitelia, reagovali na moju tvorbu. Zákazmi. Snažil som sa zachovať si svoju vnútornú nezávislosť, a tak som bol postupne nútený hľadať inú poetiku, nové možnosti zobrazenia skutočnosti. Keď sa Ružové sny, ktoré boli do určitej miery aj romancou, s istými problémami predsa len dostali do kín, rozhodol som sa zasa trochu pritvrdiť. Chcel som ukázať takzvaných obyčajných ľudí v ich skutočnom svete, ktorý sa nezhodoval s predstavami ideológov a cenzorov.“

Za citlivým ponorom do sveta bežných ľudí stojí aj spoluscenárista Dušan Dušek, s ktorým Hanák navštívil každé prostredie, kde sa mal príbeh odohrávať. Osobne si „ohmatali“ aj železničnú poštu, kde strávili niekoľko nočných zmien. Výsledný film zdôrazňuje prirodzenú potrebu človeka mať nablízku iného človeka. Tvorcovia sa rozhodli osôbky z prostredia železnice neidealizovať, zobrazili ich s takmer dokumentaristickou vernosťou. V zdanlivo škaredom objavujú pre divákov skrytú krásu a v beznádeji záblesky nádeje. Dokázali vyrozprávať príbeh ľudí, ktorí sa chcú napriek svojej inakosti tešiť zo života a majú svoje túžby.

Dobové kritiky oceňovali na filme najmä citlivé a autentické stvárnenie postáv. V úlohe Pištu účinkuje poľský herec Roman Kłosowski (postsynchrón Leopold Haverl), v úlohe Vinca juhoslovanský režisér Milan Jelić (ktorému prepožičal hlas Stano Dančiak) a trojicu ústredných postáv uzatvára Iva Janžurová ako Viera. Filmový teoretik Martin Ciel v časopise Film a divadlo z roku 1989 podčiarkuje: Vynikajúci výber často až panoptikálnych typov Hanák ešte zdôrazňuje použitím slangu, nespisovnosti a slovných hračiek... Niektoré charakterizujú postavy, najmä však presne zakotvujú dej v súčasných spoločenských súvislostiach a vzťahoch.“

Mierne melancholicky ladenú drámu dopĺňa jemná hudba Miroslava Kořínka a civilná, no pritom poetická obrazová výpoveď kameramanov Jozefa Orta-Šnepa a Alojza Hanúska. Film získal v roku 1989 Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu na 39. MFF v Berlíne aj niekoľko ďalších ocenení. Verejnoprávna televízia tento mesiac uvedie aj Hanákovu poetickú romancu Ružové sny o láske medzi poštárom Jakubom a rómskym dievčaťom Jolankou s Jurajom Nvotom a Ivou Bittovou v hlavných úlohách.

Sedím na konári a je mi dobre (1989)

„Keď mi zomrel otec, všetci plakali. Ja idem za rakvou, mám síce slzy v očiach, ale v duchu sa usmievam... Bolo to v čase, keď som začal nakrúcať na Kolibe svoj prvý hraný film. Hovoril som si, bože, keď sa mi nepodarí, otec bude trpieť viac než ja. Teraz môžem vo filme odvážnejšie experimentovať i riskovať. Už som zodpovedný iba sám za seba. Podobne sa vyznáva postava komedianta v Sedím na konári a je mi dobre: Keď mi zomrel otec, uľavilo sa mi. Nikdy mi nedovolil skákať na trapéze. Teraz už budem môcť, dostal som krídla,“ spomína na svoju poetickú baladu režisér Juraj Jakubisko v rozhovore publikovanom v Hospodárskych novinách.

Aj postavy Jakubiskovho filmu hľadajú obyčajné a pritom tak ťažko dosiahnuteľné životné šťastie. Príbeh je situovaný do obdobia po druhej svetovej vojne. Pôvodný názov snímky mal byť Visím na konári a je mi dobre, čo prudko zaváňalo odkazom na politicky motivované popravy a cez schvaľovacie orgány to neprešlo.

Keď dá dve tragikomické postavy Pepeho a Prengela (vynikajúco stvárnené Bolkom Polívkom a Ondřejom Pavelkom) dohromady náhoda (nájdu židovské zlato, ktoré od začiatku predznamenáva tragédiu), rozhodnú sa začať odznova a spoločne. V chaotickej povojnovej dobe sa snažia nájsť si svoje miesto aj vlastnú identitu. Do ich životov však vstúpi mladá Židovka Ester.

Jakubisko vložil do filmu aj snové prvky, no najlepšie sa mu darí tlmočiť silu vnútorného puta ústrednej trojice postáv a zároveň tu nachádzame výstižné „komentáre“ k minulosti, predovšetkým k povahe komunistického režimu. Kritici na snímke vyzdvihovali Jakubiskovu schopnosť zapojiť do deja magickorealistické linky, ktoré divákovi predkladajú rôznorodé metafory a alegórie. Dobový recenzent v Novom slove poukazuje aj na veľmi funkčne spracovanú metaforu stromu ako úniku do očisťujúcej a autentickej sebareflexie. „Jakubisko patrí medzi tvorcov nadaných výnimočnou obrazotvornosťou i zmyslom pre postihnutie národnej kultúry, dokonca sa dá povedať národnej mentality. Atakuje diváka robustným, neučesaným, nepokojným výrazom, prekvapivým inscenačným riešením aj istotou uhrančivých obrazov, prelínaním reality so svetom predstáv, ba snov,“ napísal o snímke kritik Jan Jaroš vo Filme a dobe.

Titul Sedím si na konári a je mi dobre získal takisto viacero ocenení doma i v zahraničí, napríklad v Štrasburgu alebo v Moskve.

Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976)  Dvojka RTVS, 14. 4. 2018
Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980)    Dvojka RTVS, 21. 4. 2018
Sedím na konári a je mi dobre (r. Juraj Jakubisko, 1989)      Dvojka RTVS, 28. 4. 2018

text: Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ / Vladimír Vavrek, Václav Polák