Film si pýta klub ako dieťa mlieko

MFFK Febiofest má 25 rokov. Na stenách Kina Lumière je umiestnená výstava fotografií, ktorá reflektuje predchádzajúce ročníky. Za tie roky je pohľad dozadu možný a žiaduci. Čo z neho plynie, to posúdia iní. Ja sa pozerám na tohtoročných sedem dní (presne na 15. až 21. marec). A stalo sa veľa (a viac!). Ide vskutku o bohatý a pozorný festival.

Vo štvrtok večer prichádzam do naplnenej sály. Sadám si skraja. Žena vedľa ma ponúka orieškami. Iba poďakujem. Aké milé. Potom zaspala. Pozeráme Hmyz.

Hmyz otvoril festival. Hmyz, to znamená, že: a) ochotníci skúšajú divadelnú hru a nie veľmi sa im chce/darí, b) herci hrajúci Hmyz hovoria v súkromných medailónikoch o snoch, c) režisér sa prihovára, d) štáb pracuje na nakrúcaní filmu.

Reflexívnosť sa stáva kľúčovou. Nie je však len o odhalenom zákulisí, príprave rekvizít, vynachádzavej práci zvukárov, akomsi filme o filme, ktorý je organicky včlenený do filmu hlavného. Myslím, že badateľná je aj reflexia intímnejšia. V priehľadnosti filmu sa zračí Švankmajerov pohľad na jeho osobu a myseľ. Sám seba sa pýta: Kde sa berie to niečo, čo je umelecké? Odkiaľ to vyviera? Je to vôbec vo mne? Čo robí bezprostredné odhalenie tvorivého procesu s onou „umeleckosťou“? (...) Film ako originálny a zrelý autoportrét umelca, ktorý starne, skúša, mýli sa, zabúda. Okrem iného, samozrejme.

Na druhý deň sa pár premietaní odsúva. Kolidujú s protestom na Námestí SNP. Febiofest sa postavil Za slušné Slovensko. Avantgardní Divosi vo mne znejú ešte v skandujúcom dave.

Febiofest prezentuje 127 filmov. Najkratší má minútu, najdlhší vyše tri hodiny. Filmy v sekcii Slovenská filmová krajina sa premietajú v (pred)premiérach a za účasti tvorcov. Súčasné neslovenské filmy vnikajú do kina iba na kratučký moment. Premietajú sa nanajvýš dvakrát. To v zabehnutej sekcii Klubový film dnes a v sekcii Bez limitov. Jasné, nájdu sa také, ktoré sa chystajú do slovenskej kinodistribúcie, iné však nie. Preto sú vzácne, napríklad nasledujúce dva.

V auguste 2017 ich ocenil locarnský festival Zlatým leopardom. Jedného získal film 3/4 v súťaži prvých a druhých filmov. Druhého si vyslúžila Mrs. Fang v medzinárodnej súťaži. Formálne tiché a nevtieravé filmy sa do mňa vpísali pre svoju osobitú mágiu a nenútenú (prírodnú) intenzitu.

Bulharské 3/4 sú o rodine. Zachytené je tu formovanie neistoty, základného pocitu, ktorý sa vo svojej čistote a krehkosti objavuje (ešte ako cudzí a nepomenovaný element) v živote súrodencov – brata a sestry. Film osciluje medzi dokumentárnym a hraným. Tvorcovia citlivo pozorujú. Otvárajú sa nedokonalostiam konkrétneho človeka. A čo sa stane, stane sa. Otcovou nedokonalosťou je necitlivosť k tomu, čo si žiadajú jeho deti. To je mu však predpísané. Druhou rovinou je nedokonalosť okamihu. Tú nepredpíše nikto. Niki (resp. Nikolaj, nehercom sú ponechané ich skutočné mená) sa štverá na strechu, je prislabý, no keď sa mu to podarí, hneď zabúda, prečo sa tam chcel dostať. Reálne sa nudí pred kamerou pre potreby príbehu. Aj keď film prestupuje nepokoj, mám príjemný pocit.

Mrs. Fang, žena pripútaná k posteli alzheimerom. Toto sú finálne dni jej života. Jej zomieranie je nutné. Nie desivé, taká je celková nálada, no blízke. Každodenné lovenie rýb pokračuje, ľudia posedávajú okolo postele, rozprávajú a je tu i únik k hazardu. Na rodine a blízkych sa rôzne odráža, že sú pri zomieraní prítomní. Dá sa asi povedať, že rovnako aj oni „prežívajú“ zomieranie. Z detailných záberov jej tváre však preniká niečo, čo desivé predsa je. Čierne oči a zuby ako vytesané zo svetlého dreva, až po mne lezú mravce. Čo potom? Čas. Blednutie. Počiatočná silná emócia prechádza v povšimnutie. Áno, myslím na to aj pre tú chorobu. Ale blednutie tu je tak či tak. Život je mračno (pamäť je v cloude), ktoré sa pomaly vypršiava. I hladinou rieky dokáže pohnúť, na konci dňa však iba pozorné oko badá rozdiel.

V nedeľu popoludní prebieha prvé stretnutie projektu Spirituálna dimenzia filmu. V programe sú preň vyhradené vyše štyri hodiny. Hosťom je biskup Jozef Haľko. Dostal zoznam filmov a výber padol na Malickovu Tenkú červenú čiaru. Po projekcii krátka prednáška. Zapája sa aj otec projektu Peter Michalovič. Nasleduje diskusia, hlási sa Eduard Grečner a nesúhlasí. Nemyslí si, že film je protivojnový, ba priam naopak. Pýta sa, prečo má zlo vo filme toľko priestoru. Kde sa zlo vzalo? Má zmysel? Ako ho poraziť? Na niečo existuje odpoveď, niečo zostáva otvorené.

Súťažnú sekciu vytvorili štyri pásma po päť krátkych filmov z krajín V4 a Rakúska, odtiaľ jej názov V strede Európy. Tretí rok funguje bez zmien. Hlavnú cenu si odniesol poľský Prach. Premietnutý bol ako prvý v prvom pásme. To mohlo byť pre štyroch členov poroty trochu frustrujúce. Prach nastavil latku a v ich očiach ju zjavne nič neprekonalo. A tak vyhral film, v ktorom anestetická kamera zďaleka hľadí na smrť tela bez tváre. Na proces konca.

Divácku cenu získalo študentské cvičenie – mockument I Want to Believe z VŠMU. Nečudo, divákov si film držal. Žiaľ, nestotožňujem sa s väčšinou. Myslím si, že film ako mockument nefunguje, resp. nefunguje ako hra s divákom. Irónia?

A do tretice dokument. Zvláštne uznanie patrí rakúskemu O! Fortuna! (Work in Progress) I – VI.

Výročnú cenu Asociácie slovenských filmových klubov si odnáša Peter Dubecký. Sám zakladateľ ASFK a strom rastie. Pre korektnosť ďalšie mená: druhým slovenským laureátom sa stal František Lipták, do Francúzska ceny odniesli Leos Carax a Arnaud Desplechin.

Text ukončím tým, čím sa chcem vrátiť k bezfestivalovej realite. Kino-Ikon sa zameral na tvorbu Jeana Roucha. A keby som si mal len jedno uchovať, chcel by som, aby to bolo dievča, ktoré sa bezcieľne prechádza po Paríži v jednom z jeho filmov. Film voľný a ľahký a odraz reality je veľmi blízko. Aj po polstoročí má silu hovoriť k dnešku. Univerzálny film. Dievča kráča so zlou predtuchou. Ale čoho? A keď som to videl, bolo akosi pokojnejšie.

text: Jakub Lenčéš (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)

Znovuobjaviť pôvodnú silu filmu

Hosťom 25. ročníka Febiofestu v Bratislave bol aj francúzsky režisér Leos Carax. Po stretnutí s ním si nedovolím k jeho menu pripojiť žiadne ďalšie prívlastky. Sám by možno spochybnil aj slovo „režisér“.

Na masterclass do kinosály VŠMU prišiel 19. marca muž nižšej postavy, ukrytý pod klobúkom a tmavými okuliarmi. Aurou pripomínal Godarda spred tridsiatich rokov a oblečením postavu Alexa zo svojho filmu Milenci z Pont-Neuf (1991), kde jeho dvorný herec Denis Lavant stvárnil bezdomovca. Leos Carax sa na masteclasse vyhýbal očnému kontaktu s kýmkoľvek v sále a každú odpoveď začínal dlhým váhaním, akoby musel vždy vzkriesiť hlas a zozbierať odhodlanie prehovoriť. Jeho vety boli strohé, zato myšlienky jasne formulované. O svojej tvorbe sa nerád rozpráva. A pôvodne chcel byť hudobníkom, no hudba ho vraj nechcela.

„Zo školy som odišiel, keď som mal 16 rokov, a spravil som si vlastnú filmovú školu. Od 17 do 25 rokov som videl množstvo filmov, dva-tri denne. Začal som nemými filmami a postupne som prešiel až k moderným. Veľmi ma to ovplyvnilo. No keď som začal robiť vlastné filmy, postupne som do kina prestal chodiť. Zdá sa mi, že tá pôvodná sila, ktorú som objavil v starých filmoch, zostala vo mne. Ťažko sa mi znovu pozerá na filmy, ktoré som mal rád v mladosti. Je to ako stretnúť po rokoch svoju prvú lásku. Spomienka samotná je možno krajšia.“ Ako Carax poznamenal, pred nakrúcaním svojho prvého filmu Keď chlapec stretne dievča (1984) na žiadnom nakrúcaní nebol. Tento titul a jeho druhá snímka Zlá krv (1986) sú vyjadrením jeho vďaky kinematografii, „splatením dlhu lásky“ voči filmu.

„Ako dieťa som sa chodil do kina pozerať na hercov ako Marilyn Monroe či Charles Bronson. Jedného dňa som však pochopil, že za filmom musí niekto stáť – autor. To bolo pre mňa rozhodujúce. Kinematografia je aj dnes ešte pomerne mladá a jej pôvodná sila ešte nie je až tak ďaleko. Ako ju však nájsť pri zmenách technologických prostriedkov filmu? Už nemáme tie obrovské kamery, ktoré sugerovali silu, akoby to boli bohovia. Boh, ktorý sleduje a filmuje herca. Každá filmová generácia musí znovu objaviť tú pôvodnú silu kinematografie.“ Toto zamyslenie Carax zakomponoval aj do svojho ostatného filmu Holy Motors (2012), kde sa Oscar (Denis Lavant) sťažuje, že dnes už nevidieť obrovské kamery ako kedysi a pre herca je ťažké nájsť tú pôvodnú silu. Názvom snímky Carax odkazuje aj na „božské telá“ ľudí a hercov.

Zaujímalo nás, akou metódou pracuje s hercami. „Začínal som mladý a bez skúseností, nikdy som nevidel kameru, nerobil som divadlo, nerežíroval som hercov. Desilo ma to. V tej dobe som navyše len veľmi málo hovoril. Povedal som si, že dôležitá je príprava a najmä správny výber hercov. Keď sa pripravuje film, treba s hercami skúšať kostýmy, nájsť postave chôdzu..., rozprávaniu s hercami sa teda nedá celkom vyhnúť. Snažím sa ich dostať do akéhosi tunela, ktorý ich privedie až do filmu, takže v momente nakrúcania už nie sú takmer žiadne otázky. Keď chcem filmovať niečiu tvár alebo telo, chcem, aby mi dôveroval, aby mal chuť byť mnou filmovaný. To je všetko. Počas nakrúcania už len sem-tam niečo opravím, ale nie som režisérom hercov.“

Práca na filme je pre Caraxa v prvom rade o nájdení tých správnych spolupracovníkov. A to je pre neho veľmi náročné, čím vysvetľuje aj veľké časové intervaly medzi jednotlivými filmami (nakrútil len päť celovečerných titulov). Zároveň tvrdí, že aj keby nemal problémy s financovaním filmov, nepredpokladá, že by toho vzhľadom na uvedené skutočnosti nakrútil viac.

Pre jeho tvorbu bolo zásadné stretnutie s kameramanom Jeanom-Yvom Escoffierom, s ktorým urobil prvé tri filmy, a s už spomenutým Denisom Lavantom. „Keď som stretol Jeana-Yva, mal som 20 rokov a on 30. Stali sme sa akoby bratmi. Jean-Yves bol tým najgeniálnejším kameramanom, akého som stretol. Pre každý film sme sa snažili vymyslieť niečo nové. Spomínam si, že pre Milencov z Pont-Neuf sme chceli, aby sa kamera hýbala ako slák violončela,“ povedal Carax. „Potom sme sa rozišli, on odišiel pracovať do Los Angeles a tam aj zomrel. Odvtedy už nenatáčam na filmovú surovinu.“ S Lavantom sa dal Carax dokopy už pri svojom prvom filme a nakrútil s ním takmer všetky. Bol vraj iný ako ostatní, navyše to bol jeho vrstovník a mal podobnú výšku. Nebol si týmto hercom síce istý, ale skúsil to s ním (a podľa nás urobil výborne).

Z Caraxových vyjadrení vyplýva, že pre pochopenie jeho filmárskych motivácií je najdôležitejšie, že v skutočnosti chcel vždy robiť hudbu. „Najkrajší život je podľa mňa život v hudbe. Taký by som si prial. Život bez finančných problémov, s možnosťou slobodne cestovať so svojou hudbou kamkoľvek. Hudba ma však nechcela,“ vysvetľoval Carax. „Pripadalo mi, že najbližšie k nej má film, konkrétne strih, ktorý sa ponáša na skladanie hudby, orchestráciu. Vraví sa, že niekto má dobrý sluch, ja mám pocit, že mám dobrý ,sluchʻ na strih. S filmovou surovinou to bývalo vzrušujúcejšie, pretože ste reálne strihali medzi dvomi obrázkami, kým dnes prosto stlačíte gombík. Keby som vedel skladať hudbu a odovzdať ľuďom radosť z nej, nemusel by som ísť zložitou cestou filmu, aby som našiel radosť z hudby.“ A práve s hudbou sa spája viacero silných momentov Caraxových filmov. Spomeňme napríklad tanečný beh Denisa Lavanta vo filme Zlá krv na skladbu Davida Bowieho Modern Love alebo úžasnú sekvenciu vodného lyžovania na Seine v Paríži vo filme Milenci z Pont-Neuf, kde na seba nadväzujú Iggy Pop, Strauss a Šostakovič. Nezabudnuteľné sú aj dve hudobné sekvencie z filmu Holy Motors: akordeónový Entracte v kostole a pesnička Who Were We? v interpretácii Kylie Minogue, ku ktorej Carax napísal slová.

Sekvencia s Kylie Minogue naznačuje aj režisérovu vášeň pre muzikál. Na Febiofeste prezradil, že jeho ďalší film by mal byť celý spievaný. Jeho témou vraj bude vzťah otca a dcéry, čo sa takisto ukrýva už v jednej zo sekvencií Holy Motors. „Keď nájdem herca, herečku alebo kameramana, s ktorým dokážem pracovať, je to vlastne zázrak. Teraz mám pocit, že som našiel ľudí, s ktorými dokážem robiť hudbu. Bude to teda muzikál, a to o zlom otcovi. Súvisí to s pocitom, aké je to, mať dieťa, keď ste si nikdy nemysleli, že nejaké budete mať. Týmto pocitom sa to začína.“

text: Juraj Krasnohorský (režisér a producent)
foto: Miro Nôta